Súdy po celom svete ľuďom umožňujú dočkať sa spravodlivosti. Je jedno, aký máme problém, zákon zvyčajne myslí (takmer) na všetko. No čo ak je „páchateľom” Boh, osoba, ktorú síce nikdy nikto nevidel, no milióny ľudí po celom svete veria, že existuje?
S týmto konceptom pracuje aj film Muž, ktorý žaloval Boha z roku 2001. V ňom rybár v podaní Billyho Connollyho úspešne spochybňuje právo poisťovní odmietnuť platbu za zničenú loď na základe všeobecnej právnej výnimky z Božieho činu. V súdnom spore čelia náboženské inštitúcie dileme, či vyhlásia, že Boh neexistuje, aby dodržiavali právny princíp, alebo budú brané na zodpovednosť za škody spôsobené Božími činmi.
Aj keď ide o fiktívny príbeh, súdne spory s Bohom prekvapivo nie sú až také ojedinelé, ako by sa mohlo zdať. V tom najznámejšom dokonca sám „Všemohúci” prehral. Ako je to možné a ako dopadli ostatné spory?
Blesk
Betty Penroseová si do roku 1969 žila skromný, no pokojný život vo Phoenixe v Arizone. Všetko sa zmenilo v momente, keď jej dom počas búrky zasiahol silný blesk. Prišla o všetko, čo mala, keď jej dom pri následnom požiari zhorel do tla. Z popola svojho zlomeného života hodila oči k nebesiam a sľúbila, že Boh za to zaplatí... nejako.
Keď sa o smutnej tragédii dozvedel jej šéf a právnik Rusell Tansie, rozhodol sa podať žalobu na Boha. V nej sa uvádzalo, že Všemohúci je zodpovedný za „údržbu a prevádzku vesmíru, vrátane počasia v štáte Arizona a nad ním“.
Z toho logicky vyplývalo, že bol zodpovedný aj za blesk, ktorý zasiahol a spálil Penrosovej dom. V žalobe sa požadovalo 75-tisíc dolárov ako všeobecné odškodné a 25-tisíc dolárov ako represívne odškodné. Tansie však nebol žiadny blázon a myslel strategicky.
Žalobu nepodal vo Phoenixe, ale v kalifornskej Sonome. Tá bola v tom čase domovom veľkej hippie komunity. Pozemok, na ktorom žili, sa muž menom Louis Gottlieb rozhodol darovať svoj 30-akrový ranč Bohu, ktorý bol podľa neho jeho právnym vlastníkom.
Kancelária zapisovateľa okresu Sonoma teda zaznamenáva, že 6. mája 1969 Pán všetkého stvorenia vlastnil kúsok sveta, ktorý vytvoril. Tansie bol preto presvedčený, že ak môže Boh v Sonome vlastniť pôdu, môže byť na tomto mieste aj žalovaný. A mal pravdu.
Prišiel deň pojednávania a veci nabrali strmý spád. Sudca totiž skonštatoval, že Boh sa nedostavil na pojednávanie, hoci neuviedol, ako určil, že „Všadeprítomný” tam v skutočnosti nie je a nevykonáva len svoje právo mlčať. Boh nemal ani právneho zástupcu, ktorý by v jeho mene hovoril.
Aj keď to znie neuveriteľne, Penroseová vyhrala prípad štandardne a dostala odškodné 100-tisíc dolárov, ktoré žiadala. Tu však prišiel ďalší problém - nie je známe, či Betty Penroseová niekedy získala čo i len cent z Božích vreciek. Aj keď jej to dom nevrátilo, stala sa osobou, ktorá dokázala vyhrať súd nad Bohom.
Neskôr súd zrušil aj Gottliebovu zmluvu, ktorou previedol svoj pozemok na Boha. Dôvodom bolo, že táto bytosť nemá žiadny spôsob, ako sa zmocniť akéhokoľvek majetku.
Odpoveď od Boha
Práve Božia adresa sa stala problémom v ďalšom spore, ktorý ti predstavíme. V americkom štáte Nebraska podal štátny senátor Ernie Chambers v roku 2008 žalobu proti Bohu, v ktorej sa domáhal trvalého súdneho príkazu proti Božím škodlivým aktivitám v snahe propagovať problém verejného prístupu k súdnemu systému.
Žaloba však bola zamietnutá, pretože Boh nemohol byť riadne informovaný, ako inak, kvôli adrese. Sudca uviedol: „Vzhľadom na to, že tento súd dospel k záveru, že uvedenému odporcovi nemožno nikdy doručiť, táto žaloba bude zamietnutá s predpojatosťou.“
Senátor však, za predpokladu, že Boh je jedinečný a vševediaci, reagoval „Súd sám uznáva existenciu Boha. Dôsledkom tohto uznania je uznanie Božej vševedúcnosti... Keďže Boh vie všetko, Boh si všimol túto žalobu.“ Chambers tak podal žalobu ako odpoveď na inú žalobu, ktorú považoval za neopodstatnenú a neprimeranú.
V reakcii na Chambersov prípad boli podané dve odpovede. Prvý bol od právnika Corpus Christi Erica Perkinsa, ktorý chcel odpovedať na otázku „čo by povedal Boh“. Druhá bola podaná v okrese Douglas, okresný súd v Nebraske. Zdroj druhej odpovede, ktorá tvrdí, že je priamo od Boha, je nejasný, keďže neboli poskytnuté žiadne kontaktné informácie.
Po dlhých naťahovania a odvolaniach však z prípadu vzišlo. Odvolací súd zamietol odvolanie a citoval prípady, podľa ktorých „[súd] rozhoduje o skutočných sporoch a určuje skutočne sporné práva a nerieši abstraktné otázky alebo problémy, ktoré by mohli vzniknúť v hypotetickej alebo fiktívnej situácii alebo prostredí“.
Ochrana pred diablom
Ani fakt, že Boh má nejednoznačnú adresu ľudí neodradil a skúšali to inak. V roku 2005 sa napríklad rumunský väzeň, známy ako Pavel M., rozhodol podať žalobu na rumunskú pravoslávnu cirkev čoby Božích predstaviteľov v krajine. Dôvodom žaloby muža, ktorý si odpykával 20-ročný trest za vraždu, bolo, že ho Boh nezachránil pred diablom.
Jeho argumentom bolo, že už jeho krst mal byť záväznou zmluvou. Žaloba však nakoniec bola zamietnutá, pretože žalovaný Boh nebol jednotlivec ani spoločnosť, a preto nepodliehal jurisdikcii civilného súdu.
Nie len v kresťanstve
Azda najhoršie pochodil indický právnik Chandan Kumar Singh z mesta Bihár. Ten sa zrejme z dlhej chvíle rozhodol zažalovať hinduistického boha Rámu za zlé zaobchádzanie s jeho manželkou, bohyňou Sítou. Ich príbeh vychádza zo starovekého indického eposu, za ktorého autora sa považuje legendárny mudrc Válmíki.
Tvorí dôležitú časť hinduistického kánonu a spoločne s Mahábháratou je jedným z najvýznamnejších diel indickej epickej literatúry. Aj napriek Singhovým veľkým plánom s nejasnou odpoveďou na otázku, čo chce vlastne dosiahnuť, súd jeho prípad zamietol a označil ho za „nepraktický“.
