Na ceste ležia len delové gule. Na snímke je znepokojivý pokoj, hukot bitky sa ozýva len podvedome. Má to prozaické dôvody. Roger Fenton zhotovil slávnu fotografiu v kopcoch nad obliehaným Sevastopolom v apríli 1855 mokrým kolódiovým procesom s expozičným časom do pätnásť sekúnd.
Vojaci museli na bojisku pózovať, aby sa nezmenili na obyčajné šmuhy na fotografickej platni. "Viktoriánska fotografia s dlhými expozičnými časmi nemohla urobiť viac, než zaznamenať bojisko po tom, čo sa dejiny pohli ďalej," komentoval The Guardian fotografiu, ktorú dodnes sprevádza mnoho nejasností. Najväčšou z nich je, ako sa delové gule dostali na cestu.
Pochybnosti o pravosti fotografie a obvinenia z manipulácie - že Fenton umiestnil delové gule na cestu sám - sú spôsobené najmä existenciou takmer identického snímku. Jediným rozdielom je absencia delových gulí na pravej strane cesty. Priniesol ich tam Fenton, aby oživil scenériu, alebo ich odstránil až potom na druhý záber? Alebo do scenérie vôbec nezasahoval?
Ako prvý to začal skúmať historik Mark Haworth-Booth, ktorý podobne ako slávna americká teoretička fotografie Susan Sontagová dospel k záveru, že Fenton záber zinscenoval. Vojaci podľa neho nariadili umiestniť gule na cestu, aby vytvorili dramatickú scenériu bitky.
Existuje však aj alternatívny výklad, že delové gule už ležali na ceste, keď Fenton prišiel na miesto, a že druhú fotografiu urobil po tom, ako britskí vojaci gule pozbierali a odstránili.
Historici umenia však tvrdia, že odpovede na otázky o manipulácii s realitou nie sú také dôležité ako samotné posolstvo obrazu. "Fentonova fotografia je portrétom neprítomnosti, smrti bez mŕtvych," napísala Sontagová.
Okrem toho podľa nej britské ministerstvo vojny zakázalo Fentonovi fotografovať mŕtvych, zmrzačených a chorých. Fotograf sa však, samozrejme, stretol s vojnovým utrpením. Jeho kolega William Howard Russell pravidelne telegraficky informoval britskú verejnosť o bitkách, ktoré boli také kruté, že vojaci nemohli z bojiska odnášať telá padlých kamarátov. Vo Fentonovej sérii približne 360 fotografií však nie je ani jedna, na ktorej by boli mŕtvi.
Rusi so žalmom na perách
Krymská vojna vypukla v roku 1853. Ruské impérium sa vtedy snažilo vytlačiť turecký vplyv z Balkánu, ale pri svojej expanzii narazilo na záujmy Veľkej Británie a Francúzska. Ocitlo sa v diplomatickej izolácii a po ťažkých stratách na bojiskách muselo na parížskej konferencii v marci 1856 uznať celistvosť Osmanskej ríše.
Čiernomorská kampaň sa stala aj prvým konfliktom, ktorý bol systematicky fotograficky zdokumentovaný. Britská verejnosť nevnímala kampaň priaznivo kvôli správam o vysokých stratách a otrasných podmienkach v lazoch a vláda vyzvala Fentona, aby ju zobrazil v pozitívnejšom svetle.
Rodák z Lancashiru sa pôvodne venoval maľbe, ale začiatkom 50. rokov 20. storočia prešiel na fotografiu. Pohyboval sa vo vyšších spoločenských vrstvách a často večeral s dôstojníkmi na Kryme. Ich portréty potom vymieňal za pomoc pri preprave svojho mobilného ateliéru, ktorý vznikol prestavbou stánku s vínom. Fotografické vozidlo vybavil roletami, posteľou, nádržou na vodu, stojanmi na riad a fľašami s chemikáliami.
Vojnové spravodajstvo a fotografovanie boli vtedy v plienkach a od reportérov sa očakávalo, že si sami zabezpečia jedlo, prístrešie a dopravu. Ale vo vozni ťahanom koňmi mal Fenton hlavne tmavú komoru. Jeho vagón bol často terčom útokov nepriateľov, ktorí si ho niekedy mýlili so skladom munície.
Najznámejší obraz, ktorým sa zapísal do histórie, sa volá Údolie tieňa smrti. Nevymyslel ho Fenton, ale autori jeho výstavy, ktorá sa konala na jeseň roku 1855. Názov odkazuje na báseň The Charge of the Light Brigade, v ktorej Alfred Tennyson zobrazil útok britskej ľahkej kavalérie na pozície ruského delostrelectva pri Balaklave.
"Šesťsto mužov sa rútilo do údolia smrti," veršoval dvorný básnik kráľovnej Viktórie v snahe zvečniť masaker britských jazdcov v októbri 1854. Po prechode "údolím smrti" sa Britom podarilo vytlačiť Rusov z pozícií, ale po obrovských stratách sa museli spolu s Francúzmi stiahnuť. Takmer 250 mužov zo 673 bolo zabitých alebo zranených.
Uprostred krymského krviprelievania si tak Tennyson a neskôr aj Fenton pripomenuli biblický žalm vzývajúci Krista ako pastiera, ktorý sprevádza kresťanov v posledných chvíľach života: "Hoci kráčam údolím tieňa smrti, nebojím sa zlého, lebo ty si so mnou;"
