Dopoludňajšia zmena v Sveriges Kreditbanken väčšinou nepatrila k najnáročnejším, táto banková inštitúcia sa, rovnako ako obchody a obyvatelia v okolí námestia a triedy Normalmstorg, ešte len prebúdzala k životu, píše sa na portáli iDnes.
Vo štvrtok 23. augusta 1973 tu špička začala o niečo skôr. Keď sa rozrazili dvere do haly a dovnútra vstúpil podivný zjav. Vysoký muž v dlhom kabáte a so športovou taškou, v blond parochni, ktorá nesedela a slnečných okuliaroch. Jeho tvár navyše niesla stopy make-upu, opaľovacieho krému a rúžu. Vyzeral ako komický strašiak do poľa. Spoza plášťa vylovil samopal a vystrelil ním do stropu. A ešte než burácavá ozvena výstrelov doznela halou, s nápadne americkým prízvukom zvolal: „Párty sa práve začína!“
Moment prekvapenia sa nekoná
Tri ženy za prepážkami, bankové úradníčky, a muž, účtovník v pokladni, majú prvýkrát v živote možnosť vyskúšať si naostro, čo vlastne obnáša prepadnutie banky. Ich peniaze v trezoroch a bezpečnostných schránkach neležia, nepriestrelné sklá ich nekryjú. Preto sa nebránia a s ozbrojeným mužom, ktorý sa evidentne k akcii inšpiroval nejakým veľmi divokým hollywoodskym filmom, opatrne spolupracujú. Nikto tu nechce zbytočne prísť k úhone.
Snáď len drobnosť – niekomu z nich sa hneď po dramatickom vstupe a výstreloch podarilo stlačiť tlačidlo tichého alarmu. Takže, ešte než sa podľa pokynov zlodeja zamestnanci banky vyrovnajú pred prepážkami, je na mieste polícia.
Hliadkové auto s dvoma strážnikmi práve obiehal susedný bulvár Hamngatan, sú tu ani nie za minútu. Policajný dôstojník Ingemar Warpefeldt vstúpi dnu, zatiaľ čo jeho kolega čaká pri vysielačke. Vzápätí sa ozve ďalšia streľba. Zlodej je rýchlym vstupom uniformovaného muža na scénu zaskočený, okamžite strieľa.
Policajt Warpefeldt je postrelený do ruky. Je pre neho veľkým šťastím, že väčšina výstrelov mierila do okenných výplní. Vypálené guľky preletia bulvárom, kde nikoho zázračne nezrania. Ale rozbijú výklady butikov oproti, čím pre zmenu spustia ich hlasný alarm. Prepadnutie banky Sveriges Kreditbanken teda definitívne prestalo byť pre celý Stockholm tajomstvom a stalo sa úplne pokazeným činom amatéra.
Manévre začínajú
Na miesto sú volané ďalšie policajné sily, z okrsku aj ústredia. Vrátane špecialistov zásahovej jednotky. A zamieria sem aj dobre informované televízne štáby aj novinári. Banková lúpež priamo v centre, to je úplná senzácia. Zvlášť, keď jedinou alternatívou regionálneho spravodajstva sú momentálne prebiehajúce národné voľby. Toto je senzácia.
Bankový zlodej, ktorý sa ešte poriadne nespamätal, rýchlo rieši neriešiteľnú situáciu. Ďalšia improvizácia. Odzbrojeného a raneného policajta nechá sadnúť na kreslo pri okne, aby sa kryl pred jeho kolegom, ktorý mieri pištoľou dnu. „Dávaj, nehýb sa a spievaj napríklad niečo!“ A postrelený Warpefeldt si tak začne spievať pesničku „Osamelý kovboj“ od Elvisa Presleyho.
Z toho je zrejmé, že „kovboj“ so samopalom koná na vlastnú päsť, vnútri je len jeden ozbrojený. Zlodej sa medzitým zbavuje svojho neforemného prevleku a maskovania. A tiež zisťuje, že hlavný trezor ešte nie je otvorený. Bankový zriadenci, ktorými sa teraz obklopil ako živými štítmi, sú schopní otvoriť vlastnými kľúčmi len pancierovanú miestnosť s bezpečnostnými schránkami. Od ktorých však kľúče nemajú.
Jackpot sa nekoná, v pokladniach je len pár tisícoviek švédskych korún v drobných. Keby dovnútra vpadol o hodinu neskôr, mohlo to byť lepšie. Už vtedy sa dá povedať, že zamestnancom banky je zlodeja skoro ľúto.
Je to stále ešte zločin alebo už divadlo?
30-ročný mladík so samopalom dovtedy pokazil, čo len mohol. A na ulici pred bankou zatiaľ prebiehali manévre. Strechy protiľahlých budov obsadzujú ostrostrelci, policajti v uniformách uzatvorili celú štvrť. Je vidieť pristavené sanitky aj dodávky televíznych štábov.
Postreleného policajta Warpefeldta prepustí von. S tým, že sa nikto nesmie priblížiť k budove banky na dvadsať metrov, inak začne strieľať rukojemníkov, s ktorými sa schová do miestnosti s bezpečnostnými schránkami. Z tej sa nedá vidieť na ulicu. Z neúspešného bankového zlodeja sa tak práve stal ešte únosca. Naozaj je to vŕšenie chýb náhodné? Možno to všetko bol premyslený zámer a o bankovú lúpež mu vôbec nešlo.
Raz odsúdený kriminálnik nemá moc čo stratiť. A áno, Jan-Erik Olsson, ako sa bankový zlodej a únosca v stockholmskej Sveriges Kreditbanken volá, už odsúdeným je. Momentálne by si mal odpykávať trest odňatia slobody v nápravnom zariadení Kalmar. Súd ho tam poslal za spoluúčasť na vlámaní, pri ktorom dvakrát postrelil policajta.
Čo teda robí v banke na Norrmalmstorg? Má dovolenku za dobré správanie, tak ako každý polrok. A niekde cestou z väzenia do Stockholmu si zohnal samopal a išiel si vylepšiť svoju kriminálnu reputáciu. Na koho tým chcel urobiť dojem? To je pomerne skoro policajtom jasné.
Komplikovaná situácia si žiada radu profesionála
Počas pobytu za mrežami sa Olsson zoznámil s Clarkom Olofssonom. A ten je nielen vo švédskom podsvetí legendou. Clark Oderth Olofsson je na rozdiel od amatéra Olssona úplným profesionálom života za hranou zákona. V jeho trestnom registri nechýba pokus o vraždu, lúpeže a krádeže, predaj narkotík a prepadnutie banky. V krimináloch celého Švédska strávil polovicu života a ak z tohto gangstera niečo urobilo zločineckú celebritu, tak jeho opakované úspešné úteky z väzenia. Je to zločinec úplne iného formátu než samopalom ozbrojený muž zo Sveriges Kreditbanken. Lenže práve ten amatér si teraz žiada osobnú účasť legendy na mieste činu.
Žiada si toho oveľa viac. „Tri milióny švédskych korún v malých bankovkách, dve zbrane aj s muníciou, nepriestrelné vesty a helmy, rýchle auto s plnou nádržou,“ vysvetľuje policajtom Kristin Enmarková, banková úradníčka. Únosca ju vypustil von „na vodítku“, teda na dlhom lane uviazanom okolo jej krku, ktoré mal so sebou v športovej taške.
Čo bol pre policajtov ďalší nečakaný zvrat. Nielen, že amatér zločinu na súdom schválenej dovolenke z väzenia prepadne banku. On s únosom a vyjednávaním dopredu počítal! Dá sa povedať, že mužov zákona to dosť vykoľajilo. Pretože od tej doby si amatérsky začínajú počínať sami. Napríklad?
Banková krádež v priamom prenose
Po celú dobu „obliehania“ nedokázali policajti zabrániť tomu, aby sa bezpečnostným kordónom okolo banky voľne pohybovali novinári a reportéri. Živé vstupy z miesta činu sa odohrávali skutočne na dohľad akcie, kameramani robili zábery hneď vedľa ostreľovačov. Každý krok policajtov okamžite podliehal verejnej debate a únosca vnútri vedel vďaka rádiu o všetkom, čo sa dialo vonku. Rovnako ako diváci u televíznych obrazoviek, pekne z prvej ruky. Sledovanosť reportáží z Norrmalmstorg teda činila celonárodne 73 percent. A senzácia neskončila, pretože sa polícia rozhodla prianiu únoscu vyhovieť.
Únosy, zadržiavanie rukojemníkov a vyjednávanie sú do krajnosti delikátne situácie. Nikde ale nebýva zvykom, aby ste zločincovi, ktorému dochádzajú náboje, poslali muníciu. Alebo aby ste jeho „tím“ posilnili o ďalšieho skúseného kriminálnika. Švédsko v tom bolo originálne.
A rovnako tak unikátne bolo, že z banky mohol únosca voľne komunikovať so svetom okolo. Telefónom von mohli s jeho povolením volať rukojemníci aj on sám. Napríklad švédskemu premiérovi Olofovi Palmemu, ktorý mal práve plnú hlavu volieb. Bez polície ako prostredníka v spojení. Pokiaľ by teda došlo k masakru, asi by sa také zlyhanie do politického výsledku nepekne premietlo.
Z pôvodnej naivnej nepremyslenosti a náhodnosti prevedenia neúspešnej bankovej lúpeže sa tak pomaly kryštalizoval celkom bystrý plán, ktorý si vzal vďaka medializácii ako rukojemníka celé Švédsko. Za úplne fatálne zlyhanie v taktike polície potom bolo neskôr považované, že ponechali teraz už dvoch ozbrojených so štyrmi rukojemníkmi v uzavretej miestnosti s bezpečnostnými schránkami. Prečo?
V dokonalej izolácii tým kriticky vystavili obete bezprostrednému manipulatívnemu vplyvu svojich únoscov. Ktorí, vybavení absolútnou mocou nad ich životom a smrťou, mohli ľahko vstúpiť do ich podvedomia. A paradoxne tak mohli vystupovať ako ich jediní ochrancovia.
Ozbrojení gentlemani
Olsson a Olofsson sa k svojim rukojemníkom správali s určitým rešpektom. Takže štyria zamestnanci banky čoskoro odtienili to, že ich tu držia proti ich vôli a s namierenými zbraňami. Pokiaľ chceli na toaletu, bolo im to umožnené. Boli smädní? Môžu sa napiť. A prečo si vlastne nenechať poslať limonádu odniekiaľ zvonka? Nie sú napríklad hladní? Aj to sa dá zariadiť.
Enmarkovej je v miestnosti s bezpečnostnými schránkami chladno, a tak jej Olsson požičia svoj vlnený sveter. A ako suvenír jej venuje jeden náboj, aby mala peknú spomienku na dobrodružnú zmenu. Ďalšia rukojemníčka, Elisabeth Oldgrenová, trpí klaustrofóbiou. Únoscovia jej umožnia prejsť sa párkrát „na vodítku“ bankovou halou, aby sa jej dýchalo lepšie.
A keď má Briggita Lundbladová obavy o svoje deti, dovolí jej Olsson zavolať do materskej školy a domov. Keď sa nemôže dovolať, povzbudzuje ju, aby si nerobila starosti a skúša to ďalej znovu. Všetky tieto drobné láskavosti sú vykúpené sympatiami rukojemníkov voči únoscom.
Druhý deň ráno sa už všetci oslovujú krstnými menami a spoločne riešia, čo si objednajú na jedenie. Sú predsa spolu na jednej lodi, nie? Rétorika únoscov smerom von, k policajtom, pritom na tvrdosti neuberá. „Pokiaľ tu nebudú peniaze a auto, bude sa strieľať do ľudí,“ hlási Olsson. A nechce žiadne slabé auto, ale poriadny Ford Mustang.
Nechať sa postreliť? Tak zlé to zas nie je
Na zvláštnosti nálady vnútri upozorní aj policajný komisár, ktorý je v podvečer 24. augusta krátko do banky vpustený, aby preveril zdravotný stav zadržiavaných. Rukojemníci sa správajú k únoscom nenútene, uvoľnene. A silne odmerane k mužovi zákona.
„Úprimne pochybujem, že by zločinci ľuďom vnútri ublížili, pretože sa k sebe správajú veľmi priateľsky,“ prednesie potom novinárom. To zločinci počuť nechcú a riešia, ako políciu pritlačiť. Naozaj majú niekoho zastreliť? Tretí deň tak s rukojemníkmi debatujú o tom, že je to pre všetkých zúčastnených vlastne potrebné.
Sven Safstrom, jediný muž z banky, má byť tým postreleným. „Keď mi Olsson povedal, že ma strelí do nohy, bral som to ako prejav láskavosti,“ bude neskôr spomínať. „Je to len noha, neboj, upokojovali ma kolegyne. Všetkým to prišlo úplne prirodzené.“
Na strieľanie nakoniec nedôjde. Enmarková medzitým absolvuje ďalšie dva telefónne hovory s premiérom. Dosť familiárnym tónom ho uisťuje, že únoscovia im neskrivili ani vlas na hlave. „Nie som zúfalá ani nešťastná. Úplne verím Clarkovi a tomu druhému, nič nám neurobia. Vlastne sú, Olof, obaja moc milí. Bojím sa polície. Že na nás zaútočí a budú mŕtvi. Aj my.“
Zrodenie syndrómu, ktorý nedáva zmysel
Obliehanie sa natiahne na šesť dní. Policajti zo suterénu susednej budovy navŕtajú do bankovej miestnosti s bezpečnostnými schránkami tri otvory, ktorými nakoniec dnu vpustia slzný plyn. K očakávanému masakru nedôjde. Situácia únoscov je neudržateľná. Jan-Erik Olsson a Clark Olofsson sa vzdajú bez boja. Prekvapenie na záver nechýba.
Keď majú vyjsť von na svetlo, ich rukojemníci ich nehodlajú opustiť. „Nechoďte sami, zastrelia vás,“ volajú hystericky rukojemníci, ktorí okolo svojich únoscov vytvoria vlastnými telami ochranu. Aj pri ceste z banky sa od nich nedokážu oddeliť. „Neubližujte im, nič nám neurobili!“ chránia obete svojich tyranov.
A zatiaľ čo obom únoscom policajti nasadzujú putá, Enmarková sa snaží Olofssona pobozkať a sľubuje mu, že ho čoskoro príde navštíviť vo väzení v Norrköpingu. Dráma v Sveriges Kreditbanken po 130 hodinách čistého času skončila. A zrodil sa nový psychologický fenomén.
Najskôr sa mu bude hovoriť Norrmalmstorgssyndromet, neskôr ho kriminológ a policajný psychológ prekrstia na Stockholmský syndróm. Situáciu, kedy pod vplyvom stresu a psychického vypätia začínajú rukojemníci sympatizovať so svojimi únoscami.
