BBC News získala prístup do piatich takýchto inštitúcií a zistila rozšírené zneužívanie a zlé zaobchádzanie s klientmi a pacientmi. Uvidíš tam tínedžerov, ktorí sú obmedzovaní na pohybe a dospelých ležiacich roky v detských postieľkach. Vyšetrovatelia ľudských práv tvrdia, že Ukrajina by nemala vstúpiť do Európskej únie, kým tieto inštitúcie nezatvorí. Pred vojnou s Ruskom tamojšia vláda sľúbila, že systém zreformuje.
Ľahšie sa na nich dohliada, keď ich obmedzíte na slobode, tvrdí personál
Vasyľ, ktorý má epilepsiu a poruchy učenia, žije v detskom domove na okraji mesta Černovice na juhozápade Ukrajiny. Tínedžer nosí plienku. Hojdá sa tam a späť. Občas vydá dlhý výkrik, no personál nereaguje.
Sú unavení, prepracovaní a je jasné, že je jednoduchšie dohliadať na deti a mládež tak, že obmedzíte ich pohyb. Prílev evakuovaných hendikepovaných z východu spôsobil ďalší tlak na tento systém. Avšak spôsob, akým sa zaobchádza s ľuďmi ako Vasyľ, je taký istý, aký bol aj dávno pred ruskou inváziou.
Zistenia reportérov BBC News sú naozaj desivé. Vedľa Vasyľa leží ďalší mladý muž. Ruky má zviazané rukávmi svetra. Jeho oči prázdne hľadia do diaľky a pod ním sa nahromadila kaluž moču.
Mysleli si, že nemali inú možnosť ako sa ho vzdať
Väčšina z nich má rodiny. Nakoniec však žijú na týchto miestach pre nedostatok komunitných služieb a podpory. Vasyľova rodina mala pocit, že nemá inú možnosť, ako sa ho vzdať. Už od detstva sa snažili zistiť jeho diagnózu. Dokonca jeho stav konzultovali aj s neurochirurgom zo Spojeného kráľovstva, píše BBC News.
Bohužiaľ, zlý systém zdravotnej a sociálnej starostlivosti znamenal, že mali problém mu doma zabezpečiť vhodné podmienky. Keďže mával časté záchvaty a býval agresívny, miestne úrady im odporúčali, aby ho dali do domova.
„Je veľmi ťažké byť rodičom postihnutého dieťaťa,“ hovorí Vasyľova mama Maryna. Drží ho za ruku, no vôbec ju neznepokojuje, že je priviazaný. „Som hrdá na to, že som Ukrajinka, ale potrebujeme väčšiu podporu štátu. Keby sme žili v Spojenom kráľovstve, náš syn by pravdepodobne žil s nami,“ dodáva.
Obete systému sovietskej éry
Vasyľa dali do ústavu ako päťročného. Maryna hovorí, že prvé roky návštev boli ťažké. „Vracali sme sa domov v slzách,“ vysvetľuje a dodáva, že teraz sa so situáciou naučili žiť.
Ukrajina má najväčší počet detí žijúcich v takýchto ústavoch v Európe. Sú obeťami systému zo sovietskej éry. Ten rodičom zjednodušil celý proces odovzdania dieťaťa štátu, píše BBC News. Veľká časť ukrajinskej spoločnosti je stále presvedčená, že postihnuté deti dostávajú lepšiu starostlivosť v ústave.
Susedné Rumunsko zatvorilo mnohé zo svojich ústavov, odkedy boli po revolúcii v roku 1989 objavené deti žijúce v otrasných podmienkach. Na Ukrajine sa však ešte pred ruskou inváziou hlásilo do ústavou 250 detí denne. Sieť takmer 700 zariadení zamestnáva 68-tisíc zamestnancov, ale ukrajinská vláda uznala, že sú potrebné zmeny.
Vojna zastavila zmenu, no nemožno sa ňou ospravedlňovať
Ukrajinská vláda prisľúbila v posledných rokoch sériu reforiem, no vojna tieto plány zmenila. Ešte predtým však vláda začala so sťahovaním detí z detských domovov do domovov v rodinnom štýle. Avšak so zdravotne postihnutými sa v tomto pláne nerátalo.
Eric Rosenthal, generálny riaditeľ ľudsko-právnej skupiny Disability Rights International, hovorí, že zdravotne postihnutí ľudia sú v tejto situácii na Ukrajine vnímaní ako tovar. Navštívil stovky zariadení a hovorí, že je vždy šokovaný a zničený tým, čo tam nájde.
Reportérov BBC previedol ďalším ústavom, asi hodinu cesty od Vasyľovho sirotinca. Tam držia v detských postieľkach postihnutých mužov vo veku 20 až 30 rokov. Len zriedka sa z nich dostanú von. Personál ich kŕmi lyžičkou cez mreže.
Eric hovorí, že kostnaté, skrútené členky a vyčnievajúce rebrá u jedného z pacientov sú znakom „podvýživy počas celého života“. Podľa neho vojnu nemožno použiť ako ospravedlnenie pre takú otrasnú starostlivosť. Zdravotne hendikepovaní ľudia tam boli zanedbávaní celé desaťročia. Pri posteli jedného muža Eric povedal: „Umiera pomalou smrťou v tejto posteli.“
Zabudnuté obete
Eric hovorí, že miliardy dolárov z medzinárodnej pomoci čerpanej na Ukrajinu počas vojny by sa mali použiť na zatvorenie sirotincov, podporu rodín pri starostlivosti o svoje deti a vybudovanie komunity, ktorá akceptuje zdravotné postihnutie. „Vieme, že tieto ústavy nemusia existovať,“ hovorí.
Obáva sa však, že po vojne sa „medzinárodná pozornosť voči Ukrajine skončí a sirotince budú pokračovať tak, ako sú“.
Po dlhom horúcom dni na dvore svojho ústavu sa musí Vasyľ rozlúčiť s rodičmi. Stále je zviazaný. Stále kričí. Maryna pri odchode hovorí, že je „veľmi vďačná inštitúcii“. Ale dodáva: „Naše deti so zdravotným postihnutím by sa nemali skrývať pred spoločnosťou za týmito vysokými múrmi.“