Je to znepokojujúci portrét. Uprostred ruchu Manhattanu by sme si žobráčku v šatke asi vôbec nevšimli, fotograf ale jej strhanú tvár zachytil v bezprostrednej blízkosti. Volal sa Paul Strand a jeho fotografia z roku 1916 sa zapísala do histórie, pretože tak natvrdo ešte nikdy nikto americkú chudobu nezachytil, píše sa na portáli iDnes.cz.
Zachytil chudobu v Amerike
„Strand donútil čitateľov ku konfrontácii s touto ženou a jej utrpením. Musíte sa jej pozrieť priamo do tváre a uznať jej prítomnosť. Mesto jej existenciu registruje, kovová licencia na žobranie ale jej identitu redukuje len na úbohé číslo,“ píše kunsthistorička Anne M. Lydenová.
Paul Strand sa narodil v roku 1890, jeho dedko sa volal Stránský a prišiel do Ameriky z Česka. Prvý fotoaparát dostal od svojho otca, keď mal dvanásť rokov a koníček čoskoro prerástol do posadnutosti. Ešte než dosiahol 20 rokov, stal sa jedným z najlepších žiakov Lewisa Hinea, ktorého fotografie detí, ktoré otročili v baniach a textilkách, zmenili Ameriku.
Strand najskôr experimentoval s abstrakciou a piktorializmom, ale čoskoro sa vrhol na fotografovanie newyorského proletariátu. Netúžil po aranžovaných portrétoch, chcel zachytiť strhané tváre v imigrantských slumoch neslávne známej štvrti Five Points. A potreboval, aby objekty jeho záujmu nevedeli, že ich fotí. Použil teda malý trik: na bok fotoaparátu si prirobil falošný objektív. Ten skutočný mal schovaný pod rukou, a mohol tak vytvárať portréty nič netušiacich ľudí stojacich bokom.
Realita ulice v New Yorku
Niektorí kritici túto prax neskôr označili za neetickú. V prípade jeho najslávnejšej fotografie sa navyše zdá, že to bol zbytočný trik – veď tá slepá žobráčka predsa fotografa nevidela. Ale bola skutočne celkom nevidiaca? Ťažko povedať, jej ľavé oko blúdi kamsi mimo záber a žobráčka pôsobí dojmom, že veľmi dobre vie, že ju niekto pozoruje.
26-ročnému Strandovi sa každopádne podarilo zachytiť drsnú tvár newyorskej ulice: zarastených bitkárov, írske pračky s červenými nosmi a židovských patriarchátov. „Nie sú to len obyčajné pouličné portréty, Strand sa správal trochu ako voyeur a z diváka, ktorý sa pozerá na jeho fotografie, vytvára komplica svojho konania,“ vysvetľuje historička fotografie Anna Bloodová.
Séria portrétov bola o rok neskôr zverejnená v poslednom čísle časopisu Camera Work, ktorý vydával Alfred Stieglitz. O generáciu staršia legenda modernej fotografie tak Stranda označila za svojho právoplatného nástupcu: „Jeho práca je brutálne priama. Žiadne triky, žiadny izmus. Tieto fotografie sú priamym vyjadrením dnešnej doby.“
Strand sa o sociálne témy zaujímal počas celej svojej kariéry. Presadzoval názor, že fotografie musia byť nástrojom spoločenskej zmeny. Počas druhej svetovej vojny natočil dokumentárny film Native Land, v ktorom oslavoval boj amerického odborového hnutia. V roku 1949 s ním vyhral cenu za najlepší scenár na filmovom festivale v Karlových Varoch.
Sympatizoval s marxizmom, mal veľa priateľov v radách Americkej komunistickej strany, a tak niet divu, že v dobe mccarthyzmu sa dostal na zoznam ľudí podozrivých z „neamerickej činnosti“. Utiekol do Európy, usadil sa na francúzskom vidieku a naďalej fotil: biedny život na talianskej dedine či na Vonkajších Hebridách, a začiatkom 60. rokov zachytil prvé kroky nezávislej Ghany, kam ho osobne pozval jej prvý prezident Kwame Nkrumah. Zomrel v roku 1976.
O niekoľko rokov neskôr vyšlo najavo, že americké tajné služby Stranda sledovali ešte dlho po jeho odchode do Európy. Dnes je považovaný za giganta americkej fotografie a pred desiatimi rokmi sa jedna z jeho strieborných kópií predala za 783 tisíc dolárov.
