Nedá sa to nepočuť, no radšej o tom nič nevedieť, hovoria si začiatkom apríla 1940 obyvatelia dedín na západe Ruska. Výstrely, ktoré sa ozývajú z neďalekého Katynského lesa, v nich vyvolávajú znepokojenie. Najmä obyvatelia Gnezdova tušia, čo sa v hore odohráva. Vidia, ako na stanicu v ich dedine prichádzajú železničné transporty a opakuje sa rovnaká scéna.
Vlak zastaví, príslušníci sovietskych bezpečnostných síl ho obkolesia, vyženú z „dobytčiakov“ mužov oblečených v poľských mundúroch, naložia ich na korby pristavených nákladiakov a tie odchádzajú do lesa. Po chvíli sa autá vracajú prázdne. Keď o niekoľko dní zavládne pokoj, niektorí odvážlivci chcú nazrieť do lesa. Ďaleko sa však nedostanú, oblasť stále strážia.
Uplynú viac než dva roky. Sovietsky zväz je už dávno vo vojne s nacistickým Nemeckom, keď sa k miestnym predstaviteľom okupačných síl dostanú zvesti o tom, čo sa v neďalekých lesoch na jar 1940 odohrávalo.
„Pri Smolensku objavili hromadné hroby Poliakov. Boľševici tam zastrelili a potom nahádzali do masových hrobov asi 10-tisíc poľských vojnových zajatcov,“ zapisuje si 9. apríla 1943 do svojho denníka Joseph Goebbels. O pár dní letí správa o hroznom náleze do celého sveta a ríšsky minister propagandy už v tej chvíli vie, ako udalosť propagandisticky využije.
Zakrývajú vlastné zločiny!
Príšerný nález v lese pri Katyni. Masová boľševická vražda poľských dôstojníkov. Smolensk svedkom strašnej tragédie. 12-tisíc poľských dôstojníkov zavraždených. To sú len niektoré z titulkov, ktoré sa v polovici apríla 1943 objavili v novinách na Nemcami okupovaných územiach. Bokom nezostala ani tlač na Slovensku.
„Kto má svedomie, kto je ešte človek, nemôže nebyť proti tej beštialite, proti tomu sadizmu, ktorého nositeľmi sú Židia a boľševici. Toto neprávo spáchali tí, ktorí dnes pod jednou strechou v Londýne v spojenectve s boľševikmi vyplazujú jazyk na katynský les. Beštialitou úžasnou je i spojenectvo s vrahmi,“ citoval denník Slovák ministra vnútra a hlavného veliteľa Hlinkovej gardy Alexandra Macha.
Goebbelsova propagandistická mašinéria šliapala naplno. Nie div, nález masových hrobov v Katyni prišiel dva mesiace po tom, ako nemecké sily utrpeli drvivú porážku pri Stalingrade. Najmä v ríši bolo treba od tohto fiaska odpútať pozornosť.
Vo vzťahu k západným mocnostiam mu zase hrala do karát možnosť poukázať na to, že ich spojenec Sovietsky zväz sa dopúšťa vojnových zločinov, z ktorých doteraz obviňovali iba Nemecko. Moskva pravdaže reagovala, všetky obvinenia poprela a označila ich za propagandu, ktorou chcú nacisti zakryť vlastné zločiny. Za vinníka masových vrážd v Katyni zároveň označila ich.
Ticho, samozrejme, nebola ani poľská exilová vláda. Od Sovietov žiadala vysvetlenie a zároveň požiadala o prešetrenie prípadu Medzinárodný Červený kríž, čo vzájomné poľsko-sovietske vzťahy ešte viac vyhrotilo. Výsledkom bolo, že Moskva napokon obvinila poľskú londýnsku emigráciu z kolaborácie s nacistami a prerušila s ňou diplomatické styky. Goebbels si mädlil ruky, presne o toto mu išlo, chcel vraziť klin a zasiať nedôveru do radov západných spojencov a Sovietskeho zväzu.
Postoj západu k správam z Katyne bol však rezervovaný a hoci sa k najvyšším predstaviteľom Británie i Spojených štátov časom dostali informácie, ktoré potvrdzovali vinu Sovietskeho zväzu, ignorovali ich. Prioritou bolo udržanie koalície. „Dôležité pre nás je poraziť Hitlera, nebudeme sa tu navzájom z niečoho obviňovať,“ povedal Winston Churchill sovietskemu veľvyslancovi v Londýne.
Boli to zajatci Sovietov
Obrana Moskvy proti obvineniam však mala vážnu trhlinu. Masové hroby ležali na území, na ktorom bol až do leta 1941 pánom Sovietsky zväz. Navyše po tom, ako 17. septembra 1939 v zmysle tajného dodatku k paktu Molotov – von Ribbentrop obsadila Červená armáda východnú časť Poľska, skončili tisícky jeho dôstojníkov v sovietskom zajatí. Istý čas s nimi ešte rodiny boli v kontakte, od jari 1940 však akoby sa všetci do zeme prepadli.
No a práve do obdobia marca, respektíve apríla 1940 datovali patológovia čas úmrtia tisícok mužov, ktorých exhumované pozostatky skúmali v Katyni. A nešlo iba o nemeckých lekárov, ktorých mohli obviňovať zo zaujatosti, na to si Goebbels dal pozor. Na miesto nálezu masových hrobov prišla medzinárodná komisia Červeného kríža, ktorá dospela k rovnakému záveru.
Jej členmi boli popri odborníkoch z krajín spriaznených s Nemeckom aj viacerí nestranní odborníci. V osobe šéfa štátnej zdravotnej služby MUDr. Františka Šubíka (známeho aj ako básnika pod pseudonymom Andrej Žarnov) malo v komisii zastúpenie aj Slovensko.
Po návrate do Bratislavy Šubík publikoval niekoľko článkov a usporiadal aj prednášky, v ktorých vysvetľoval, akým spôsobom komisia v Katynskom lese pracovala a k čomu dospela.
„Zo všetkého k dispozícii stojaceho dôkazného materiálu dalo sa s úplnou jasnosťou usudzovať, že ide o zastrelených poľských dôstojníkov, ktorých po porazení Poľska a neskoršie pri obsadzovaní východnej poľskej oblasti odvliekli sovietske vojská do rozličných zajateckých táborov a neskoršie ich likvidovali,“ vyhlásil okrem iného.
Čo s nami bude?
Pri skúmaní telesných pozostatkov objavených v masových hroboch dospeli znalci k záveru, že všetky obete boli zastrelené jednou, prípadne niekoľkými ranami z pištole kalibru 7,65 milimetra a výstrely smerovali z bezprostrednej blízkosti do tyla. Väčšina mŕtvych mala zviazané ruky a na telách mnohých boli nájdené aj stopy po bodnutí bajonetom.
Vrahovia každého pred zastrelením prehľadali a pripravili o cennosti. V odevoch mŕtvych boli nájdené iba osobné veci. Medzi nimi aj zápisníky či diáre. Záznamy z nich boli ďalším svedectvom poukazujúcim na skutočných vrahov.
„7. IV. O 16.55 (14.55 nášho poľského času) sme opustili múry a drôty tábora v Kozelsku. Naložili nás do vagónov, aké som nikdy nevidel. Hovorí sa, že 50 percent všetkých sovietskych osobných vagónov tvoria väzenské vozidlá. V priestore pre najviac sedem ľudí nás bolo dvanásť,“ zapísal si do svojho notesa 45-ročný major Adam Solski.
Ďalší jeho záznam je z 9. apríla 1940. „Dvanásť minút pred piatou ráno nás zobudili a vyhnali z vagónov. Máme sa pripraviť na odchod, pôjdeme niekam autami. Čo s nami bude ďalej?“ Potom už je v zápisníku iba jeden záznam: „9. IV. Priviezli nás niekam do lesa; vyzerá to ako letovisko. Dôkladne nás prehľadali. Na hodinkách, ktoré mi zobrali, bolo práve 6.30. Pýtali sa ma aj na snubný prsteň, zobrali mi ruble, opasok a vreckovku.“
Aj zápisky v notese poručíka Wacława Kruka sú veľavravné. „9. IV. Je večer, prešli sme cez Smolensk a dorazili sme na stanicu Gniezdowo. Je tu všade veľa vojakov. Stále nám nedali nič jesť. Od včerajších raňajok sme dostali iba kúsok chleba a trochu vody,“ znie posledný záznam.
O tom, že Sovieti v Katyni nepopravovali iba na začiatku apríla 1940, svedčí diár poručíka Dobiesława Jakubowicza. Pri exhumácii ho našli v jeho kabáte. „20. IV. Deportujú nás z tábora. Stále som nedostal od teba list, Marysiąnka moja zlatá. Ak teraz príde, zostane tam. 21. IV. Popoludní nás po prehliadke zavreli do väzenských železničných vagónov, tlačíme sa tu za mrežami pätnásti. 22. IV. O 1.30 v noci sme vyrazili, o 12.00 sme v Smolensku.“ Viac už ani riadok, ani písmenko.
Nezabíjali iba v Katyni
Poľskí dôstojníci zajatí v septembri 1939 jednotkami sovietskeho ministerstva vnútra (NKVD) a väznení v rôznych táboroch sedem mesiacov, nemohli tušiť, že 5. marca 1940 podpísal Josif Vissarionovič Stalin rozkaz na ich likvidáciu. Predložil mu ho šéf NKVD, obávaný Lavrentij Berija. A jeho odôvodnenie?
„Všetko sú to zarytí odporcovia sovietskej vlády, naplnení nenávisťou k sovietskemu poriadku. NKVD preto považuje za bezpodmienečne nevyhnutné prípady 14 700 osôb, ktoré sa nachádzajú v zajateckých táboroch, podrobiť zvláštnemu konaniu, pri ktorom bude voči nim ako najvyšší trest použité zastrelenie,“ napísal v správe pre Stalina.
Pri exhumácii na jar 1943 v masových hrobov v Katynskom lese sa našlo 4 140 tiel. Neboli to jediné obete z radov poľských dôstojníkov. Ako sa časom ukázalo, v západoruskej Katyni skončili muži zo zajateckého tábora v Kozelsku. Ďalších 3 739 zajatcov z tábora v Starobelsku zavraždili v ukrajinskom Charkove. Tieto transporty vypravili príslušníci NKVD od 5. apríla do 12. mája 1940.
V Tvere zastrelili medzi 4. aprílom a 16. májom ďalších 6 314 poľských zajatcov z tábora Ostaškov. Ich mŕtvoly potom previezli o 32 kilometrov ďalej, k dedine Miednoje, kde ich nahádzali do dvadsiatich jám a zahrnuli zeminou pomocou buldozéra. Nepodarilo sa objaviť pozostatky viac než 7 600 Poliakov zavraždených v táboroch v západnom Bielorusku a na Ukrajine.
Summa summarum, v apríli a máji 1940 zavraždili príslušníci sovietskeho NKVD na rôznych miestach dovedna 21 857 poľských dôstojníkov a predstaviteľov inteligencie.
Polstoročie klamstva
Už na konci roku 1943 sa situácia obrátila. Po tom, ako Červená armáda vytlačila nemecké vojská z oblasti západného Ruska, zmenil sa aj vinník masakrov. Podľa sovietskej a na ďalších takmer 50 rokov oficiálnej verzie platnej v celom východnom bloku vraždili na jar 1940 v Katyni a na ďalších miestach nacisti. V Poľsku, pre ktoré sa stal prípad národnou traumou a trvalým neuralgickým bodom vo vzťahoch s Moskvou, bola táto téma absolútnym tabu.
Zmenil to až pád komunistických režimov. V apríli 1990, pol storočia po krvavých udalostiach, sa Sovietsky zväz prvýkrát oficiálne priznal k zodpovednosti za zločiny spáchané v Katyni.
O rok neskôr odovzdal ruský prezident Boris Jeľcin svojmu poľskému náprotivku Lechovi Wałęsovi dokumenty súvisiace s prípadom vrátane Stalinom podpísaného návrhu na popravu zajatcov. Nič to však nemení na fakte, že za masovú vraždu takmer 22-tisíc ľudí nebol nikdy nikto potrestaný.
Ďalšia tragédia
10. apríla 2010 pri ceste na pietny akt zahynuli po páde lietadla Tupolev Tu-154 pri pristátí významní predstavitelia Poľska, okrem iného poľský prezident Lech Kaczyński s manželkou Máriou. Pád lietadla z takmer stovky pasažierov a členov posádky nikto neprežil.
Viedli sa viaceré vyšetrovania, čo spôsobilo nehodu. Najnovšia správa špeciálnej poľskej vyšetrovacej komisie spred pár dní hovorí, že príčinou zrútenia poľského vládneho lietadla boli výbušné zariadenia na palube.
„Skutočnou príčinou katastrofy v Smolensku boli dve explózie v konečnej fáze letu,“ uviedla vládna komisia vo svojej správe zverejnenej on-line. Podľa novej správy sa stopy po výbušninách našli na fragmentoch lietadla. Výbušné zariadenia mohli byť na palubu lietadla umiestnené počas opráv v Rusku, píše sa v správe.
Údržba lietadla prebehla v meste Samara v závode výrobcu Aviakor, ktorý „v tom čase patril ruskému oligarchovi Olegovi Deripaskovi, priateľovi vtedajšieho ruského premiéra Vladimira Putina“, konštatuje sa v predmetnej správe. Varšava v najnovšej správe zvolila opatrný štýl vyjadrovania, všíma si AFP. Hovorí totiž o „možnostiach“ nastraženia výbušnín a naznačuje, že vtedajší poľský prezident sa cieľom mohol stať pre svoju protiruskú politiku.
Predseda poľskej vládnucej strany Právo a spravodlivosť (PiS) Jaroslaw Kaczyňski v nedeľu vyhlásil, že išlo o „útok“, na ktorom sa údajne podieľali páchatelia z Poľska a Ruska. Vyzval na ich identifikovanie a potrestanie, pripomína AFP.
Kaczyňski vystúpil na spomienkovej ceremónii pri príležitosti 12. výročia leteckého nešťastia, pri ktorom zomrel jeho brat dvojča Lech spolu s manželkou a poprednými predstaviteľmi vlády.
Tí sa vracali z Ruska, kde sa zúčastnili na spomienke na obete Katynského masakra z druhej svetovej vojny. Príčina havárie poľského vládneho špeciálu pri ruskom meste Smolensk je predmetom ostrej debaty, ktorá od roku 2010 rozdeľuje Poľsko.
V dňoch po nešťastí niektorí členovia PiS pripisovali vinu vtedajšiemu ruskému premiérovi Vladimirovi Putinovi. Rusko, ktoré odmietlo odovzdať trosky lietadla, kým neukončí vlastné vyšetrovanie, akúkoľvek zodpovednosť kategoricky poprelo a z pádu lietadla obvinilo Poľsko.