Arnold Štefan Eližer je františkánsky brat. Prvýkrát som ho stretla, keď som čakala na autobus v jeho rodnej Rožňave. Čas som si krátila čítaním knihy. Štefan sa mi prihovoril. Dali sme sa do reči. V tom čase ešte nebol rehoľník. K Františkánom vstúpil až o pár rokov. V rozhovore pre Brainee priznáva, že ani on sám by si nemyslel, že jedného dňa vstúpi do rádu. Ako mladý chlapec túžil byť vojakom a jeho najväčším idolom bol Arnold Schwarzenegger.
Rodičia ho k viere neviedli
Všetko išlo hladko. Jeho svaly rástli, tešil sa pozornosti žien, absolvoval strednú vojenskú školu, neskôr si našiel prácu v armáde. V jeho živote však nastal zlom a začal piť. Prešiel si búrlivým obdobím a závislosťou, o ktorej sa teraz nehanbí hovoriť. Aký je jeho príbeh?
Rodičmi nebol vedený k viere, no tvrdí, že vždy vnímal, že tu je niečo nadprirodzené. Keď mal 12 rokov našiel u deda v Poproči, odkiaľ je jeho mama, knihu Krížová cesta. „Keď som si ju prečítal, uvedomil som, že to nadprirodzené, to niečo silné, je Ježiš Kristus, Boh. Na ďalší deň na návšteve u krstných rodičov v Medzeve som sa sám naučil základné modlitby z modlitebnej knižky, ktorú som tam našiel“ spomína.
V siedmej triede objavil kulturistiku, pokračoval s ňou aj na strednej škole. „Schwarzenegger bol pre mňa vzorom, no zároveň som sa aj modlieval,“ pokračuje v rozprávaní. Keď bol štvrták na vojenskej strednej škole, ponúkli mu krst. „Odmietol som to, nedávalo mi to zmysel, prečo mám byť pokrstený, modlil som sa a pán Boh dával, zmaturoval som, urobil som vodičák, všetko išlo dobre,“ opisuje.
Zlom
Po škole sa vrátil domov do Rožňavy. Začal pracovať v kasárňach. „Otec od nás odišiel krátko nato, ako som sa vrátil. Bola to pre mňa dosť silná rana,“ priznáva. „Necítil som sa dobre. Kolegovia ma zavolali do krčmy, zrazu som si všimol, že keď pijem, tak mi už odchod otca tak neprekáža, zvládnuť sa dala aj ťažká situácia doma,“ tvrdí.
„Kvôli alkoholu som prišiel o prácu v armáde,“ hovorí s tým, že nasledovalo sebaobviňovanie. Mal 21 rokov a uvedomil si, že je závislý na alkohole. Prestal piť, ale nie úplne. „Dal som si pivo alebo víno, keby som vedel, že to bude horšie, prestal by som s pitím úplne, no cítil som sa fajn,“ opisuje.
Keď mal 22 rokov, dal sa pokrstiť. „Uvedomil som si, že pri krste sa zmývajú všetky hriechy. Vošiel som do Spolku svätého Vojtecha v Rožňave, opýtal som sa, čo mám robiť, keď sa chcem stať kresťanom,“ hovorí s tým, že ho poslali na farský úrad. „Keby ma poslali k Jehovistom, možno som dnes Jehovista,“ smeje sa a zamýšľa sa nad tým, že vlastne alkoholizmus ho priviedol ku krstu.
Druhá strata zamestnania
Neskôr si našiel prácu v Šaštíne na Gymnáziu Jána Bosca. Pracoval tam na vrátnici. Dostal druhý dych. Poslal si prihlášku na diaľkové štúdium teológie do Bratislavy. Veci išli opäť veľmi dobre. Po štvrtom ročníku išiel ako animátor do detského tábora na Ukrajinu. Hoci nepil tvrdý alkohol, na Ukrajine si ho opäť dal. „Počas tých dvoch týždňov, čo som tam bol, sa mi v hlave opäť niečo spustilo,“ tvrdí.
Keď sa vrátil z Ukrajiny domov, začal opäť popíjať. Ešte v piatom ročníku urobil štátnice z katechetiky a pedagogiky, tzv. malé štátnice. „Prísun alkoholu mi začal robiť problémy, prerušil som štúdium na rok, no nevrátil som sa. Prišla druhá fáza alkoholizmu. V Šaštíne som prišiel o druhú prácu.“
Opäť sa ocitol v Rožňave. Celý rok intenzívne pil. „Cítil som psychickú aj fyzickú závislosť, našťastie som si neprepil intelekt. Keď som sa ráno triasol, uvedomil som si, že mám problém,“ priznáva. V tej dobe pracoval na diecéznej charite ako sociálny pracovník. „Mal som veľké šťastie, riaditeľ charity mal podobný prípad s alkoholom v rodine, mal preto pochopenie. Pomohol mi dostať sa z alkoholizmu,“ tvrdí. „Hoci vedel o mojich problémoch, nechal ma tam pracovať, za čo som mu vďačný,“ dodáva.
Úzkostno-depresívne stavy
V roku 2009 sa Štefan rozhodol pre hospitalizáciu. So závislosťou bojoval tri roky. Štyrikrát absolvoval detox a protialkoholickú liečbu. „Snažíte sa tam prísť na to, čo je príčinou pitia. U mňa to bolo to, že po odchode otca som dostal úzkostno-depresívne stavy, ktoré som nevedel pomenovať, len som sa cítil zle a riešil som to alkoholom. Prišlo sa tam na to, že nie som typický alkoholik, že problém nie je alkohol, ale tie stavy,“ vysvetľuje. Primárka sa ho pýtala, či nemal nikoho, kto by ho poslal k psychológovi. Nemal.
Duchovná cesta
Ešte pred liečbou na Prednej hore si našiel dobrú kamarátku. „Dosť mi pomáhala, uvažoval som, že by som s ňou išiel aj do manželstva,“ hovorí s tým, že ona nebola pokrstená a nevnímala to tak, že by niekedy mala mať sobáš v kostole. „Pociťoval som, že nechcem žiť bez uzavretia sviatosti manželstva. Je to proti Božím prikázaniam, nebol by som v takom vzťahu šťastný. Nechcel som žiť hriešne, navyše viac ma napĺňalo duchovno.“
Dnes mu podľa jeho slov láska ženy nechýba. „Keď ťa Boh povoláva do duchovného stavu, nahradí ti aj tie deti a lásku,“ vysvetľuje.
„Tak, ako budhisti potrebujú nejaký čas meditácie, aby dosiahli svoj cieľ, ani u nás to nie je tak, že lusknem prstom a som hotový katolík. Veľa som sa modlil. Ten pokoj boží ma natoľko napĺňal, že som sa rozhodol pre duchovnú cestu,“ hovorí o svojej ceste k Františkánom.
Arnold
U Františkánov je už štvrtý rok. Pred vstupom do rádu absolvoval psychologické pohovor. „Nie je to tak, že berú hocikoho.“ Štefan prijal bratské meno Arnold. Ak tušíš, že ho aj v tomto inšpiroval Schwartzenegger, sčasti máš pravdu.
Keď bratom v postuláte, vrátene Štefana, povedali, aby uvažovali nad rehoľným menom, rozprával sa večer s Bohom. „Povedal som si, že keď som celý život uznával Arnolda, prečo nie Arnold. Pomyslel som si, že svätý Arnold nie je, nakoniec som si vygooglil a predsa len kedysi žil. Konkrétne svätý Arnold Janssen,“ spomína. Jeho príbeh bol preňho inšpiratívny, výber mena bol jasný.
V Bratislavskom kláštore sú momentálne 15 bratia. „Vzťahy sú dobré, máme tu kopec zábavy. Hovorím, že každý je z nás takým diamantom a diamant sa dá obrúsiť len diamantom, vzájomne sa formujeme.“ Nevníma, že by kvôli životu v kláštore musel niečoho vzdať. Hoci tvrdí, že odísť od rodiny a dobrých kamarátov nebolo preňho jednoduché. Môže ich však kedykoľvek navštíviť. „Františkáni sú kontemplatívno-aktívny rád, nie sme úplne uzavretí, chodíme medzi ľudí.“
Moderní bratia
Hoci sú bratia v hnedom rúchu, ktorého história siaha až do stredoveku, sú obklopení modernou technológiou. Štefan je aj na Facebooku. „V dnešnom svete sa bez toho nedá fungovať. Neviem si predstaviť, že som napríklad študentom teológie a nevyužívam internet, aj my využívame novodobé prostriedky, len nič nevlastníme,“ hovorí s tým že sa snažia žiť chudobnejšie. „Nemám nejak veľa vecí. Tým, že som žil 40 rokov v normálnom svete, nadobudol som nejaké veci, tie mám a normálne ich používam. Celkovo si však myslím, že svet je pohltený zbytočnosťami, človeku stačí na život fakt málo,“ myslí si.
Ako vyzerá jeho bežný deň? Rehoľníci majú povinné modlitby - ranné chvály, modlitby na obed a tzv. vešpery - večerné chvály. „Každý deň máme svätú omšu a osobné modlitby. Veľa sa modlím aj v duchu, rehoľník sa modlí celý deň. Je to však stav, ku ktorému sa treba dopracovať, po krste bolo pre mňa veľmi ťažké modliť sa ruženec.“ Bratia, ktorí neštudujú ako Štefan sa venujú práci okolo kostola a kláštora.
Práce pre chudobných a anonymných alkoholikov
Podľa jeho slov je rozdiel, keď niekto vstúpi do rádu ako 20-ročný alebo 40-ročný. On sám je za svoje skúsenosti rád. „Všetko má svoj zmysel,“ myslí, si.
Keď bol na tom najhoršie, takmer nikto neveril, že sa dostane z dna. Dnes tieto skúsenosti zužitkuje aj v prospech iných. „Hovorili mi: Eližer, to je už úplná troska, ten sa už nepozbiera. Veď pozri, mladý vojak z povolania, z toho už nič nebude. Bol som na hranici bezdomovectva,“ hovorí. Dnes sa venuje chudobným ľuďom ale aj alkoholikom.
V kláštore v Bratislave sídli spoločenstvo anonymných alkoholikov. Stretnutia sú každý štvrtok. Chodieva tam. „Skupina je veľmi otvorená, úprimná, som tam jediný rehoľník. Máme 12 krokový program anonymných alkoholikov. Vidno, že tí ľudia boli na dne, život si vážia a niektoré veci vnímajú inak.“ Ľuďom, ktorí majú problém s alkoholom, by odporučil nájsť si niekoho, kto ten zápas má už za sebou.
A čo jeho kulturistické ambície? Síce v kláštore majú posilňovňu, priznáva, že cvičí pomenej. Mnohí z bratov pomáhajú v nemocniciach na covid oddeleniach. Počas druhej vlny chodil Štefan na Kramáre na covidové interné oddelenie, kde robil sanitára. Momentálne však chodieva pomáhať do Domova sv. Jána z Boha chudobným – prakticky ľuďom bez domova. „Lekári majú toho naozaj dosť, je to náročná práca, sami mi vraveli, že sú psychicky zaťažení, keďže tých služieb je viac,“ myslí si.
V otázke očkovania zastávajú medzi bratmi slobodu. „Je to na každého slobode, či sa dá očkovať alebo nie. Nás ako františkánov nikto nenúti, ja to vnímam tak, že dávame určitý sľub chudoby, čistoty a poslušnosti. Pre mňa je autorita pápež. Na jeho odporúčanie som sa rozhodol, že na očkovanie idem, ale to je moje rozhodnutie,“ približuje. Dodáva, že predstavení rešpektujú rozhodnutie každého brata.
Mladí sa nevedia rozhodnúť
Štefan veľa pracuje aj s mladými a deťmi, citlivo vníma ich problémy. „Mladým sa veľa ponúka, veľa kresťanských kurzov, modlitebných spoločenstiev. Vnímam, že sa im ťažšie rozhoduje,“ tvrdí. Nie len mladí, ale aj ľudia vo všeobecnosti sú podľa jeho slov nabití vedomosťami z teológie. „Ale ako keby im tá podstata unikala. Nevedia robiť konkrétne rozhodnutia a nachádzať veľmi úzky vzťah s Ježišom, nemusia toľko toho vedieť, ale žiť s ním. Kresťanstvo nie je náročné ani ťažké,“ myslí si.
„Pre mňa kresťanstvo nie je o tom, že sa ráno večer pomodlím a v nedeľu idem do kostola, je to pre mňa vzťah s Ježišom, ja v ňom a on vo mne, to si veľa kresťanov neuvedomuje,“ uzatvára.