Cagotovia sa nelíšili kultúrnymi zvyklosťami, neboli nositeľmi chorôb, ako bolo napríklad malomocenstvo. O ich možnom biblickom či etnickom pôvode kolujú len domnienky. Potomkovia cagotov žijú dodnes, k svojim koreňom sa však kvôli trýzneniu od predchádzajúcich generácií nehlásia.
Boli vyvrhnutí, odstrkovaní, hanobení, nenávidení. Prežívať museli v uzavretých komunitách, platili pre nich úplne diskriminačné pravidlá. Na ponižujúcu, biednu existenciu ich pritom odsúdil jediný záznam v matrike a vo farských spisoch, píše Radomír Dohnal pre iDNES.cz.
Navždy ich ociachoval, ich prekliatím sa stalo označenie cagot, často nahrádzalo priezvisko a poznačilo aj nasledujúce generácie. Pretože rodičom, ktorí sú cagoti, sa nikto iný ako ďalší cagot narodiť nemohol. Bola to kliatba bez konca. Utrpenie, po ktorom nenasleduje rozhrešenie, ale dokonca ani vysvetlenie, za aký hriech vlastne boli všetky tie ústrky odplatou.
Kto vlastne boli cagoti?
Na akom základe si ich spoločnosť vybrala za terč svojej nenávisti, sa dodnes nevie. Kto vlastne boli cagoti, stále zostáva záhadou histórie, ku ktorej sa síce viažu desiatky hypotéz, ale žiadne rozhodujúce vysvetlenie. V pravom slova zmysle totiž neboli nejakým vymedzeným etnikom alebo komunitou, nelíšili sa jazykom, zvykmi, vierou. Prvé písomné zmienky o nich pochádzajú až z roku 1288, nevylučujú však, že cagoti žili, vo večnom opovrhnutí, už stáročia predtým.
V Gaskoňsku im hovorili Cagots alebo Gafets, v Bordeaux ich poznali ako Ladres. V Anjou a Armagnacu ich nazývali Capots, v Bretónsku potom Kakúz či Caquous. Španielski Baskovia im hovorili Agots, Gafos. Väčšina etymologických výkladov ich pomenovania súvisí s malomocenstvom, prekliatím, psami alebo životom v močiari.
Ponúkajú sa však aj ďalšie interpretácie. Napríklad skomolené „caco-deus, teda „vzývajúci zlého boha“ prípadne „boha zapierajúci“. Zaujímavo znie aj spojenie „caas-gót“, teda „lovec Gótov“, čo by zodpovedalo jednej z teórií, podľa ktorej boli cagoti potomkami Saracénov a Maurov, ktorí na Pyrenejskom polostrove bojovali s Vizigótmi. Pokiaľ však názov odkazuje na spojenie „cani Gothi“, teda „psi Gótov“, dalo by sa usudzovať, že cagoti mali byť gótskymi otrokmi. Či má však korene v slovách „caca“ alebo „cack“, je jednoducho obyčajnou nadávkou. Prečo však majú toľko mien a prečo je tak pestrá ich zemepisné rozšírenie?
V štrnástom storočí sa verilo, že sú potomkami tesárov, ktorí vyrobili kríž pre Ježiša Krista, a preto musia trpieť. Ďalšie biblické legendy im prisudzujú prekliatie za to, že zle vykonali práce na Šalamúnovom chráme. Čerstvejšieho dátumu je legenda o tom, že cagoti boli potomkami katarov, hriešnych kacírov albigenského hnutia. To však v roku 1514 poprel sám pápež Lev X. s tým, že cagoti heréze predchádzali.
Mohli byť zavrhnutou rasou moslimských otrokov. Alebo potomkov španielskych Rómov, vyhnaných z Baskicka, prastarým prekliatym rodom keltských zlodejov znesvätiteľov, potomkov germánskych bojovníkov s väzbou na Konštantínopol alebo za tajomných okolností zrušeným cechom, gildou, staviteľov. Mohli by byť potomkami severoafrických Berberov alebo moslimských vojakov, ktorí zablúdili na sever. A práve tak by mohli byť priamymi potomkami Vizigótov, ktorí kedysi vládli Pyrenejam.
Hovorilo sa o nich ako o malomocných, zvrátených, slabomyseľných. Ako o čarodejníkoch, prekliatych, dokonca o kanibaloch. Pretože im represia zakazovala chodiť bosí ako bežní roľníci, objavili sa fámy, podľa ktorých mali zrastené prsty na nohách. Podľa iných popisov mali mať krivé a znetvorené tváre, vratkú chôdzu. Podľa povestí mali byť všetci malého vzrastu, mali mať kučeravé havranie vlasy a snedú pleť. Lenže pozor, kniha Dejiny prekliatych rás Francisqueho Michela z roku 1847 im dáva kučeravé hnedé vlasy. V iných zdrojoch to boli blond ľudia s modrými očami. Ďalšie pramene ich popisujú ako populáciu so statnými, robustnými postavami kypiacich zdravím. Niekdajšie povesti im prisudzovali zelenú krv a schopnosť urieknuť človeka alebo privolať smrteľnú chorobu jednoduchým pohľadom.
V roku 2007 potom britský spisovateľ Graham Robb prišiel v knihe Objavenie Francúzska s hypotézou, podľa ktorej boli cagotovia pôvodne zdatnými, šikovnými, úspešnými stredovekými stolármi. Nenávisť proti nim bola produktom profesijného konkurenčného boja, ktorý sa zvečnil a stal postupom času systematickým.
S istotou však nemôžeme veriť žiadnej z legiend a hypotéz a ani jedna z nich nevysvetľuje hĺbku ich skutočného alebo domnelého previnenia, dôvod perzekúcie, ktorej boli vystavení najmenej 800 rokov. Ich jediným rozlišovacím znakom bolo, že ich predkovia boli kedysi označení za cagoty, takže nimi museli byť aj oni.
Život na úplnom okraji
Celú svoju existenciu museli tráviť v hlinených chatrčiach vo vyhradených getách, cagoteriách. Tie stáli zastrčené za dedinami. Pri smetískách, popravískách a cintorínoch, často v miestach, kde bola voda vzácna alebo znečistená a kde sa nedala obrábať pôda. Možnosti na obživu tak mali minimálne.
Jedným časom im bolo zakázané držať alebo chovať hospodárske zvieratá. Vyžiť mohli len zo zatúlaných psov, mačiek a potkanov, z ulovených vtákov. Zoznam toho, čo im bolo zakázané, bol dlhý. Vykonávať smeli len obmedzené množstvo manuálnych profesií, preto sa väčšina z nich živila stolárskou prácou, pletením lán alebo košikárstvom.
Svoje produkty však nesmeli ponúkať na trhoch. Tiež nemohli vstupovať do mlynov, hostincov, kuchýň, nesmeli sa dotknúť hrozna na viniciach alebo stromov v sadoch. Ani verejné studne a studne neboli pre nich. Museli piť z riek a blativých kaluží.
Bratstvo kačacej nohy
Cagoti nemali práva riadnych ľudí a väčšina spoločnosti sa ich za ľudí ani nenamáhala považovať. Ak sa vtedy vydali zo svojho geta, museli dopredu počítať s nadávkami, pľuvancami, ranami palicou alebo hádzaním hnoja. Brániť sa cudzej zlobe nemohli, nesmeli. A odplata za porušenie akýchkoľvek pravidiel alebo len obyčajná domnienka o ich porušení mala väčšinou podobu pogromi. Teda masového napadnutia celej skupiny a dokonca aj vraždenia.
Pravidlá zahŕňali aj to, že museli nosiť na krku viditeľne zavesenú kačaciu nohu, ako posmešné znamenie. Alebo šatku s hydinovou nohou zreteľne namaľovanou červenou farbou. Nosiť museli palicu so zvončekom alebo hrkálku, ktorou museli hlásiť, že sa blížia. To aby iní počestní pocestní mali čas odvrátiť zrak a ženy mohli upratať čerstvo vyprané prádlo, aby od nich nenapáchlo.
Do kostola, kam riadne chodili na omše, boli púšťaní postranným vchodom, často s tak malými dvierkami, že sa do svätostánku museli preplaziť po kolenách. Krsty ich detí sa odohrávali až za súmraku a kostolné zvonice príchod nového života nikdy neohlasovali zvonením.
Pri bohoslužbe boli oddelení polostenou alebo zábradlím, aby sa ich existencia bohabojných ľudí nedesila. Vyhradená im bola aj vlastná svätenička so svätenou vodou. A sviatosť hostie, pokiaľ sa jej vôbec dočkali, im kňazi podávali na drevenej lyžici, ktorú potom spálili. Ani po smrti nemali pokoj, na cintoríne mali cagoti svoju vlastnú oblasť. Ich pozostalí však nesmeli na cintorín vstúpiť, pokiaľ tam bol ktokoľvek iný. Cintorín výlučne pre cagotov nájdeme napríklad v dedine Bentayou-Sérée v Akvitánsku.
Nenávistné pravidlá boli hocikedy vynucované brutálnou silou. Ešte v ranom osemnástom storočí stihol v Novej Akvitánii na juhozápade Francúzska hrozivý trest jedného z cagotov, ktorý sa, so sebavedomím opierajúcim sa o ekonomický status, opovážil použiť v kostole sväteničku pre bežnú populáciu. Odsekli mu ruku a pre výstrahu ostatným cagotom ju pritĺkli na kostolné dvere.
Iného cagota, ktorý sa opovážil obrábať pôdu, ctihodní občania chytili a prebodli mu chodidlá horúcimi klincami. Ak sa stal v dedine zločin, boli z neho obvykle obvinení práve cagoti, výnimočným nebol trest upálenia.
Nezdolní vyvrženci a vytrvalá nenávisť
Napriek totálnej ostrakizácii však dokázali prežiť. A často sa týmto európskym nedotknuteľným viedlo ekonomicky lepšie ako majoritné spoločnosti. Príčinou nebolo len to, že boli oslobodení od daní. Okrem toho totiž boli vynikajúci rezbári, majstrovsky zhotovovali hudobné nástroje a chápali umenie jemnej mechaniky. Preto tiež patrili k tým najlepším dodávateľom mučiacich nástrojov v celej Európe. To pochopiteľne ich sociálny kredit veľmi nezvýšilo. Radnice miest si ich najímali na verejnoprospešné stavby, ich staviteľské schopnosti potom využívala aj cirkev.
Na zvyšných cagotov však zostávali podradné profesie, zbierali zdochliny, pochovávali mŕtvy dobytok, vyvárali kože, čistili žumpy. Boli hrobármi, sluhami katov.
A represie boli kruté. Nepomohlo, že roku 1514 vydal pápež Lev X. bulu, ktorá zbožný ľud nabádala, aby sa ku cagotom správali rovnako ako k ostatným veriacim. Dokument úplne zapadol. Prvú výraznú zmenu priniesol až rok 1673, keď kagotom v navarrskom meste Baztán priznali štatút riadnych občanov. Ďalším čriepkom potom bol „výskum“ z roku 1683, ktorý obhliadkou tiel nenašiel na cagotoch a iných ľuďoch žiadne fyzické rozdiely, cagoti neboli poznačení leprotickými hľuzami ani absenciou uší, ako bolo stále tradované.
V roku 1723 potom prijal francúzsky parlament opatrenie o pokute 500 livrov, ktoré mal platiť každý, kto sa bude proti cagotom dopúšťať hrubosti. Okovy diskriminácie v stredovekej podobe sa okolo nich formálne rozplynuli až po Veľkej francúzskej revolúcii. Lenže Michelov spis zaznamenáva, že ešte štyri desaťročia potom trpeli represáliami prinajmenšom v Gaskoňsku tisícky cagotov. Ďalšie tisíce však hľadali lepší život a emigrovali do Nového sveta. Za oceánom si totiž mohli vybrať svoje vlastné meno aj osud.
Vo Francúzsku ich dnes žije menej ako tisícka, k svojmu pôvodu sa nehlásia. Obávajú sa, že korene nevysvetlenej nenávisti prerastajú stáročiami. Aj preto označil denník The Independent pani Máriu-Pierre Manet-Beauzacovú, ktorá sa k svojej cagotskej rodinnej línii „priznáva“, za „pravdepodobne jediného človeka na svete, ktorý je ochotný sa ku cagotskej krvi prihlásiť“.
Manet-Beauzacová však mlčanie iných potomkov kagotov vysvetľuje. „Na niektorých miestach nenávisť stále pretrváva,“ hovorí: „ Francúzi sa hanbia za to, čo nám urobili, cagoti sa hanbia za to, kým boli. Preto sa dnes nikto neprizná, že má cagotský pôvod.“