Ľudstvo sa od počiatku vekov snaží inscenovať naše životné prostredie. Aj keď si história pamätá rôzne pokusy, podvodník v príbehu zostal vždy rovnaký - počasie, píše portál The Daily Beast.
V priebehu storočí boli naše metódy na ovládanie živlov čoraz sofistikovanejšie a výstrednejšie. Pokúsili sme sa stlačiť dážď, vypustiť zrážky z neba, dať atmosfére elektrický šok a nasiať oblaky chemikáliami, aby sme ich ohýbali podľa našej vôle.
Kto chce dážď, ten nech platí
Dokonca okolo tohto problému vznikla celá pseudoveda, ktorá dostala názov pluvikultúra. Pokusy ľudí umelo vyvolať dážď sa začali naplno rozvíjať začiatkom 20. storočia. Muži, ktorí za týmito pokusmi stáli, kráčali po lane medzi vedou a podvodmi, pričom zúfalým farmárom a iným ľuďom účtovali veľké sumy za prinajlepšom pochybné výsledky.
Kráľom v tomto odbore sa stal Charles Hatfield. Ten sa chválil, že vymyslel tajnú a patentovanú zmes 23 chemikálií, ktoré za malú sumu vypustil do nebies z vysokej veže, aby spustil dážď. „Nerobím dážď. To by bolo absurdné tvrdenie. Jednoducho priťahujem mraky a oni urobia zvyšok,“ hovoril svojim zákazníkom.
Hatfield sa narodil do farmárskej rodiny v roku 1876. A práve v kuchyni rodinného ranča v južnej Kalifornii začal robiť svoje prvé chemické experimenty. Možno to bola láska k vede, a možno len dôverná znalosť boja farmárov s počasím, no v roku 1904 skončil s predajom šijacích strojov, pretože jeho „účinná” zmes bola konečne hotová.
Platba až po vykonanej práci
Jeho návrh vyzeral takto - Hatfield zaručil, že do troch hodín až piatich dní po uvoľnení svojej chemickej zmesi prinesie dážď. Chcel za to 50 dolárov, ktoré žiadal vyplatiť až po tom, ako boli tieto podmienky splnené. O jeho podnikaní čoskoro začali písať aj noviny a sláva sa postarala o to, že svoje ceny zdvihol na rovných tisíc dolárov.
A takto mu biznis fungoval ďalšie desaťročie. Cestoval so svojimi dvomi bratmi a všade, kde potrebovali dážď, postavili vežu, namiešal tajnú zmes a spustil dážď pre každého, kto bol ochotný zaplatiť. Zostáva však nejasné, do akej miery Hatfield svojmu produktu veril.
Dôkazy naznačujú, že sa považoval za vedca: robil experimenty, vyvinul systém a podľa tradície odmietal prijať peniaze, kým neposkytol výsledky. Štúdie však naznačujú, že títo raní pluvikulturisti boli tiež zdatnými meteorológmi a poznali regionálne klimatické modely.
„Pomocou predpovedí počasia a informácií o miestnych meteorologických modeloch sa pluvikulturisti spoliehali na príležitostné zhody s výskytom prirodzených zrážok, aby demonštrovali životaschopnosť svojich operácií vytvárania dažďa,“ napísal Richard W. Katz v magazíne Nature v roku 1981. Odborná verejnosť im však v podstate nikdy neverila.
Luxusná odmena
Jeho podnikanie prekvitalo viac ako desaťročie - presnejšie do roku 1915, kedy ho najväčšia zákazka v jeho kariére doviedla do San Diega. V tomto roku bola v meste otvorená výstava Panama-California, ktorá mala trvať dva roky a pritiahnuť vlny medzinárodných návštevníkov. Mesto preto muselo vyzerať čo najlepšie.
Posledný rok bol suchý a aj keď mesto ešte nebolo bez vody, vodná nádrž, ktorá zásobovala región vodou, vyčerpala tretinu kapacity. Aj preto mesto potrebovalo dážď, aby nedošlo k žiadnym problémom. A voľba samozrejme padla na Hatfielda, ktorý bol v tom čase na vrchole svojej slávy.
Decembrová dohoda znela, že dostane odmenu 10-tisíc dolárov, ak naplní nádrž a oblasti poskytne dostatok dažďa. Už 1. januára 1916 začal aj s bratmi stavať vežu blízko nádrže a vypustili chemikálie do vzduchu. Aj v tomto prípade však mal Hatfield počasie na svojej strane.
Oblasť San Diega totiž približne každých 11 rokov zasiahli povodne, čo musel, vzhľadom na množstvo klimatických výskumov, vedieť. O päť dní na to začalo popŕchať, potom priišel dážď. V polovici januára už lialo a 27. januára voda kompletne zaplavila mesto.
Katastrofa
Priehrady a nádrže sa naplnili a prelomili sa, povodne zaplavili každý kaňon, odnášali stodoly a domy. Zrútil sa aj betónový most v Starom meste a celá oblasť skončila pod vodou. Podľa oficiálnych údajov zomrelo 22 ľudí, podľa niektorých až 50. Škody na poľnohospodárskej pôde vyčíslili na 1,5 milióna dolárov, na cestách a mostoch na 650-tisíc. Čo však bolo najhoršie - mesto prišlo o všetku vodu z pretrhnutých priehrad a nádrží.
Miesti presne vedeli, koho z katastrofy obviniť. Keď Hatfieldovi, ktorý sa o spúšť príliš nezaujímal, začali chodiť vyhrážky smrťou, rozhodol sa z mesta utiecť. Stále však chcel svojich 10-tisíc dolárov - koniec koncov, svoju časť dohody naplnil, respektíve poriadne preplnil.
Začal sa náročný súdny spor, ktorý bol tak trochu právnym rébusom. Mesto odmietlo sumu zaplatiť, pretože právnici povodeň označili za „boží čin“. Nakoniec mu síce mesto bol ochotné zaplatiť, znamenalo byto však, že Hatfield by musel prevziať zodpovednosť za všetky následky povodne.
Hatfield bojoval o svoje peniaze rok, no nakoniec odišiel bez jediného vyplateného centu. A aj keď mestská rada odmietla potvrdiť jeho prácu, legenda o jeho povodni zostala večnou.