Systémy trestného súdnictva sa vo svete líšia. Zrejme najväčším rozdielom oproti nášmu je, že v mnohých krajinách o osude obvineného rozhoduje porota zložená zo zástupcov bežných občanov, píše portál The Conversation. V Anglicku či Spojených štátoch je porotou skupina dvanástich členov verejnosti, ktorí sú povolaní zasadať aj v tých najzávažnejších prípadoch.
Ako to už poznáš z amerických filmov, právnici predkladajú porotám siahodlhé argumenty o presných okolnostiach, ktoré sa mohli (alebo nemuseli) stať. Jej členovia potom musia odpovedať na jednoduchú otázku - je obžalovaný pred súdom vinný alebo nie?
„Prípady s vysokým profilom môžu človeka čudovať, ako poroty dosahujú svoje rozhodnutia,” hovorí Liam Martin Bird, doktorand a učiteľ v odbore právo a kriminológia na Aberystwyth University. Pre vysvetlenie, za prípady s vysokým profilom sa považujú tie, ktoré priťahujú dostatočnú pozornosť médií alebo verejnosti na to, aby súd musel vykonať významné zmeny v bežných súdnych postupoch, aby ho mohol zvládnuť.
Súd so Sokratom
„Vtipnú odpoveď môžeme nájsť v prípade Sokrata.” Staroveký grécky filozof bol postavený pred súd za „kazenie mysle mládeže“ a postavený pred starodávnu aténsku porotu zloženú z približne 500 ľudí. Hovorí sa, že Sokrates sa začal rázne obhajovať predtým, ako porota vrátila rozsudok o vine, a vtedy ich údajne urazil. „Nanešťastie pre neho porota ešte nerozhodla o treste a priamym dôsledkom jeho urážok ho odsúdili na smrť,” hovorí Bird.
Toto sa síce stalo pred viac ako dvetisíc rokmi a presné detaily o procese sú viac než mizivé, dnes sa poroty môžu správať rovnako, ak nie ešte viac bizarne, tvrdí Bird. „Pri mojom výskume o úlohe trestnej poroty v Anglicku a Walese som sa stretol s množstvom zvláštneho správania poroty.” Tu sú niektoré z nich:
Verdikt prostredníctvom ducha
V brutálnom prípade vraždy z roku 1995 bola porota požiadaná, aby zvážila, či sa Stephen Young vlámal do chaty dvoch novomanželov z Essexu, Harryho a Nicoly Fullerových. Obžaloba tvrdila, že po vlámaní ich Young oboch zastrelil, pričom Nicolu Fullerovú popravil v momente, keď začala vytáčať tiesňovú linku.
„V hrozných prípadoch, ako je tento, poroty zvyčajne berú do úvahy výpovede svedkov, dôkazy DNA a výpovede najbližších príbuzných obetí. Ale v prípade Young sa obrátili na nadprirodzeno.” Porota bola súdom umiestnená pod policajnú ochranu a mali zakázané sledovať televíziu, podobne ako pri súdnom procese Johnnyho Deppa a Amber Heard.
Štyria členovia poroty sa stretli v hotelovej reštaurácii, vypili si a potom sa rozhodli použiť tabuľu Ouija (môžeš ju poznať z viacerých hororov), ktorú jeden z nich prepašoval do hotela. Takto sa údajne skontaktovali s duchmi Fullerovcov a spýtali sa, kto ich zavraždil. Výsledkom bolo vynesenie rozsudku o vine.
Keď sa prišlo na to, že na rozhodnutie bola použitá Ouija, proces bol obnovený a muž bol opäť uznaný vinným. Tentoraz však na základe pozemských dôkazov.
Verdikt prostredníctvom (sociálnych) sietí
„Často hovoríme o vplyve médií na výsledok známeho prípadu, ale čo sociálne siete? V prípade z roku 2011 boli porotcovia požiadaní, aby zvážili vážne obvinenia z drog voči ôsmim obžalovaným,” ozrejmuje ďalší prípad Bird.
Jeden z porotcov počas porady našiel e-mailovú adresu obžalovanej a oslovil ju. To viedlo k tomu, že sa títo dvaja pridali na Facebooku, kde diskutovali o niekoľkých veciach vrátane ďalších obžalovaných. „Úroveň tohto pochybenia viedla nielen k zrušeniu rozsudku, ale aj k odsúdeniu porotcu na osem mesiacov väzenia.”
Verdikt prostredníctvom Biblie
„Dva vyššie uvedené prípady odzrkadľujú zlý úsudok jedného alebo niekoľkých chybných porotcov, ale v procese s Vicky Pryce v roku 2013 bolo zvláštne správanie celej poroty.” Pryce bola obvinená (a nakoniec aj odsúdená) z marenia chodu spravodlivosti po tom, čo získala takzvané body za vodičský preukaz pre svojho vtedajšieho manžela, bývalého ministra energetiky Chrisa Huhneho, ktorý bol pred rokmi prichytený pri prekročení rýchlosti.
Porota predložila sudcovi zoznam otázok. Zatiaľ čo správy sa líšia v ich presnom znení, otázky boli bizarné a odzrkadľovali neznalosť súdneho procesu. Okrem toho, že požiadali sudcu, aby definoval „dôvodné pochybnosti“, zahŕňali:
- či by porota mohla dospieť k verdiktu nie kvôli dôkazom, ktoré boli predložené na súde, ale len preto, že chcú,
- či porota môže otvorene špekulovať o relevantných faktoch a možno aj o tých najpoburujúcejších,
- či by porota mohla považovať za základ svojho verdiktu základné princípy náboženstva namiesto zákona.
Súd, zdesený týmito „zásadnými nedostatkami porozumenia“, oslobodil porotu a nariadil obnovu konania. „Možno sa pýtate, čo na takéto správanie hovorí samotný právny systém. Ak porota rozhodne v prípade niečoho tak náhodného, ako je hodenie mincou (alebo použitie dosky Ouija), jej verdikt by mal byť zrušený.”
Čo na to zákon?
To bol problém predložený Snemovni lordov v spoločnom odvolaní pre dva konkrétne prípady. Sudcovia boli požiadaní, aby zvážili, na základe akých dôvodov by mohol byť verdikt poroty zrušený, napríklad ak by k verdiktu dospeli zo zaujatosti alebo náhodne – ako hod mincou.
„Súd uviedol, že zatiaľ čo rozsudok možno zrušiť, ak sa o ňom rozhodlo na základe osobnej zaujatosti, menej jasné to bolo pri otázke hodu mincou. V následných odvolaniach sa táto otázka už nikdy nenastolila – čo znamená, že teoreticky môže porota rozhodnúť prípad hodením mincou, pokiaľ porotcovia nemali voči obžalovanému žiadnu osobitnú zaujatosť,” vysvetľuje Bird.
Tieto príbehy o správaní poroty sú z nejakého dôvodu nezvyčajné – väčšina verdiktov sa rozhoduje na základe faktov prípadu a prijíma sa bez sporov. „Utajenie procesu rozhodovania poroty však znamená, že možno nikdy nebudeme presne vedieť, čo sa deje za zatvorenými dverami rokovacích miestností,” dodáva na záver.