Mary mala len 15 rokov, keď vstúpila do kláštora v Írsku v roku 1950. Keď mala 34 rokov, podarilo sa jej z neho vystúpiť. Už od svojich 20-tich rokov vyjadrovala predstaveným svoje pochybnosti, ale celé tie roky „vymývania mozgov“ či reálny strach, že ju aj celú rodinu čaká zatratenie, spôsobili, že sa jej porušenie sľubov zdalo nemožné. A tak do svojich 34 rokov zostala vo svojich pochybnostiach a trápení v kláštore.
Kláštor im nepriniesol žiadne zblíženie s nebom
Množstvo mníšok, ktorým sa podarilo z kláštora odísť, rozpráva srdcervúce príbehy opisujúce škodlivý režim, ktorý zdôrazňoval sebaobetovanie či bezvýhradnú poslušnosť. Okrem toho sa v živote mníšok verilo, že utrpenie a „zlomenie ducha“ priblížilo človeka k nebu. Pre mnohé mníšky, ktoré opustili kláštor, boli roky „výchovy a kontroly mysle“ veľkou výzvou prispôsobiť sa svetskému životu, a to nielen psychicky či sociálne, ale aj emocionálne a finančne, píše sa na portáli The Conversation.
V posledných rokoch sa obraz „zlej mníšky“ stal takmer karikatúrou, najmä v Írsku. Desaťročia trvajúcich škandálov zneužívania zanechali hlbokú jazvu a radikálne tak zmenili pohľad na katolícku cirkev. Príbehy žien, ktoré odhodili habit a opustili život v kláštore ponúkajú pohľad dovnútra, pohľad na to, čo sa skutočne odohrávalo za múrmi kláštora a taktiež aj na to, aké to vlastne je obliecť si habit a napokon ho odhodiť.
Množstvo žien bolo ešte deťmi, keď vstúpili do kláštora. Viedla ich k tomu nádej na lepší život, ale v skutočnosti vôbec nechápali, čo ich čaká. V kláštore boli namiesto lepšieho života manipulované a prešli si aj vymývaním mozgu. Jedna žena bola dokonca v 15-tich sexuálne zneužitá starším kňazom, iná sa psychicky zrútila a začala držať hladovku, čím si chcela získať pomoc, ale toto volanie všetci ignorovali.
Neexistuje štúdia
V súčasnosti neexistuje žiadna štúdia, ktorá by sa zaoberala svedectvami mníšok v Írsku. Šesť žien, ktoré vyrozprávalo svoj príbeh, vstúpilo do náboženskej kongregácie v Írsku v 50. rokoch 20. storočia. V tom čase mali 13 až 16 rokov, vyrastali v rôznych kláštoroch a venovali sa práci sestier a učiteliek v školách v Írsku, Anglicku či východnej Ázii. Štyri ženy z nich strávili v rehoľnom živote predtým, ako odišli, 15 až 27 rokov, dve z nich zostali. Všetky majú v súčasnosti viac ako 80 rokov.
Hlasy bývalých mníšok nedostali toľko priestoru, aby vyrozprávali svoj príbeh. Rehoľníčky popritom tvorili najväčšiu a najmocnejšiu skupinu profesionálnych žien v Írsku 20. storočia. Mary, ktorá má 80 rokov hovorí, že sa jej stále vracajú nočné mory, ktoré jej ukazujú neschopnosť utiecť z kláštora. „Už roky mám sen, nočnú moru, že cestujem vysokou trávou s bicyklom. Som na nesprávnom mieste – mala by som byť na ceste. Alebo preliezam cez múr, snažím sa dostať dole, a je to ťažké. Určite to boli roky, keď ste mali v hlave stále to, že viete, že tu nemáte byť. Čo môžem urobiť? Bolo vám povedané, že nad vami svieti svetlo z neba a že ste boli vybraní, vyvolení. Naozaj hlúpy spôsob opisu povolania,“ hovorí Mary.
Vstup do kláštora
Mnohé ženy vstúpili do kláštora s vierou, že majú povolanie alebo odpovedajú na Božie volanie. Okrem toho, stať sa mníškou v tom čase poskytovalo ženám v Írsku príležitosť, keďže vo verejnom živote neboli viditeľné. Mať v rodine mníšku či kňaza zvyšovalo sociálny kapitál rodiny a poskytovalo privilegovanú identitu. Existuje množstvo predsudkov, ktoré hovoria, že ženy vstupujú do kláštora práve preto, lebo si nevedia nájsť partnerov. V prípade konkrétnych žien to ale vôbec nebola pravda, keďže tam vstúpili ako deti.
Mary si spomína, ako mníšky navštívili strednú školu, na ktorú chodila. Mala vtedy 14 rokov a začala uvažovať, kam by mohla ísť. Spomína si, že na ňu urobila dojem jedna mníška podchádzajúca z Talianska a myslela si, že má spojenie s pápežom. „Rozprávala nám romantické príbehy o tom, ako chodila na misie, najmä do Afriky. Jasne si pamätám, ako nám ukazovala fotografiu krásnej mníšky v bielom oblečení, ako sa plaví v člne po nejakej rieke v Afrike a má so sebou deti a všetko má na starosti. Tak som si hneď pomyslela, že tam pôjdem, pretože musím niekam ísť a znie to úžasne,“ hovorí Mary.
Pre ženu Louise bolo pridanie sa do kláštora spojené s rodinnou dynamikou a ťažkým vzťahom s matkou. „Keď som sa rozhodla vstúpiť, nebolo to preto, že by som chcela byť mníškou ako takou, že by som sa chcela starať o chudobných alebo chodiť na misie. Naozaj to bolo preto, aby som najmä svojej mame dokázala, že som dobrý človek. Pamätám si, že som si myslela, že ak to urobím, budú vedieť, že som dobrá. To bolo pre mňa v tom čase veľmi dôležité,“ opisuje.
Christina v kláštore strávila 27 rokov a svoj vstup opisuje ako „nelegitímny vzťah“ s „dravým kňazom“. V tom čase mala len 15 rokov. „Vedela som, že je to nevhodné, ale vtedy som si myslela, že je to privilégium,“ hovorí.
Vymývanie mozgov
Všetky ženy pred vstupom zložili sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti. Kontakt s vonkajším svetom bol prerušený, listy do a z domu čítali ich predstavené. Život v kláštore pôsobil tak, že prostredníctvom dodržiavania prísnych pravidiel sa pomaly vymazával zmysel pre individuálnu identitu. „Nemohli sme hovoriť o žiadnej časti svojho tela a vôbec o svojom zdraví ani sa s niekým rozprávať,“ hovorí Mary. Okrem toho mali zakázané nadväzovať priateľstvá.
„Vedeli sme, že by sme nemali hovoriť: ‚Som veľmi osamelá. Chcela by som ísť domov.‘ Bolo to hriešne povedať takúto vec iným. Takže sme mali byť vždy dobre naladené, usmiate, veľmi úctivé ku každému. Boli sme naozaj otupené v tom zmysle, že sme nemohli veľa hovoriť, nemohli sme hovoriť o svojom živote vo svete, ako to nazývali. Takže to bolo určite vymývanie mozgov,“ opisuje Mary.
Život v kláštore nebol radostný. „Keďže sme sa navzájom nerozprávali, nemohli sme sa nijako poučiť o živote. Boli sme úplne zbavené zmyslov. Nikdy sme nepočúvali hudbu, nesmeli sme čítať knihy, nikdy sme nevideli noviny, nesmeli sme počúvať rádio. Boli sme úplne odrezané od vonkajšieho sveta,“ hovorí Louise.
Odchod z kláštora
Ak chceli z kláštora odísť, nebolo to vôbec jednoduché. Keď ženy predstavenej vyjadrili svoje pochybnosti, odpovede sa týkali toho, že ich len pokúša diabol, alebo že ak odídu, budú zatratené.
„Ignorovali moje slzy, ignorovali moje nešťastie. Potom som sa rozhodla, že budem držať hladovku, a nevedela som, čo je to hladovka, ale urobila som to. Nebolo to v mojej povahe, takýto druh vzbury. Ale viete čo? Často som sa na to pozerala a myslela som si, akí boli neľudskí. Nechali niekoho, kto bol taký nešťastný a ignorovali jeho trápenie,“ opisovala Louise.
Keď Mary napokon odišla z kláštora ako 34-ročná, často žartovala, že sa hanbila nosiť minisukne, ktoré boli v roku 1969 v móde. Po mnohých rokoch modlenia jej na kolenách zostali hrubé miesta na koži.
