Trvalo niekoľko týždňov, počas ktorých spával na debnách s granátmi, obklopený všadeprítomnou atmosférou smrti, kým si mladý ruský dôstojník uvedomil, že toto nie je jeho vojna.
„Boli sme špinaví a unavení. Ľudia okolo nás umierali. Nechcel som mať pocit, že som toho súčasťou, ale bol som toho súčasťou,” hovorí dôstojník pre CNN. Zo strachu o svoju bezpečnosť poskytol rozhovor v anonymite.
Odmietnutie je zrada
Keď mal toho už po krk, rozhodol sa ísť za svojím veliteľom, ktorému povedal, že rezignuje na svoju službu. Veliteľ to najprv odmietol a povedal mu, že nie je možné odmietnuť slúžiť. Mladík si však trval na svojom a zopakoval, že odchádza. „Povedal mi, že môžem byť trestne stíhaný. Odmietnutie je pre nich zrada. Ale stál som si za svojím. Dal mi papier a pero,” vysvetľuje za akých okolností došlo k jeho rezignácii.
Mladý dôstojník sa aj so svojou jednotkou ešte pred začatím invázie nachádzal v západnom Rusku. Opisuje ako vojakov dva dni pred začiatkom vojny zbavili mobilných telefónov, bez toho aby im čokoľvek povedali. Tú noc strávili hodiny maľovaním bielych pruhov na svojich vojenských vozidlách.
„Na druhý deň nás odviezli na Krym. Úprimne povedané, myslel som si, že na Ukrajinu nepôjdeme. Vôbec som si nemyslel, že k tomu dôjde,” hovorí muž.
Onedlho Putin spustil inváziu na Ukrajinu. Dôstojník však tvrdí, že on a jeho kolegovia o tom ani nevedeli, pretože im nebolo nič oznámené a bez telefónov boli mimo kontaktu s vonkajším svetom. Čoskoro ich vyslali na Ukrajinu.
„Niektorí chlapci to priamo odmietli. Napísali správu a odišli. Neviem, čo sa s nimi stalo. Zostal som. Neviem prečo. Na druhý deň sme išli,” tvrdí.
Dôstojník opisuje, že vojaci nepoznali cieľ misie. Bombastické tvrdenia ruského prezidenta Vladimira Putina o tom, že Ukrajina je súčasťou Ruska a treba ju „denacifikovať“, sa k vojakom, ktorí mali čoskoro bojovať ani nedostali. „Nenabíjali nás nejakou rétorikou o „ukrajinských nacistoch“. Mnohí ani nechápali, na čo to všetko...a čo tu robíme,” hovorí pre CNN.
Hrôzy vojny
Prvé, čo si vojak pamätá po tom, čo jeho jednotka prešla ukrajinskou hranicou v dlhej kolóne vozidiel, bolo že videl hromady zničenej techniky. „Sedel som v kamióne KAMAZ a pevne pri sebe držal pištoľ. Mal som so sebou pištoľ a dva granáty.”
„Keď sme videli miestnych obyvateľov, boli sme napätí. Niektorí z nich si ukryli pod oblečením zbrane. Keď sa k nám priblížili, vystrelili,” spomína na stretnutie s Ukrajincami.
„Prvý týždeň som bol v stave šoku. Nemyslel som na nič,” hovorí. V posteli si pred spaním opakoval: „Dnes je 1. marca. Zajtra sa zobudím, bude 2. marca, hlavné je prežiť ďalší deň. Niekoľkokrát dopadli granáty veľmi blízko. Je zázrak, že nikto z nás nezomrel.“
Po niekoľkých týždňoch bol dôstojník z frontu prevelený na iné miesto, tam mal čas na premýšľanie a z rádia sa dozvedel o rozsahu invázie. „Tam som sa dozvedel, že v Rusku zatvárajú obchody a ekonomika kolabuje. Cítil som sa za to vinný. Ešte väčšiu vinu som však cítil kvôli tomu, že sme prišli na Ukrajinu.“ Postupne si uvedomil, že sa toho nechce účastniť a odišiel.
Dôstojník je aktuálne už doma so svojou rodinou, no nevie, čo ho čaká. Od začiatku vojny zahynuli na Ukrajine tisíce ruských vojakov. Ukrajinské ozbrojené sily odhadujú ruské straty na viac ako 22-tisíc. Naposledy ruské ministerstvo obrany informovalo o stratách 25. marca, keď hlásilo smrť 1351 vojakov.
