Vojenská kariéra Mladena Živojnoviča Markoviča, ktorý sa narodil 21. marca 1927 v zapadnutej dedinke kdesi v Srbsku, vo vtedajšej Juhoslávii, bola odštartovaná trochu predčasne. Už počas druhej svetovej vojny sa zapojil do juhoslovanského partizánskeho hnutia, ktoré sa vyznačovalo nebývalým rozsahom, partizáni tam ovládali rozľahlé územia a v roku 1943 dokonca vyhlásili republiku s názvom Demokratická federatívna Juhoslávia, píše Radek Folprecht z portálu iDnes.
Nebojácny mladík Mladen sa vrhal do akcií za vlasť a za Tita (Josip Broz Tito, partizánsky vodca av rokoch 1953 až 1980 prezident Juhoslávie) s abnormálne veľkou vervou, a tak sa nemohol čudovať, keď bol počas svojho partizánčenia až trikrát ranený v boji.
Z toho dvakrát to s ním vyzeralo dosť zle. Našťastie mal tuhý korienok a tieto ťažké skúšky jeho telo ustálo. Akoby sa snáď pripravoval v duchu hesla: „čo ťa nezabije, to ťa posilní“, na skúšku oveľa krutejšie a sofistikovanejšie. Za svoje hrdinstvo dostal v júni 1945 novozaložené juhoslovanské vyznamenanie, Rád za zásluhy o ľud.
Po vojne nastúpil na vojenskú školu. O niekoľko mesiacov bol jedného dňa vyzvaný, aby pred nastúpenou školou prečítal list z generálneho štábu, že najsilnejší študenti budú poslaní na štúdiá do Sovietskeho zväzu. Šance Markoviča dostať sa do výberu boli nemalé, napokon nie náhodou bol vybraný na prednes inkriminovaného listu. Plusové body mu prihral jednak jeho vojnový angažmán pretkaný statočnosťou, ale aj politická uvedomelosť poplatná vtedajšej dobe.
Napriek tomu boli všetci kandidáti podrobení niekoľkomesačnej hĺbkovej analýze, ktorá sa týkala nielen ich názorového spektra, ale nemenej dôležité bolo aj to, čo robil otecko/mamička, starý otec/babička, pradedo/prababička, strýko/teta a pod., jednoducho či tam nebola niekde naň diskvalifikujúca čierna bodka.
V krajine, kde zajtra už znamená včera
V chladnej zime roku 1946 sa Markovič ocitol v Kostrome, meste ležiacom 370 kilometrov severovýchodne od Moskvy, kam bol poslaný na Vojenskú akadémiu chemickej obrany KE Vorošilovova. Po nemilom stretnutí s realitou trochu vytriezvel z obdivu k veľkej zemi a jej armáde.
Ešte sa ani nestačil rozhliadnuť, keď mu tam naliali pohár horkosti až po okraj, ktorý mu nezostávalo nič iné ako do dna vypiť. Sovietski dôstojníci sa snažili zahraničných študentov prevychovať po svojom, ponižovali ich ľudskú dôstojnosť, šovinisticky sa im snažili vtĺcť do hlavy nadradenosť ruského národa.
Ani takéto lapálie však nemali negatívny vplyv na študijné výsledky premianta Markoviča. Navyše ho tam stretlo aj vyložené šťastie menom Zoja. A bola svadba, následne potvrdená narodením potomka. Medzitým sa už vedel slušne oháňať ruštinou.
Horšie bolo, že sa objavili väčšie problémy medzinárodného rázu, vzťah Sovietskeho zväzu voči Juhoslávii už nebol príliš priateľský, ba naopak. Mladí juhoslovanskí muži mali zrazu pred sebou otázku: vrátiť sa domov, alebo zostať v ZSSR navždy. Ale táto voľba bola čisto teoretická.
Bol tu jednak strach, že ich po návrate budú podozrievať ako Stalinových špiónov, a jednak tu bola skutočnosť, že keď sa už niekto napriek týmto obavám rozhodol vrátiť, bol na príkaz súdruha Stalina uväznený ako juhoslovanský špión. Rovnako ako mnohí ďalší teda aj Mladen Markovič zostal, prijal sovietske občianstvo a bol zaradený do služby v Sovietskej armáde (k premenovaniu Červenej armády došlo v roku 1946).
Keď tam slúžil štvrtým rokom, dostal rozkaz na presun na delostrelecký polygón Tockoje v Orenburskej oblasti. Chystalo sa tam jadrové cvičenie, ktoré malo preveriť realizáciu prelomu silne bránených nepriateľských línií s použitím jadrovej zbrane pred frontálnym útokom tankových a peších jednotiek. Krátko po jadrovom výbuchu mal Markovič viesť špeciálnu jednotku do epicentra kvôli meraniu radiácie.
Pred samotným cvičením sa podieľal aj na zabezpečení vysťahovania obyvateľov z dedín najbližších plánovanému epicentru (to znamená do vzdialenosti ôsmich kilometrov; tí, čo žili za touto hranicou, si mali len ľahnúť tvárou k zemi do nejakej priekopy a počkať, až to prejde). Markovič neskôr na vysťahovanie spomínal: „Bolo to prvýkrát v živote, čo som počul hrubé a urážlivé slová na adresu Sovietskej armády.“
Neodbiehajme však od hlavnej Markovičovej úlohy. O dosť skôr si Markoviča nechal predvolať náčelník chemickej ochrany Juhouralského vojenského okruhu: „Od zajtrajška ste menovaný za vedúceho kurzu merania radiácie pri praktickom použití atómových zbraní v Sovietskej armáde. Úloha má veľký celoštátny význam a vyžaduje si veľkú zodpovednosť. Dostanete počet väzňov, ktorých musíte naučiť merať úroveň radiácie a po výbuchu ju s nimi zmeriate. Pokiaľ dôjde k akémukoľvek pokusu o neposlušnosť, máte právo previnilca na mieste zastreliť. A nechoďte spať bez pištole pod vankúšom. Pri vašom stane bude vždy strážnik.“
V ten istý deň Markovič podpísal dvadsaťpäťročný záväzok mlčanlivosti, nikomu nesmel povedať, kde bol a čo tam robil. Tento záväzok samozrejme podpisovali všetci cvičenia sa zúčastňujúci vojaci (viac ako 45-tisíc ľudí), pretože cvičenie bolo prísne utajované, aj keď na druhú stranu medzi miestnym obyvateľstvom tie informácie po celú dobu boli (veľa ich videlo hríb, mnohým to rozbilo okná a dočasne evakuovaným zo zakázaného pásma to spravidla vzalo celý barák).
Za relatívne krátku dobu sa Markovičovi podarilo vyškoliť štyridsaťšesť väzňov v používaní prístrojov na meranie úrovne rádioaktivity. „Skontrolovať“ si to prišiel aj veliteľ jadrového cvičenia maršal Žukov v sprievode sovietskych jadrových vedcov. Na otázku, aká radiácia by v epicentre mohla byť, vedci len pokrčili ramenami.
Medzi mnohými röntgenmi
Deň šiel za dňom, až prišiel deň skazy, 14. septembra 1954. Cvičenie sa začalo. Ráno sa na oblohe objavil bombardér Tu-4. V pumovnici ukrýval smrtonosný náklad, jadrovú pumu o sile 40 kiloton. Päť minút po pol deviatej puma vo výške 350 metrov nad zemou explodovala. Následne prebehla delostrelecká príprava a letecké bombardovanie konvenčnou muníciou.
„A to som už uháňal na tanku do epicentra výbuchu, aby som zmeral úroveň radiácie. Nebol čas zaoberať sa väzňami. Rozkaz musel byť splnený. Keď som sa vrátil, nechal som väzňov nastúpiť do otvorených transportérov a znova som s nimi išiel do epicentra. Cestou sme merali radiačné zamorenie a rozmiestňovali tomu zodpovedajúce zástavky. Pohľad to bol strašný. Šesťdesiat minút po výbuchu som v epicentre nameral 48 röntgenov/hodinu, čo, ako sa vtedy verilo, nemohlo nijako poškodiť zdravie dôstojníka sovietskej armády.“ Problém však bol, že takmer všetci z tých, čo sa v blízkosti epicentra pohybovali, neboli dôstojníkmi.
Ako Markovič sám hovoril, bol snáď jediným človekom na svete, ktorý sa v jeden deň dvakrát pozrel do epicentra jadrového výbuchu. Asi každý správne predpokladá, že dvojitá návšteva sama o sebe nemusí nič znamenať, smerodajnejším parametrom je celková doba strávená v epicentre. Aj keď ani to nie je najpresnejšie, pretože záleží na tom, čo a koľko tam toho človek „pochytá“.
Keď sa Markovič z druhého výjazdu vrátil, zobrali mu hneď dozimetrický denník, všetko pridelené vybavenie a dokonca osobný denník a odviedli väzňov, o ktorých odvtedy už nikdy nepočul. „Došiel som do svojho stanu a mal som pocit, že som niekam spadol. Tri dni som tam ležal bez lekárskej pomoci.“ Po štyroch dekádach Markovič celkom logicky došiel k záveru, že sa nepočítalo s jeho prežitím. V deväťdesiatych rokoch sa tiež dostal v archíve k svojej osobnej zložke, kde stálo, že od 7. augusta 1954 slúžil na Kaukaze.
Zatiaľ čo mnohí z účastníkov cvičenia i okolitých obyvateľov začali tu skôr, tu neskôr po výbuchu ťažko chorľavieť a nakoniec umierať, tak Markovič sa mohol čiastočne oprieť o dobrú genetickú vybavenosť, keď sa príslušníci jeho rodiny v Juhoslávii v zdraví často dožívali veku viac ako deväťdesiat rokov. Napriek tomu sa ani on nevyhol postupne prichádzajúcim zdravotným problémom, ktoré či už boli, aké boli, tak zo života ho predčasne definitívne nevyradili.
Hoci bol Markovič dôstojníkom Sovietskej armády a členom strany, tak život v tej veľkej krajine bol stále ťažší a ťažší. Nešťastníkovi, ktorý pre svoju druhú vlasť urobil zdanlivo nemožné, pridelila armáda na bývanie nebytový priestor v suteréne, kde musel prežívať so ženou a synom. Od suseda, iného chudobného dôstojníka, ich oddeľovala iba tenká preglejková doska.
Návrat do rodnej vlasti
Desať rokov blúdenia, márne čakanie na povýšenie, keď dlhé roky ako kapitán zastával posty, na ktorých slúžili dôstojníci domáceho pôvodu minimálne v hodnosti majora, to muselo demoralizovať aj tak silnú osobnosť, akou Markovič zaiste bol.
Našťastie za nejaký čas sa podarilo vyjednať možnosť návratu Juhoslovanov zo Sovietskeho zväzu do ich rodnej vlasti. Markovič mal šťastie o to väčšie, že mohol odísť aj so svojou rodinou. Radosť navrátilcov trochu kalila skutočnosť, že sa z nich domáca tajná služba snažila vyťažiť, čo sa dalo. Ešte horšie potom bolo, že sa k nim nechcela priznať juhoslovanská armáda.
Markovič začínal znova od nuly. Najprv vykladal člny s pieskom, potom nastúpil do odevného podniku, kde sa od manuálne pracujúceho vypracoval na vedúceho odbytu. Jeho žene Zoji po čase začalo cnieť po rodičoch v Kostrome, tak za nimi odišla na návštevu. Ubehol jeden mesiac, druhý mesiac, tretí mesiac, a Zoja stále preč. Potom sa namiesto nej objavila vo dverách akási neznáma žena, a že vraj vezme na návštevu za starými rodičmi aj syna, čo sa aj stalo.
A to už sa z toho stával doslova horor. Zoja sa síce vrátila, ale sama. Prepukla v plač a priznala, že bola dlho spracovávaná KGB, aby donútila svojho muža vrátiť sa do Sovietskeho zväzu. Syn tam bol držaný ako zástava (rukojemník, nie prápor). Mladen sa rozhodol nevrátiť, rozchod so Zojou bol ťažký, ale nevyhnutný.
Druhýkrát v druhej vlasti
O niekoľko rokov neskôr si Markovič zobral druhú ženu, s ktorou mal syna a dcéru. Aj pracovne sa mu darilo. Zložil úspešne skúšky na obchodnej akadémii a začal pracovať v zahraničnom obchode. A ako obchodný zástupca juhoslovanských podnikov bol po čase poslaný – svete, div sa – do Moskvy.
A tam sa stalo niečo, čo by ho nenapadlo ani v tom najhoršom sne: „Celkom náhodou, keď som už pracoval v Moskve, som sa dozvedel, že moja druhá žena od prvých chvíľ nášho spoločného života sledovala každý môj krok a hlásila to KGB. Nemal som silu nič riešiť. Odišiel som z domu v tom, čo som mal na sebe a ukončil s ňou všetky vzťahy.“
Našťastie v krajine už začala perestrojka, rozbehli sa spoločensko-politické reformy. Po všetkých tých hororoch, kedy tomu donášajúca manželka ešte nasadila korunu, odviezli Markoviča do nemocnice s infarktom. A to už s tretím z celkových štyroch, ktoré za svoj život prekonal, a k tomu ešte musíme pripočítať 19 operácií (chirurgických).
Neskôr, na jednom večierku so starými priateľmi, sa zoznámil s o poznaním mladšou lekárkou Allou Poljakovou. Či už patrila do rodiny niektorého zo starých priateľov, alebo tam len zaisťovala zdravotný dozor, padli si Mladen a Alla do oka. Dokonca sa stala jeho treťou ženou a čo viac, v roku 1990 sa im narodila dcéra.
Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, s veľkými ťažkosťami pri boji s byrokraciou a bezcitnosti úradníkov získal Markovič osvedčenie invalidity a veterána osobitných jednotiek. Tiež mu vrátili ruské občianstvo a vymerali aspoň malý dôchodok.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
