Keď prospektori začiatkom 50. rokov potvrdili významné ložiská medi v horách len kúsok za riekou Arieş, miestni to prijali viac než pozitívne. Za prisľúbenou ťažbou videli príležitosť na výnosné zamestnanie. Baník, to bol na rozdiel od ovčiara či kopaničiara v Rumunsku veľký pán. Aj v dedine Geamăna to najskôr videli nádejne, píše sa na portáli iDnes.
Tešili sa na elektrinu, asfaltom spevnené cesty, na obchod plný tovaru, do ktorého by inak museli až do Lupșy, a tiež na dostupnejšiu lekársku starostlivosť. Ale nič z toho do dediny, v ktorej žilo okolo tisíc stálych obyvateľov, neprichádzalo.
Ťažba v povrchovej bani Roșia Poieni sa totiž odohrávala „za kopcom“, a cesty k nemu viedli údolím Corni z druhej strany svahu. Aj tak sa ale baňa – ako sa ukázalo, druhá najvýnosnejšia svojho druhu v Európe – do života obce podpísala veľmi silno.
„Prvým zlým znamením bolo, keď na čerešniach a slivkách opadali kvety,“ hovorí Nicolaie Praţa. „Možno tie stromy vycítili jed pod zemou.“ Praţa, jeden z posledných obyvateľov dediny, si tú jar veľmi dobre pamätá. Po nej už totiž ovocné stromy kvety nikdy nenasadili a začali pomaly vysychať. Zo slabších prameňov v okolí sa potom začala vytrácať voda, a tie silnejšie začali meniť farbu. „Voda z nich tiekla krvavo červená. Čoskoro už bola červená voda vo všetkých potokoch okolo.“ Úroda na poliach prestala vzchádzať, tráva zožltla.
Skaza prichádza z hory medi
O tom, kde hľadať pôvodcu týchto premien, nemali ľudia z Geamăna pochybnosti. Baňa Roșia Poieni totiž neprodukovala len 11 tisíc ton akostnej medi ročne, ale tiež násobne viac odpadu. A z jej skládok sa potom lúhovala voda zostupujúca hlbšie do údolia.
Z osady Bardesti, ktorá bola najbližšie, odišli ľudia ako prví. Sami – na jedovatej pôde sa nedalo prežiť. Tí z osád Valera Holhori a Trifesti, ležiacich o niečo nižšie, sa zdráhali. Mali tu celý svoj život. Ale postupne sa odsťahovali tiež. Časť z nich neodchádzala ďaleko, nechceli za sebou nechať cintoríny so svojimi predkami, a tak sa usadili v obci Geamăna. Lenže aj táto dedina bola predurčená k zániku.
V 70. rokoch banskí inžinieri vyhodnotili, že pre pokračujúcu veľkokapacitnú ťažbu bude nevyhnutné naviazať na baňu aj systém sedimentačných nádrží na polotekutý odpad. Nemysleli pritom na nejaké veľké stavebné dielo, ktoré by len zbytočne zvyšovalo náklady.
Ako otvorená žumpa na údajne „sterilný toxický odpad“ sa im zdalo najvhodnejšie celé údolie Şasa, ktoré sa malo čiastočne zaplaviť, aby sa znížila prašnosť. Že v ňom stála dedina Geamăna? Žiadny problém.
Prezident Nicolae Ceausescu zámer ochotne posvätil. Roșia Poieni, baňa na meď, totiž zarábala komunistickému režimu v Rumunsku na dôchodky. Necelé štyri roky domácností v takých kalkuláciách nič neznamenali. Zo zoštátnením pozemkov a vyvlastňovaním pôdy sa začalo hneď v roku 1977.
Berú si len to, čo chcú
Aj tentokrát k tomu ľudia z Geamăna pristúpili nad očakávania pokojne. Stále verili, že si pomôžu, keď im štát zaistí náhradné bývanie v meste a vyplatí kompenzácie za ich – teraz už zdevastované a neúrodné – pozemky.
„Lenže keď prišli úradníci vyvlastňovať, nechceli si zobrať všetku pôdu, ktorú sme mali,“ vysvetľuje Bunul Necuali, ďalší pamätník. „Zaplatili len za pôdu, na ktorej stáli naše domy, ktoré chceli zatopiť. Takže sme tých peňazí moc nedostali.“
Hektáre sadov a pastvín okolo ich nezaujímali, kompenzácie vyplatili len obyvateľom domácností, ktoré mali skončiť pod hladinou odkaliska. Obydlia, ktoré stáli viac po svahu, hoci aj na samotnej hranici plánovanej toxickej lagúny, ľuďom ďalej ponechali. „Asi tušili, že odtiaľ aj tak odídu a zadarmo,“ dodáva Necuali.
Sám neodišiel, nemal vraj kam. Aj keď skončil bez jedla, na pozemku vymedzenom dvoma otrávenými plotmi, stále sa tam cítil ako doma. Podobne tvrdohlavo zotrvalo v Geamăna asi pätnásť ľudí. Spisovali petície, domáhali sa audiencie u prezidenta, ale márne.
Ich sťažnosti potom zanikli v hluku novej technologickej linky na spracovanie medenej rudy, ktorú v Roșia Poieni slávne spustili v roku 1986. V ten moment totiž začala baňa produkovať 7 500 ton prašnej hlušiny denne. A tá, premorená procesnými chemikáliami a zmiešaná s vodou, prúdila voľne do údolia Sasa.
Toxická bažina a memento kostola
Torzu opustených domov v údolí začala pohlcovať hutná tekutina. Oranžová alebo mastno červená po daždi, žlto-dúhová počas slnečných dní. Alebo naopak šedo biela, keď bolo prachu z bane vo vyplavovanej zmesi viac. Rôznofarebné bahno postupne pohlcovalo stavby a vymazávalo z údolia spomienky na dedinu.
Ľudia ako Praţa a Necuali sa mohli len prizerať, ako pod nepriehľadnou masou miznú domy ich niekdajších susedov a krčma, kde sa stretávali. Zvlášť bolestivé pre nich bolo, že im nebolo dovolené vybrať zo zeme pozostatky svojich predkov. Cintorín skončil pod prívalom bahna ako prvý. Jediné, čo zostalo výhražne nad tou spúšťou vyčnievať z hladiny, bola hranatá veža miestneho kostola.
„Z Trifesti zostalo stáť päť domov, z osady Şasa štyri. Všetko ostatné je zničené. Množstvo tých miest, kde ešte pred 30 rokmi žili ľudia, už nie je ani na mapách. A zostáva tu len pár stratených duší, ktoré si to ešte pamätajú,“ hovorí Necuali. „Ak zmizne aj špička veže kostola, nezostane tu po nás nič.“
Nie je to úplne pravda, pretože kedysi toľko prosperujúca baňa v Roșia Poieni a škody, ktoré na krajine napáchala, len tak nezmiznú.
Odpad z medeného lomu navyše nekončí na úrovni dediny Geamăna, ale pokračuje takmer voľne ďalej – brzdí ho len jedna kovová stena – do vodnej nádrže Valea Şesii. Tá funguje ako dekantačný rezervoár s rozlohou 130 hektárov a je ukončený hrádzou. Celá nádrž potom funguje ako prírodná továreň na kyselinu sírovú, ktorá nahlodáva hrádzu na konci údolia.
Na scenár pretrhnutia hrádze a obrovské rozmery možnej ekologickej katastrofy upozorňujú odborníci už mnoho rokov. Nebezpečenstvo pritom narastá zakaždým, keď v oblasti silno prší. Potrebných 15 miliónov eur, na koľko je odhadovaná aspoň základná úprava hrádze a odtokových pomerov, sa zatiaľ spoločnosti CurpuMin Abrud, momentálnemu majiteľovi bane, nájsť nepodarilo.
