Pobyt vo väzení ich mal napraviť vnútorne. Ale úprava zovňajšku navyše mala poistiť, že svoj čas na slobode previnilci znovu nepremárnia. Obhajcovia nevšedného nápadu súdili, že keď už trestanci svoj dlh spoločnosti splatili, je férové, aby k svojej druhej životnej šanci dostali aj druhú tvár, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
„Veď sa na nich pozrite,“ obhajoval novú ideu nevšedného nápravného programu ideu Henry Solomon, komisár pre väzenstvo štátu New York. „S takou vizážou pre nich bude vždy ľahšie dolár ukradnúť než si ho poctivo zarobiť.“
Bol to veľmi nezvyčajný a možno až príliš zjednodušujúci pohľad na komplikovanú problematiku recidívy, svojich poslucháčov si však našiel. Operoval s pomerne presvedčivými argumentmi. Drvivá väčšina trestancov za mrežami amerických a kanadských väzníc si totiž neodpykávala svoj prvý trest. A väčšina z nich sa v priebehu niekoľkých málo rokov do výkonu trestu vrátila späť. Niečo v systéme zlyhávalo a toto mala byť cesta k náprave.
Ovisnuté tváre ako sprievodný symptóm chatrnej životosprávy, sploštený nos začervenaný nadužívaním liehovín, vráskavé čelo, vystúpená tupá brada a k tomu šrámy a jazvy – tak vyzerala, podľa mienky reformátorov, karikatúra tváre práve prepusteného trestanca. A to mal byť tiež dôvod, prečo o slušnú prácu nikdy nezavadia.
„S inou tvárou budú mať aj iné šance na lepšiu budúcnosť,“ prehováral hlasom kazateľa Solomon. Mohlo by sa zdať, že len svojrázne uchopil biblický výklad o nastavovaní druhej tváre. V jeho prípade však vanul vietor inšpirácie odinakiaľ. Z Talianska.
Náprava vnútrajška cez zovňajšok
Tam totiž rozvíjal svoje tézy lekár a bádateľ kriminológie Cesare Lombroso. Muž, ktorý nesmierne obohatil odbor, ktorý je dnes po zásluhe považovaný za prežitý a vedou úplne znemožnený. Frenológiu. Onen odbor pokladal sklony k zločinnosti za dedičné, navyše sa mali prepisovať do našej fyziognómie, vonkajšej podoby.
Príklad? Ak máš silnú čeľusť, nízke čelo a dlhé ruky, zaradili by ťa tabuľky talianskeho bádateľa nemilosrdne medzi takzvaných civilizovaných divochov, kriminálnikov od prírody. Zločinecké spády sa podľa Lombrosa odtlačovali do ľudských rysov, a nevyhnutne tiež do správania.
Byť vinný len tým, ako vyzeráš, má k rovnosti pred zákonom samozrejme veľmi ďaleko. Lombrosove metódy sa ukázali byť pomýlené, premeriavaním lebiek a kontroly fyziognomických rysov podľa rasových tabuliek neskôr nakoniec viedli k plynovým komorám.
Avšak v čase, keď Henry Solomon hájil plastické operácie väzňov, bola frenologická veda, Lombrosovo učenie a eugenické zásady živou a diskutovanou vecou. Nemálo severoamerických akademikov vtedy skutočne verilo, že fyzickou nápravou zločineckých rysov sa u odoperovaných všeobecne znížia sklony k zločinnosti.
Buď sa, ako predpokladal Solomon, fyzickým skrášlením uľahčí, posilní zapojenie prepustených väzňov do riadnej spoločnosti, pretože na neho začne nazerať prívetivejšie. Alebo dôjde vonkajšou nápravou k nastoleniu vnútornej reformy - prepojenie medzi interným nastavením jedinca a jeho vonkajšou podobou sa s pomocou skalpelu vlastne preformuluje.
Obe zdôvodnenia sľubovali zaručené výsledky bez dôkazov. Ale v čase, keď sa deväť z desiatich trestancov za mreže vracalo, nebol dôvod to aspoň nevyskúšať.
Práca pre zneuznaných chirurgov
Ani jedna z oných dvoch variantov hypotetickej nápravy sa nezaobišla bez plastických chirurgov. Je teda jasné, že ak niekto ony divoké myšlienky naozaj aktívne podporoval a šíril, potom to boli americkí a kanadskí plastickí chirurgovia. Mali na to veľmi osobnú motiváciu.
Ich profesia totiž nebola kolegami z odboru považovaná za „naozajstnú“. Boli zaraďovaní medzi trochu iných kaderníkov so skalpelmi, nabrúsenejšími manikérmi, ktorí sa zaoberali kozmetickými úpravami, uvädajúcou krásou a ľudskou ješitnosťou. Plastickí chirurgovia kvôli tomu nemohli ani usilovať o členstvo v Americkej lekárskej asociácii.
Zaslúženú slávu a spoločenské uznanie si vydobyli až v povojnových rokoch napravovaním zohavených tvárí veteránov. Ale na začiatku 20. storočia skrátka nepatrili medzi solídne odbory medicíny. A práve ich túžba po akceptácii, predstava, že by práve oni mohli prospieť celému národu, zachrániť svojim umom väzenský systém a naprávať otrlých zločincov skalpelom, dala najsilnejší podnet pre nápravný program pre údajné zníženie miery recidívy a zlepšenie pracovných vyhliadok bývalých odsúdených.
Jedným z tých, ktorí nevynechali príležitosť na dokazovanie, že zmena niečej tváre môže pretvoriť osobnosť, bol aj John Crum. Plastický chirurg, ktorý svoju prácu vedel podať ako spektakulárnu šou.
„Tu pozrite, toto je žena, ktorá zlyhala,“ vyhlásil pred publikom platiacich zvedavcov, ktorí sa v roku 1932 zišli v hale newyorského hotela. Ukázal pritom na postaršiu ženu, ležiacu na lôžku. Volala sa Alice. Nedávno bola prepustená z väzenia, kde si odpykala dvadsaťročný trest za vraždu svojho manžela.
„Jej tvár je poznačená dobou, ktorú strávila za mrežami. Ale keď jej pomôžeme, bude si môcť nájsť prácu v kozmetickom priemysle, kde kedysi pracovala.“ Crum jej potom pichol anestetikum a dve hodiny vykonával komplikovaný facelift tváre, zatiaľ čo diváci predstavenie sledovali. Keď so svojím dielom skončil, poodhalil pod gázami skrytú tvár ženy.
„Už to nie je stará Alice. Toto je jej nová, vylepšená verzia. Teraz si už dokáže nájsť slušnú prácu. Teraz už nezlyhá.“ A noviny mali týždeň o čom písať. Ako to bolo ďalej s Alicou, či skutočne „uspela“, po tom nikto nepátral.
Dobrý príbeh predáva
Príbeh o vylepšenej Alici mal rád aj doktor Michael L. Lewin, plastický chirurg z kliniky Montefiore v newyorskom Bronxe. Učil sa u „vrchného napravovateľa“ doktora Johna Picka, ktorý vyspravoval tváre väzňov v statesvillskej trestnici. On sám celé päťdesiate a šesťdesiate roky, tempom dvoch operácií týždenne, upravoval vzhľad trestancov, ktorí si odpykávali tresty v väzení Riker‘s Island.
Príkladom z jeho obsiahlej praxe, ktorý rád dával do pozornosti, bol William Ricci, odsúdený za zabitie prvého stupňa. Ricci sa narodil s rázštepom hornej pery, čo silne poznamenalo jeho reč. Trpel výsmechom a šikanovaním. Než mu raz „rupli nervy“ a jedného posmievačka zastrelil.
Chirurg Lewin rázštep odstránil. A Ricci, stále ešte vitálny mladík, si po prepustení z väzenia našiel slušnú prácu prístavného robotníka. Kúpil si byt, neskôr si zarobil na dom. Obnovil narušené rodinné vzťahy a dokonca do jeho života vstúpila láska. Svojmu záchrancovi posielal každý rok ďakovnú pohľadnicu.
„Konvenčná krása zvyšuje vyhliadky na budúce uplatnenie v zamestnaní a vzťahoch, vyvoláva pozitívne reakcie okolia a zvyšuje zdravé sebavedomie bývalých trestancov. Vo výsledku tak lekársky zákrok výrazne znižuje riziko recidívy,“ referoval Lewin kolegom.
A tí na to zaberali, pretože ony „väzenské“ plastické zákroky nepreplácali poisťovne, ale priamo štátna pokladňa. Boli to isté peniaze. Väčšinu týchto štátom posvätených operácií financovali peniaze daňových poplatníkov.
Do programu bolo zapojených v priemere dvadsaťtri väzníc, ich zastúpenie sa v čase menilo, vrátane tých s maximálnou ostrahou ako San Quentin a Sing Sing. Tunajším väzňom, ktorí si odpykávali trest za vraždy, znásilnenia a drogové delikty, boli rutinne vykonávané plastiky tváre, liposukcie a plastiky nosa, ktoré mali zvýšiť ich fyzickú príťažlivosť.
Program za milióny
Pod rôznymi názvami fungoval program dlhých sedemdesiat rokov a vykonalo sa pri ňom viac ako pol milióna zákrokov. Lacné to rozhodne nebolo. Len jedna texaská klinika, špecializujúca sa na tento profil a klientelu, ročne odoperovala tri tisícky väzňov a účtovala si za to v priemere 16,4 milióna dolárov.
Nielen pre texaských republikánov bol však väzenský systém uholným kameňom spravodlivosti celého národa, takže výšku celkových výdavkov na väzenstvo tu nikdy nikto nespochybňoval. Minimálne do doby, než sa rozkríkli podrobnosti o prípade Michaela Stratforda. Síce sa neodohral v Spojených štátoch, ale v Spojenom kráľovstve, jeho sila však rezonovala až za oceánom.
Vo Veľkej Británii sa pokúšali tú „amerikánsku“ novinku napodobniť, a jedným z prvých pacientov bol devätnásťročný Stratford, odsúdený za podvody a sexuálne delikty. Dostalo sa mu blahorodej plastickej chirurgie, bol mu napravený nos, zjemnené lícne kosti a upravené obočie. Viditeľne skrásnel. Jeho atraktivita mu však výborne prospela v páchaní ďalších zločinov. Po prepustení sexuálne napadol trinásť žien. A keď bol konečne chytený, priznal sa ešte k dvanástim ďalším prípadom.
Bola to veľká facka celej teórii o napravovaní charakterov skalpelom. Jediné, čomu chirurgovia v Stratfordovom prípade prospeli, bolo jednoduchšie lákanie a oblúzovanie obetí.
Isté pochybnosti už mal aj americký doktor Lewin. Nezdalo sa mu, že by ním predtým toľko presadzovaný postup prinášal výsledky s univerzálnou platnosťou. Žiadne dôsledky nenachádzal napríklad u drogovo závislých. Preto sa, so zaisteným financovaním od federálnej vlády, pustil do obsiahlej štúdie. Jej chcel definitívne vyvrátiť alebo potvrdiť to, čo posledných dvadsať rokov robil.
Lewin rozdelil väzňov do niekoľkých kategórií. Prví dostali komplexný servis. Dočkali sa, ešte vo väzení, kozmetického chirurgického zákroku, v rámci probačných opatrení získali prístup k sociálnym službám, mali na slobode vopred zaistené bývanie a prácu. Druhá skupina si vyslúžila len skrášľujúci zákrok, tretia len sociálne služby. Štvrtá, kontrolná skupina, nedostala k svojmu prepusteniu nič. Ako si viedli na slobode?
Výsledky, ktoré zverejnil v roku 1967, boli o dosť menej pozitívne, než by sám čakal.
Komu vlastne pomáhame?
„U trestancov, ktorí podstúpili iba plastickú operáciu, bola miera recidívy tridsaťpercentná, v porovnaní s 56 percentami u kontrolnej skupiny. U skupiny, ktorá podstúpila plastickú operáciu a odborné služby, bola miera recidívy tridsaťtri percent, prepustenie, ktorým sa dostalo iba sociálna podpora, prepadli k recidíve v 89 percentách,“ povedal Lewin.
U žien, ktoré oddelene skúmal v kalifornských nápravných zariadeniach a ktoré rozradil iba do troch skupín, to bolo odlišné. Skupina, ktorej sa dostalo kompletného servisu, chirurgického i sociálneho, vyniesla tridsaťdvaročnú recidívu, tá, ktorá dostala len sociálne služby, sa dopustila recidívy v 89 percentách. Kontrolná skupina zaznamenala šesťdesiatpäťpercentnú recidívu.
S dodatkom, že jedny aj druhé výsledky, pre ženy a mužov za mrežami, hromadne strácali platnosť, pokiaľ sa vzťahovali na drogovo závislých. U nich presahovala miera recidívy deväťdesiatpercentnú hranicu prakticky bez rozdielu.
Treba dodať, že Lewisova štúdia bola poznačená veľkými nedostatkami. Vytipovaných mal síce 1 500 respondentov a respondentiek, drvivá väčšina mu však zo sledovania vypadla – jednoducho prestali chodiť na kontroly. Výsledky nakoniec postavil na iba desiatkach prípadov. Neboli reprezentatívne. Lenže určite nepodporili hypotézu, ktorá za programom plastických operácií stála. A nevedeli ospravedlniť peniaze, ktoré na projekt putovali.
Lenže program aj tak pokračoval ďalej. Až do roku 1989, keď si naňho posvietil novinár Steven Long. Ten v sérii úderných investigatívnych článkov doložil, na čo už roky plynú nemalé prostriedky daňových poplatníkov. Predstava, že sa ako potenciálna obeť zločinu skladáte svojimi daňami na to, aby sa násilník s dvadsaťročným záznamom sexuálnych deliktov dočkal plastiky tváre alebo aby žena, ktorá spáchala úkladnú vraždu, podstúpila liposukciu, sa čitateľom pochopiteľne nepáčila.
Povzbudivo nerezonovalo ani to, že celý program „nápravy“ rástol z rasistických teórií, ktoré sa dali už dlho a zaslúžene považovať za vadu minulosti. Program bol nasledujúceho leta bez bližšieho dôvodu ukončený.
„Svoje pochopiteľne urobilo aj to, že poctivo sa živiaci človek si musí na zákrok kozmetickej chirurgie našetriť, zatiaľ čo trestanci ich dostávali zadarmo,“ opisuje vlnu nevôle Zara Stoneová, ktorá o programe vydala v roku 2021 knihu Killer Looks.
„Tieto nápravné programy pritom neboli nejako špeciálne utajené alebo skryté, len jednoducho neboli propagované verejne. Vedeli o nich ľudia, ktorí sa opakovane dostali za mreže – a onú ponuku dostali.“
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
