Desivej nálade, prinajmenšom hroznej reputácii, sa darí na fare, v krčme a v mnohých niekdajších liečebniach a nemocniciach, píše sa na portáli iDnes.cz.
Pennhurstská nemocnica: inštitucionalizovaná neľudskosť
Otvorená bola v roku 1908. Do hľadáčika verejnosti sa ústav dostal, bohužiaľ, až v 70. rokoch 20. storočia. Stal sa slávnym kvôli podmienkam, v ktorých jeho obyvatelia museli žiť. Lenže neľudskosťou bol poznamenaný už od svojho začiatku. Pensylvánska legislatíva totiž prehlasovala fyzicky aj duševne postihnutých ľudí nielen za nehodných občianstva, ale dokonca za hrozbu spoločnosti a potencionálnych zločincov. Do ústavu a izolácie ich zatvárali tiež preto, aby sa ich gény nemiešali s génmi ostatnej populácie.
Desivá aura sa nad pennhurstskou nemocnicou vykreslila už jej samotným poslaním. Jej úlohou bolo segregovať „idiotov a imbecilov“, ako vysvetlil jej vtedajší vedúci lekár s odkazom na učenie a slová propagátora eugeniky Henryho H. Goddarda. „Nemocnica“ nemala pacientov liečiť, len ich držať mimo spoločnosti.
Aj preto sa za stenami ústavu rozkladala hrôza. Jej obeťami bolo viac než desať a pol tisíc mužov a žien, ktorí v inštitúcii po osem desaťročí jej existencie bývali. Boli týraní špinou, násilím, ako zo strany ostatných pacientov, tak aj personálu. Na preplnených oddeleniach nemali všetci ani svoju posteľ.
Keď do nemocnice napríklad prišli v roku 1974 manželia Hightovci navštíviť svojho syna Roberta, po dvoch a pol týždňoch od jeho hospitalizácie, ho našli zdrogovaného, s rozrezanými ústami, nebol schopný spoznať matku. Okolo chlapca chodilo po oddelení 25 nahých alebo len dopoly oblečených pacientov. „V takých podmienkach by som nenechala ani psa,“ povedala vtedy pani Hightová.
Bývala pestúnka malého Georgea Sorotosa opísala, že počas siedmich rokoch, keď do nemocnice za chlapcom chodila, ho len výnimočne našla bez zranení. Zvyčajne býval dohryzený, poškrabaný, s monoklami a modrinami, vyrazenými zubami. Raz mal na hrudi popáleniny ako od cigarety. Život za stenami bol peklom.
Podobných a horších prípadov bolo veľa, dôkazy o nich priniesol súdny proces Haldermanová verzus Pennhurst State School and Hospital. Súd otvoril ústavu dvere dokorán – a verejnosť realita šokovala. V roku 1987 bola nemocnica zrušená, pacienti a pacientky sa dostali komunitnej starostlivosti v špeciálnych domovoch. Proces deinštitucionalizácie trval deväť rokov a jeho výsledky boli dôkazom, že sa niekdajší krutí vládcovia nemocnice plietli vo všetkom. Prepustení muži a ženy našli svoju dôstojnú existenciu.
Fara Borley: duchovia, zvuky a nevera reverendovej manželky
Expert na paranormálne javy Harry Price mu pripísal meno „Najstrašidelnejší dom Anglicka“. Budova vznikla v roku 1862 pre farára obce Borley. V minulosti tam stál kláštor. Duchovnému Harrymu Bullovi ale neponúkla pokojný príbytok, údajne ho vyrušoval duch mníšky. Mala odkazovať na tragický príbeh zapovedanej lásky mníšky a mnícha, ktorí boli po vyzradení popravení. Duch zamilovanej sa ale na miesto niekdajšieho kláštora vracal, aby svoju lásku hľadal.
Následným obyvateľom domu, reverendovi Guiyovi Smithovi a jeho žene, sa duch nešťastnice zjavovať prestal, ale obydlie bolo plné nezvyčajných javov. Zažínali sa svetlá v oknách, schody vŕzgali pod krokmi neviditeľných postáv, bezdôvodne zvonili zvončeky pre služobníctvo. Vtedy sa dom prvýkrát dostal na stránky novín, ale tiež aj do starostlivosti pána Pricea, ktorý nevysvetliteľné javy potvrdil: neviditeľná ruka písala odkazy na zrkadlá, vzduchom lietala váza, kamene. Pani Smithová sa obávala, že strašidelným javom napomáhal aj sám Price.
Lenže údajné strašenie zažívali aj ďalší nájomníci, rodina Foysterových. Aj napriek vymetaniu diabla, ku ktorému sa reverend Foyster dvakrát uchýlil – ho uprostred prvej seansy udrelo niečo kameňom do hlavy. V budove sa opäť zišli výskumníci na paranormálne javy. Tvrdili, že zvláštne javy úmyselne alebo neúmyselne spôsobuje reverendova manželka Marianne.
Po odchode Foysterových sa v roku 1937 do domu na niekoľko mesiacov nasťahoval samotný expert na duchov Price. A s pomocou svojich takmer 50 „oficiálnych pozorovateľov“ objekt skúmal a pozoroval. Vrcholom ale bola Helen Glanville, ktorej sa v marci 1938 počas seansy malo podariť skontaktovať s dvoma duchmi. Prvý mal patriť francúzskej mníške Marie Lairre, ktorá bola údajne na mieste, kde bola neskôr fara postavená, zavraždená. Druhý duch sa predstavil ako Sunex Amures a povedal, že budovu zapáli.
Požiar nakoniec objekt skutočne zničil, aj keď až o rok neskôr. A nespôsobil ho duch, ale nešikovný nový nájomník. Rečiam o duchoch nepraje ani neskoršie priznanie manželky reverenda Foystera Marianny. Vypovedala, že mala pomer s nájomníkom, ktorý ich ubytovával, a údajné paranormálne javy používala ako zásterku.
Whittinghamská liečebňa: ukrývané muky
Svojho času to bola najväčšia psychiatrická liečebňa v Anglicku a vydobyla si ešte jedno, dokonca svetové, prvenstvo. Jej tím bol pionierom v používaní elektroencefalogramu. Lenže dejiny whittinghamskej psychiatrickej liečebne majú tiež svoju desivú, temnú stránku.
Začali sa písať v roku 1873, keď bola inštitúcia otvorená, aby neuveriteľne expandovala ďalšími a ďalšími budovami. V roku 1939 bola domovom takmer pre štyritisíc pacientov a pacientiek. Koncom 60. rokov sa ale stala dejiskom veľkého odhalenia. Najskôr sa obvinenia zo strany študentiek zdravotníctva pokúsila inštitúcia umlčať vyhrážkou obvinenia z ohovárania, špinenie dobrého mena. Pravda ale nakoniec vyšla najavo: liečebňa tých, o ktorých sa mala starať, týrala. Ťahanie za vlasy, zamykanie vonku v areáli bez ohľadu na počasie, odmietanie stravy, dusenie uterákom do bezvedomia, polievanie pacientov alkoholom a zapaľovanie. Repertoár neľudskostí bol pestrý.
Liečebňa bola uzatvorená v roku 1995. Jej opustené budovy a ich desivá história sa stala kultovou destináciou urbexových fotografov. V roku 2016 bol areál zrovnaný so zemou, dnes z neho zostal len anglikánsky kostol.
Ancient Ram Inn: Duchovia, kam sa pozriete
Jej história je stará a peripetia jej využívania pestrá. Nachádza sa v meste Wotton-under-Edge v anglickom grófstve Gloucesteshire a postavená bola v prvej polovici 12. storočia. V roku 1154 ju obýval prvý užívateľ Gerinus. Už pred ním ale budova ponúkala azyl murárom. Po ňom v nej bývali mnohí majitelia, až sa v nej usadila krčma. Posledné pivo natočili v roku 1968, aby ju potom kúpil John Humphries.
Za svoju misiu si vytýčil zachovať stavbu ako cennú historickú pamiatku. V budove prevádzkoval penzión, čoskoro ale musel počúvať sťažnosti svojich hostí. V miestnostiach, ktoré boli údajne postavené na niekdajšom pohanskom pohrebisku, znel detský plač. Do návštevníkov stúpajúcich na prvé poschodie strkali neviditeľné ruky. V biskupovej izbe sa objavuje duch, ktorý prestiera stôl, v rohu sa mihotajú kontúry dvoch mníchov, v miestnosti je dokonca prízrak pastiera so psom. Svedectvá celkovo napočítali asi dvadsať duchov, ktorí mali v dome bývať.
Aj preto sa obydlie nakoniec premenilo na paranormálnu atrakciu. Za duchmi sem jazdia milovníci záhad, svojrázni výskumníci a pozorovatelia, a tiež televízne štáby.
Sai Ying Pun: Špeciálny prízrak na druhom poschodí
Viktoriánska budova je impozantná. Postavilo ju slávne architektonické štúdio Danby&Leigh. Najskôr slúžila pre ubytovanie európskeho personálu hongkongskej nemocnice. Počas druhej svetovej vojny ju obsadili Japonci, a už vtedy sa o ňu obtrel tieň desivých obvinení: nevykonávali v nej okupanti popravy?
Po vojne sa stala psychiatrickou liečebňou. Preplnenou, pretože bola jediná svojho druhu pre polmiliónovú metropolu. Reálne, skutočné obrysy jej desivej reputácie sa ale začali písať až v 70. rokoch, keď sa liečebňa z budovy odsťahovala. Hororový nádych jej nedávali prízraky, ale narkomani, ktorí v prázdnom objekte hľadali a nachádzali azyl. Budova nevyhnutne chradla, chátrala a padala. Jej skazu urýchlili dva požiare.
Že nakoniec začali okolo chátrajúcej, rozpadávajúcej sa stavby kolovať reči o prízrakoch, je vlastne celkom pochopiteľné. Úpadok budovy po tom volal. Niekdajšia liečebňa dostala prezývku Dom duchov, niesli sa zvesti o tom, ako sa ňou šíri ženský plač, nadprirodzené zvuky, objavujú sa v nej tajomné stopy. Vrcholom bol údajný prízrak postavy v tradičnom čínskom obleku, ako sa rozpadá v plameňoch. Špeciálne na druhom poschodí opustenej budovy. Po 20 rokoch hongkongská vláda začala za budovou žialiť. Zachovala fasádu a vnútri vystavala komunitné centrum.
Portál iDnes.cz patrí do portóflia vydavateľstva Mafra, do ktorého spadá aj Brainee.sk
