Filmári natočili na motívy tejto hroznej kauzy hneď niekoľko snímkov, najznámejší z nich je Bostonský prípad z roku 1968 s Tonym Curtisom v hlavnej role podozrivého. Tento rok v marci mal na streamovacej platforme Disney+ premiéru film Bostonský škrtič s Keirou Knightleyovou v úlohe odvážnej reportérky, ktorá ako prvá novinárka spojila jednotlivé vraždy a prišla na to, že ich má pravdepodobne na svedomí rovnaký páchateľ. Samozrejme, ako to vtedy bolo naozaj, sa s určitosťou už nikdy nedozvieme.
Nehorázny chvastúň
Albert Henry DeSalvo sa narodil 3. septembra 1931 v Chelsea v štáte Massachussetts. Jeho otec bol alkoholik, často týral svoju manželku aj všetkých päť detí, ktoré už v šiestich rokoch učil kradnúť v obchodoch. Albert bol niekoľkokrát v polepšovni, a akonáhle dospel, hneď išiel prvýkrát za mreže za prepadnutie. Keď sa dostal na slobodu, prihlásil sa do armády a dostal sa do pluku, ktorý slúžil v Nemecku. Tam sa mu darilo, stal sa armádnym majstrom v boxe, našiel si vážnu známosť a oženil sa.
So svojou manželkou Irmgard Beckovou sa po skončení misie vrátil do Ameriky. Žili skromne, narodila sa im telesne postihnutá dcéra a po nej zdravý chlapec. Zdalo sa, že DeSalvo sa stal svedomitým otcom, ktorého mali radi susedia aj kolegovia v továrni, kde pracoval. Vyčítali mu len jedinú vec – bol až nehorázny chvastúň, a práve to pravdepodobne nakoniec viedlo policajtov k tomu, aby neskôr neverili ani jeho tvrdeniu, že je „slávny“ Škrtič.
Merač pŕs
Postupne sa ale DeSalvo začal vracať na šikmú plochu a začiatkom 60. rokov, vo svojich 30-tich rokoch, už mal dlhý trestný register plný vlámaní a sexuálnych obťažovaní. Používal jednoduchú fintu. Vyhliadol si dievča alebo ženu, ktorá bývala sama, potom u nej zazvonil a predstieral, že hľadá modelky pre známu agentúru. Občas ho niektorá pustila domov a bola ochotná nechať si „zmerať prsia“. Zatiaľ sa pokúšal dievčatá len obchytkávať, a keď sa bránili, tak utiekol.
Časom sa pokúsil niektorú aj znásilniť a skoro vždy sa mu to podarilo. Na to sa ale prišlo až neskôr, zatiaľ ho policajti viedli v evidencii len ako „Merača“, a keď mu všetky „merania“ spočítali, vyfasoval 18 mesiacov. Krátko potom, čo sa dostal na slobodu, začal riadiť tajomný Bostonský škrtič, ako ho časom nazvali novinári.
Seniorky v ohrození
Škrtič medzi 14. júlom 1962 a 4. januárom 1964 postupne zavraždil trinásť žien. Väčšinu z nich sexuálne zneužil a potom uškrtil – v ich vlastných bytoch. Pretože sa nenašli žiadne stopy po násilnom vlámaní, policajti sa domnievali, že obete vraha museli poznať, prípadne mu dobrovoľne otvorili dvere v domnienke, že je to napríklad poštár.
Na sérii vrážd bol znepokojujúci fakt, že išlo prevažne o seniorky v pokročilom veku. Polícia sa zúfalo snažila nájsť akúkoľvek spojitosť medzi ženami a ľuďmi, ktorých mohli poznať. Vyšetrovatelia vypočuli a preverili všetkých známych sexuálnych delikventov v záznamoch bostonskej polície – bez výsledku. S DeSalvom hovorili tiež, ale nadobudli dojem, že sa uspokojí s jednoduchým meraním, čiže obchytkávaním. Potom sa dokonca obrátili na jasnovidca. Ten opísal vraha ako psychiatrického pacienta, ktorý v dňoch, kedy došlo k vraždám, vždy utiekol z nemocnice. Nič také ale nemocničné záznamy nepotvrdili.
Už po tretej vražde celý Boston ochromil strach a mesto sa obávalo ďalšieho útoku. Prípad dostal na starosť generálny prokurátor Edward Brooke, vôbec najvyššie postavený strážca zákona v štáte Massachussetts. Mal k dispozícii tím stovky skúsených detektívov, ktorí riešili len Bostonského škrtiča.
Mladý samotár
Museli prejsť tisíc strán materiálov od rôznych policajných zložiek a preveriť, či skutočne všetky obete zomreli rukou rovnakého človeka. Psychologické profilovanie bolo na začiatku 60. rokov len v plienkach, ale policajti zostavili najpravdepodobnejší popis vraha. Domnievali sa, že ide o samotára tak okolo 30 rokov, ktorý je čistotný, usporiadaný a pracuje rukami. Samozrejme, nakoniec bol vrah – teda pravdepodobný vrah – odhalený skôr náhodou.
Vo februári 1964 bola prepadnutá ďalšia osamelá žena v dome na predmestí. Páchateľ ju s nožom v ruke prinútil ľahnúť si do postele a nechať sa zviazať, potom sa ženu ale ani nepokúsil zneužiť a utiekol. Keď sa jej podarilo rozviazať lano, ihneď bežala na policajnú stanicu a poskytla veľmi podrobný popis útočníka. Dokonale zodpovedal DeSalvovi. Ten bol o tri dni neskôr zatknutý a potom, čo ho obeť ihneď spoznala, na neho prokurátor uvalil väzbu.
Vidina odmeny
Na proces čakal vo väzenskej psychiatrickej klinike v meste Bridgewater, kam si ho postupne chodili prehliadnuť obete znásilnenia. Mnohé z nich ho pozitívne identifikovali. Podľa niektorých ľudí oboznámených s prípadom už bol v tejto dobe zmierený s tým, že zvyšok života strávi vo väzení, chcel ale aspoň finančne zaistiť rodinu, a preto sa začiatkom roku 1965 priznal, že je Bostonský škrtič. Najskôr to prezradil svojmu spoluväzňovi Georgeovi Nassarovi, ten o veci povedal svojmu obhajcovi a vzápätí požiadal o vyplatenie tučnej odmeny, ktorá bola vypísaná za poskytnutie informácie o identite Škrtiča. DeSalvo sa vraj s Nassarom dohodli, že si odmenu rozdelia.
Pre slávu?
Ako obhajca mu bol pridelený istý F. Lee Bailey, ktorý neskôr obhajoval populárneho amerického futbalistu O. J. Simpsona obvineného z vraždy svojej exmanželky a jej milenca. Policajti priznaniu moc neverili, pretože – ako sme uviedli – DeSalvo bol známy tým, že sa stále vyťahoval. Jeho manželka vypovedala, že sa určite priznal len preto, aby sa stal slávnym, a o vine pochyboval aj Albertov brat Richard. „Nie je žiadny anjel, ale nikoho by nezavraždil, za to dám krk,“ povedal do protokolu. Časť priznania bola očividne vymyslená a isté „zasvätené“ informácie z miest činu zverejnili noviny.
Samozrejme, niektoré vraždy DeSalvo opísal do detailov vrátane nábytku v bytoch obetí. V januári 1967 bol 35-ročný muž za sériu vlámaní, znásilnení a krádeží – teda nie za sériu trinástich vrážd – odsúdený na doživotie. Dňa 25. novembra 1973 zrazu nechal poslať pre svojho obhajcu, vraj mu potreboval povedať niečo dôležité o Bostonskom škrtičovi. Mali sa stretnúť ešte v ten deň, ale už to nestihli – krátko pred stretnutím DeSalva niekto zo spoluväzňov dobodal. Vzhľadom k vysokej úrovni zabezpečenia väznice museli o vražde takmer isto vedieť dozorcovia a „schváliť ju“. Preukázať sa to ale nepodarilo. Po DeSalvovom zatknutí už k ďalším vraždám v Škrtičovom štýle nedošlo a nikto z nich nikdy nebol obvinený.
Exhumácia mŕtveho
V roku 2001 synovec Škrtičovej poslednej obete Mary Sullivanovej prinútil políciu znovu otvoriť prípad a nechať vykonať testy DNA. DeSalvovo telo bolo exhumované a odobraná vzorka DNA laboratórium porovnalo so vzorkou spermií nájdenej na tele pani Sullivanovej. Prvý výsledok bol negatívny. Samozrejme, v roku 2013 prebehol ďalší test s pomocou pokročilejších technológií a s využitím DNA, ktorú dobrovoľne poskytol DeSalvov vnuk a tentokrát bola výsledkom zhoda. Alberto DeSalvo teda nad všetky pochybnosti zavraždil Mary Sullivanovú a s veľkou mierou pravdepodobnosti tiež ďalších dvanásť obetí. ich pozostalí ale nikdy nebudú mať stopercentnú istotu.
