Emahoy Tsegué-Maryam. Meno, ktoré možno nepoznáš, ale skrýva sa za ním žena so zaujímavým príbehom. Celý život sa zaoberala skladaním hudby a hrou na klavír. Zomrela nedávno vo veku 99 rokov, prežila vskutku výnimočný život. Desaťročie chodievala bosá v izolovaných horách, ktoré sa nachádzali v severnej Etiópii a okrem toho bola priekopníčkou rovnoprávnosti žien, píše sa na portáli BBC.
Hudba
Mnohí opísali, že pri počúvaní jej skladieb sa cítili ako na malom člne hojdajúcom sa na mori bez rovnováhy. Melódia, ktorú tvorila, odrážala jej radosti a trápenia. Bola síce vyškolená v západnej klasickej hudbe, ale okrem toho sa venovala aj tradičným pravoslávnym kresťanským spevom či melódiám.
Zaujala mnohých najmä vďaka svojim jedinečným hudobným kompozíciám, ktoré ju preslávili. Tie dokonca viedli aj kritičku Kate Molleson k tvrdeniu, že Emahoy mala byť zaradená medzi veľkých skladateľov 20. storočia.
Jej kompozičné štýly v hudbe sa odlišovali od ostatných. Spojenie, ktoré mala s klavírom, bolo magické. Akonáhle sa venovala svojmu hudobnému nástroju, bola len ona a klavír, s ktorým vytvorila akúsi intímnu, meditatívnu melanchóliu, ktorá bola zrkadlom všetkého, čo sa v jej živote udialo. Neboli to len významné radostné situácie, ale v jej tvorbe sa odrzkadlila aj bolesť a tragédia, ktorá sa stala a o ktorej si prečítaš nižšie.
Jej mladosť
Klavíristka sa narodila v Addis Ababa v decembri 1923 v prominentnej aristokratickej rodine. Jej otec bol starostom v historickom meste Gondar, ktoré sa nachádzalo na severe krajiny. Emahoy sa pôvodne volala Yewubdar, v preklade „najkrajšia.“ Meno používala do svojich 21 rokov, pretože potom ju vysvätili za mníšku.
Spolu so sestrou, ako deti, odcestovali do Švajčiarska, pričom boli úplne prvé etiópske dievčatá, ktoré boli v tom období poslané do zahraničia. Nastúpila na interntátnu školu, kde prvýkrát zakúsila príchuť západnej klasickej hudby. Ako osemročná sa začala učiť hrať na husle a klavír. V Európe sa ale vôbec necítila dobre. Cítila sa osamelá a odcudzená, keďže v krajine nikoho nepoznala a nebola zvyknutá. „Osamelosť so mnou rástla ako kamarátka z detstva,“ opísala v knihe, ktorá sa venovala životu jej otca. Jej autorom bol jej brat Dawit Gebru. Našťastie mala hudbu, ktorá jej robila spoločnosť a necítila sa vďaka nej taká osamelá.
Do Etiópie sa vrátila, keď mala 11 rokov, ale nebola už tým dievčaťom, akým bola pred odchodom. Vrátila sa spoločenská žena, ktorá mala záujem o módu. Taká tá radosť netrvala dlho, keďže prišla vojna a s ňou aj tragédia, ktorá poznačila nielen jej život, ale aj jej tvorbu. Počas nej boli totiž zabití traja členovia jej rodiny a napokon sama musela z krajiny odísť. Samozrejme, smrť jej príbuzných v nej zanechala hlboké rany a ovplyvnilo ju to aj v hudbe. Na základe tejto tragickej udalosti zložila skladbu „The Ballad of the Spirits“ na ich pamiatku.
Po okupácii
Domov sa vrátila o päť rokov, keď skončila okupácia a začala pracovať na ministerstve zahraničných vecí, pričom bola prvou ženou, ktorá obsadila pozíciu sekretárky. Ďalšou raritou, ktorá sa spája s Emahoy bola, že šoférovala auto, pričom ostatní využívali najmä kone a koče. Už v tej dobe nevnímala rozdiel medzi pohlaviami. „Dokonca aj v mojich tínedžerských rokoch som sa pýtala, aký je rozdiel medzi chlapcami a dievčatami? Sme si rovní,“ povedala hudobnému novinárovi Mollesonovi v roku 2017 v dokumentárnom filme o jej živote.
O rok neskôr sa ale opäť vydala na cestu. Tentokrát si to namierila do egyptského hlavného mesta Cairo, kde študovala hudbu pod dohľadom violončelistu z Poľska Alexandrom Kontorowiczom. Trénovala deväť hodín denne. Keďže ale nezvládala vysoké horúčavy, vrátila sa späť do rodného mesta spolu s jej učiteľom. Napokon dostala možnosť pokračovať v štúdiu na Royal Academy of Music v Londýne, ale nebolo jej dovolené vycestovať. Podľa jej rodiny za to mohli vysokí úradníci.
Fakt, že nemohla vycestovať a študovať hudbu v Londýne ju tak zarmútil a zlomil srdce, že ochorela a skončila v nemocnici. Po tejto udalosti sa dala na náboženstvo, opustila hudbu, mesto a utiahla sa v kláštore v odľahlej časti severnej Etiópie. Stala sa mníškou, oholila si hlavu a prestala napokon nosiť aj topánky.
Nevydržala bez hudby
K hudbe sa predsa len opäť vrátila, ale zdržiavala sa mimo reflektorov. Jej tvorbe to len prospelo, pretože práve v tomto období sa jej skladby začali rozvíjať. V jej kompozíciách boli cítiť udalosti z jej života. Skladby, ako napríklad „The Homeless Wanderer“ alebo „Mother’s Love and Homesickness“ napovedajú, čo jej práve behalo v hlave. Obe skladby pravdepodobne súviseli s jej domovom, príbuznými, ktorých stratila vo vojne.
Napokon jej v roku 2006 vyšla zbierka jej skladieb. Napokon ju v jej krajine začali nazývať ako kráľovnú klavíru, jej skladby sa hrali počas viacerých udalostí a používali sa dokonca aj ako podklad v audioknihách.
