V Chris Sizemoreovej žilo vyše dvadsať osôb. Od ženy vampa po introvertku.Youtube/Ciekawehistorie/Unsplash/MK Hamilton
StoryEditor

V Chris Sizemoreovej žilo vyše dvadsať osôb. Jedna sa pokúsila zaškrtiť jej dcéru, iné chceli spáchať samovraždu

iDnes.czDavid Lorenc15.07.2022., 08:00h

Jedna roztopašne hýrila, iná bola neskutočne nudná. Ďalšie jedli len jahody, iné boli slepé, ďalšie nemé. Tamtá vedela šoférovať auto, iná šiť, ďalšia krásne maľovala. Všetky obývali jedno telo, telo Chris Sizemoreovej. Mohla za to porucha osobnosti.

Lajkuj Brainee.sk na

Jedného dňa, písali sa päťdesiate roky, sa Eva Whiteová prebudila celá polámaná. Bolo ráno, avšak bolo presýtené alkoholom, sexualitou, intímnym iskrením predchádzajúcej noci, a ešte stále sa cítila opito. A zmätene. Nikdy predsa nepila, odsudzovala to, barov sa ostýchala, najradšej bývala doma, bokom. Tak čo sa stalo? Musel to byť omyl, píše portál iDNES.cz.

Moje malé dievčatká

A naozaj, neplietla sa. Ona nočnú jazdu nepodnikla, v nočnom bare pila a nad panákmi zvádzala osadenstvo extrovertná, vyzývavá a sebavedomá Eva Blacková. S následkami sa však musela vyrovnať Eva Whiteová. Jedna pila, druhá mala opicu, jedna si užívala, druhá sa chvela neistotou, ktorá ju naplnila hanbou. Obe ženy totiž zdieľali jedno telo.

Nepatrilo však ani jednej z nich, bolo to telo pani Chris Sizemoreovej. Ženy, ktorá večer nevedela, kým ráno bude. Ženy, ktorej život za sebou nechal veľmi silný príbeh. Preto, aby Sizemoreová prijala samu seba, musela prijať mnoho cudzích, ale intímne prepojených osobností. Ľudí, ktorí kontrolovali jej život. Trvalo jej to štyridsaťštyri rokov.

image

Desivý ruský experiment. Ľudia si po ňom vytrhávali kusy vlastného mäsa

Narodila sa v roku 1927 v Edgefielde v Južnej Karolíne v rodine farmára a neskôr robotníka na píle. Už od detstva vedela, že s ňou niečo nie je v poriadku. V škole od nej chceli skúšku z učiva, ktoré nepoznala. Chýbala som, tvrdila presvedčene, zatiaľ čo triedna kniha, spolužiaci a učitelia ju usvedčovali z klamstva, sedela predsa v lavici!

Bolo to na dennom poriadku. Trápilo ju, že je trestaná za prehrešky, ktoré neurobila, a okolie v nej videlo problém a klamárku. „Každý si myslel, že klamem,“ spomínala neskôr, „veď všetci videli moje telo, ako to či ono pácha!“ Keď im hovorila, že to napriek tomu nebolo ona, ale „tie malé dievčatká“, smiali sa. Preto o tých dievčatkách prestala hovoriť. Prestala hovoriť skoro vôbec a začala sa strániť ľudí. „Stala sa zo mňa samotárka,“ vysvetľovala.

Trápenie tým, samozrejme, nekončilo. „Tie malé dievčatká,“ ako hovorila svojim iným osobnostiam, ktoré jej prisúdila psychická porucha, nezmizli a odsúdenie okolia bolo stále prítomné. Raz počula, ako jej strýko tvrdí, že je posadnutá démonmi, inokedy začula, ako babička hovorí jej mamke: „Neviem, čo s tým deckom urobíte.“ Doháňalo ju to k žiaľu.

Hanbila sa, prestala chodiť do kostola, ľudí chcela stretávať čo najmenej. „Čo som komu urobila?“ pýtala sa, ale na odpoveď neprišla: „Nenapadlo mi nič, za čo by ma Boh tak trestal.“

Nepomohol ani rodinný lekár. „Trpí zvláštnym druhom strát pamäti,“ konštatoval len, keď sa mu Chris sťažovala. Zostala teda so svojimi dievčatkami. A ako dospievala, rástli aj ony.

Ako zahnať Evu Blackovú

Keď sa v päťdesiatych rokoch už ako vydatá dostala do ordinácie psychiatrov Corbetta H. Thigpena a Herveyho M. Cleckleyho, sprevádzali ju dve. Lekárska dvojica ich pomenovala Eva Black a Eva White - čierna a biela. Súžitie to nebolo harmonické.

Staviť ešte raz na lekársku starostlivosť sa Chris Sizemoreová odhodlala po tom, čo sa Eva Blacková pokúsila uškrtiť jej dvojročnú dcérku Taffy. Zabránila jej v tom až, tušíš správne, Eva Whiteová.

image

V Chris Sizemoreovej žilo vyše dvadsať osôb. Od ženy vampa po introvertku.

Youtube/Ciekawehistorie

Lekári, ktorí sa do bizarného vnútra Chris Sizemoreovej dostali cez rozhovory a hypnózou, žasli. Naozaj v ňom našli Evu Blackovú, pôžitkársku, flirtujúcu a sebavedomú party girl, ktorá trávila dni v kine, noci v baroch a tančiarňach, a jej náprotivok Evu Whiteovú, depresívnu, nudnú, bezfarebnú a rezervovanú. Nastupovali na scénu bez akýchkoľvek pravidiel, ich výmeny sa ohlasovali len bolestivými migrénami - počas nich sa niečo preplo.

Psychiatri diagnostikovali Chrisin problém ako atypickú schizofréniu, nechali ju hospitalizovať a navrhli jej elektrošoky. Ťažko povedať, čo si o terapii myslela sama Chris, isté je, že zasiahla Eva Blacková. Rozhorčila sa, zbalila si kufre, a z nemocnice nahnevane a hrdo odišla.

Thigpen preto pristúpil k hypnóze a iným, menej invazívnym metódam. Postupoval ako architekt. Krôčik po krôčiku v Chris konštruoval ešte inú osobu, ktorá by jej osobnosť naplnila. „Snažil sa dostať pod kontrolu Evu Blackovú,“ hovorila po rokoch Chris Sizemoreová. Tak vznikla z jej hĺbky žena menom Jane.

Ako Jane sa Chris v roku 1953, po krachu prvého manželstva, zoznámila so svojím druhým manželom. Potom Jane prevzala zodpovednosť za ich spoločný život, a obe Evy zmizli. Doktor Thigpen to považoval za víťazstvo. O prípade spísal s kolegom vedecký text, sériu článkov pre magazín American Weekly a sprostredkoval pacientke zmluvu na natočenie filmu.

Slávna snímka Tri tváre Evy končí happyendom: Jane ovládla osobnosť pacientky a Evy vytlačila. V skutočnosti sa happyend nekonal. Evy aj Jane vystriedali ďalšie a ďalšie osobnosti. Celkovo ich bolo devätnásť.

Staré, mladé, kuchárky aj maliarky

Boli rôzneho veku, zdravotného stavu, mali rôzne záľuby, zručnosti. „Zostali desať minút – alebo šesť mesiacov,“ opisovala Chris. Bola to pestrá plejáda postáv. Samozrejme, majiteľka tela bola psychicky chorá, ale z rôznorodosti jej prevtelenia aj tak mrazí, koľko pováh, prístupov k životu, motivácií a schopností sa v jednom človeku objavilo.

image

V Chris Sizemoreovej žilo vyše dvadsať osôb. Od ženy vampa po introvertku.

Unsplash/MK Hamilton

Bola tu Jahodová lady, dvadsaťjedenročná slečna, ktorá sa objavila, keď mala Chris Sizemorová štyridsaťšesť, a ktorá jedla výlučne jahody, hrala sa s guličkami a chodila bosá. Potom slečna, ktorá dostala priezvisko Banana Split podľa dezertu, ktorý milovala. Tiež Panna, vyhýbala sa akémukoľvek líčeniu aj dotykom Chrisinho manžela.

Lady Lyžica zbierala lyžice, Slepá lady nevidela, dve osobnosti boli tak skrúšené, že sa pokúsili o samovraždu, ďalšia hrubo nadávala, iná bola nemá. Šesť sa vynorilo z tímu dievčatiek z detstva Chris Sizemoreovej.

Každá osoba sa líšila veľmi praktickými aspektmi. Jeden čas sa Chris Sizemoreová kvôli svojim trom alter egám, ktoré mali odlišné chute, prejedla až k obezite. „V tom istom tele som živila rôznymi jedlami troch rôznych ľudí,“ vysvetľovala.

image

Stáva sa ti, že zabudneš urobiť to, čo si niekomu sľúbil? Podľa vedcov to vôbec nemusí byť tvoja chyba

Každá postava vedela niečo iné, jedna si otvorila odevnú dielňu, pretože vedela šiť, nasledujúca bola výbornou kuchárkou, ďalšia zdatnou maliarkou. Jedna vedela šoférovať, takže vyviezla syna Bobbyho do obchodu – lenže čo čert nechcel, po nákupe ju vystriedala iná, ktorá nevedela ani ako sa rozbehnúť. „Domov ma mamka doviezť nedokázala,“ spomínal Bobby.

A dodával, že jeho najobľúbenejšou matkinou verziou bola Fialová lady, 58-ročná pani s južanským akcentom, trpiaca artritídou, ktorá sa obliekala do jedinej farby, nosila biele parochne, maľovala a syna rozmaznávala. Najpodivuhodnejšia potom bola Ústupová lady, tá sa tak bála, že urobí tie isté chyby, že nikdy nechodila tou istou cestou druhýkrát.

Obvykle sa osobnosti objavovali v trojici. Jedna bola dominantná, druhá neutrálna, tretia najslabšia. Dominantná sa spoznala podľa toho, že si dokázala pamätať aj to, čo urobila ako dve ostatné.

„Po všetky tie roky sme chodili po špičkách, báli sme sa, aké osobnosti z toho vzídu,“ priznával syn Bobby. Áno, všetky Chrisine alter egá neboli trefou, ale jej rodina áno. „Nech bola moja matka kýmkoľvek, nech zo seba vypustila akúkoľvek osobu, každú som považoval za svoju matku,“ hovoril Bobby.

„Keby si dostala rakovinu, starala by som sa o teba tiež,“ vysvetľovala matke neskôr dcéra Taffy, bola to mimochodom práve ona, kto všetkým maminým osobnostiam dával mená. A manžel Don? Chris spomína, že keď bolo najhoršie, veľa toho nenahovoril - sedel a díval sa na televíziu. „Každý býva niekedy chorý,“ hovoril po rokoch.

Obhospodáriť toľko ľudí v jednom tele však bolo náročné. Chris preto chodila, aj so svojimi vnútornými alter egami, k ďalším a ďalším terapeutom. Až v roku 1970 narazila na Tonyho Tsitosa. Ten jej dokázal pomôcť najviac.

Traumy, ktoré na seba vzali iné

Pomohlo mu, že veda medzitým pokročila, a že si väčšina okupantiek Chrisinho tela viedla denníky, niektoré aj písali odkazy pre iné vtelenie. Aj vďaka tomu pristupoval Tsitos k liečbe Chris celkom inak ako jeho kolegovia predtým. Nesnažil sa z nej jej dievčatká a ženy vyhnať. Spoznal totiž, prečo, kedy a ako sa objavili. Pochopil, že ich existencia má dôvod, že to sú „démoni“ s príčinou.

Disociačná porucha osobnosti, ako moderná veda Chrisinu chorobu nazýva, totiž väčšinou vzniká v detstve po prežitej traume. Prežitá realita, obvykle násilie či sexuálne zneužívanie, je príliš ťažká, aby si ju dieťa integrovalo do pamäte, takže ju v podvedomí nechá odžiť niekoho „iného“. A Chris Sizemoreová si na sedeniach nakoniec spomenula, že tráum prežila viac.

Prvýkrát to bolo v dvoch rokoch. Bola svedkom, ako robotníci na farme vyťahujú zo zavlažovacej priekopy muža v bezvedomí, asi mŕtveho. Bol to deprimujúci pohľad – a vtedy sa objavilo jej prvé dievčatko. „Stála na moste a pozerala sa na to. Ja som sa na to nepozerala, ale vedela som, čo vidí ona,“ napísala v roku 1977 v knihe Ja som Eva. Tým to ale nekončilo, strašnými momentmi boli naplnené aj ďalšie tri mesiace.

image

V Chris Sizemoreovej žilo vyše dvadsať osôb. Od ženy vampa po introvertku.

Unsplash/Caroline Hernandez

Počas nich bola svedkom, aká veľká elektrická píla prerezala robotníka presne v páse. A potom sa škaredo porezala jej mama v kuchyni. „Zavolaj otecka,“ prosila ju, ale Chris nemohla, utiekla do izby a schovala hlavu pod vankúš. Potom ucítila, ako odchádza z tela, a uvidela iné dvojročné dievča. „Odchádzala, videla som, ako vychádza zo zadných dverí, ako prechádza veľký kameň, čo slúžil ako schod. Išla okolo vonkajšej toalety do stodoly,“ opisovala.

A ešte raz jej ďalšie dievčatko prišlo na pomoc. To, keď jej bezcitný sused niesol malú Chris plačúcu a brániacu sa k rakve, aby ju donútil pobozkať na tvár mŕtvu babičku. Našťastie, vtedy sa namiesto nej chopilo hroznej úlohy dievčatko s červenými vlasmi a žiarivými očami.

Doktor Tsitos v tom videl kľúč. Defilé odlišných osôb bola podľa neho Chrisina sebaobranná reakcia proti strachom, úzkostiam, neistotám. A namiesto toho, aby osobnosti vyháňal konštrukciou nejakej inej, rozhodol sa ich do Chris všetky integrovať. Trvalo to štyri roky.

Sama sebou

Všetky ženy skladal do Chrisinej osobnosti ako kúsky puzzle – až napokon stratili zmysel svojej existencie. Vzdali sa a zmizli. Doslova, videla to. Oného kľúčového dňa roku 1974 vraj vedela od rána, že je čas, že k tomu dôjde. A potom to prišlo. Ako keby sedela v divadle, na scénu vyšli po schodíkoch všetky postavy, ktoré ju napĺňali životom - a potom zmizli za oponou. „Bolo to ako vyvesenie bielej vlajky. Bolo po všetkom,“ vysvetľovala. Lenže prvý dojem, keď zostala vo vlastnom tele sama, bol rozpačitý.

image

Tajný dvojitý život. Čo prežívajú ľudia, ktorí vedú paralelné vzťahy?

„Jednou z najťažších vecí, ktorej bolo treba sa prispôsobiť, bolo ticho a osamelosť. Trúchlila som za nimi,“ priznávala. „Nikdy predtým som nebola jednou jedinou osobou,“ vysvetľovala. Najviac jej chýbala Eva Blacková, aj keď škrtila jej dcérku - avšak nie preto, aby ju zabila, ale len vystrašila, ako Eva Blacková uviedla v hypnóze. „Bola to úprimná žena. Nikto iný tak nemiloval život ako ona!“ hovorila. Všeličo v nej z Evy Blackovej zostalo, napríklad láska k tancu.

Nakoniec si privykla. „Brala som to tak, že som ich musela zabiť, aby som mohla žiť,“ hovorila. Dostavil sa prekrásny pokoj, mier. „Ako v strede hurikánu,“ prirovnávala. Trvalo však celý rok, kým uverila, že je iba sama sebou, že sa žiadna zo „sestier“ už nevráti, a že „ak mám urobiť so svojím životom čokoľvek, budem to musieť urobiť ja sama“.

Našla samu seba a s tým sa dostavilo bezpečie. „Nedokážete si predstaviť, aké báječné je ísť večer do postele a vedieť, že to budete vy, kto sa ráno prebudí,“ rozplývala sa. Chris Sizemoreová strávila zvyšok života pokojne. Prednášala, hájila psychicky chorých, maľovala či pracovala v záhrade.

Portál iDnes.cz patrí pod vydavateľstvo Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.sk.

menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/spolocnost/svet, menuAlias = svet, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
30. november 2022 05:05