imperialjapanesehistory.tumblr.com
StoryEditor

Najbizarnejší vojenský príbeh. Japonský vojak si do roku 1974 myslel, že bojuje v druhej svetovej vojne

iDnes07.04.2022., 13:00h
Bol veľkým vlastencom, ale tiež veľmi paranoidný. Preto neveril príbuzným, novinám alebo rádiu. Všetky správy o konci druhej svetovej vojny boli americkou ľsťou. Bojoval teda skoro ďalších tridsať rokov. Nakoniec ho vyslobodil kníhkupec.
Lajkuj Brainee.sk na

Je to už 50 rokov, čo v roku 1972 našli dvaja rybári japonského vojaka menom Jokoi Šoiči, ktorý nevedel, že druhá svetová vojna už dávno skončila. Skrýval sa pred ňou v džungli na ostrove Guam.

Ako však ale píše Max Brett pre iDnes, Šoiči nebol Japoncom, ktorý si vojnu pretiahol najdlhšie. Najznámejším vytrvalcom je Hiró Onoda, ktorý po celý čas dokonca naozaj bojoval.

Kapitulácia neprichádzala do úvahy

So svojou skupinou, z ktorej nakoniec zostal sám, zabil tridsať Filipíncov, hlavne miestnych roľníkov a rybárov. Šokujúce je to, že dlhé roky mal výborný prístup k informáciám z celého sveta (vrátane Japonska) a ku kapitulácii ho dokonca chodili prehovárať aj príbuzní. On ale ničomu neveril.

Hiró Onoda theatlantic.com

​Jeho príbeh je úplne neuveriteľný. Mladý podporučík špeciálnych jednotiek bol na malom ostrove Lubang strážiacim vstup do Manilského zálivu vysadený na začiatku roku 1945 s jasným rozkazom - ak Američania ostrov obsadia, má vyhodiť do povetria mólo pri prístavisku a letisku.

Potom má čakať, kým sa cisárska armáda zase vráti, a pri invázii škodiť Američanom. Tým začína história pretekajúca vernosťou a nezdolnosťou, ale aj značnou hlúposťou. Keď Američania ostrov obsadili, pár vojakov pod vedením Onody sa skrylo vo vnútrozemí. Nakoniec ostali len štyria, ale jeden z nich to v roku 1949 zabalil a nechal sa zajať.

Brat? To je len imitátor

O tom, že vojna skončila, sa Onoda prvýkrát dozvedel v októbri 1945 z letáku, ktoré Američania zhadzovali z lietadiel, pretože sa v džungliach juhovýchodnej Ázie takto skrývali tisíce Japoncov. Onoda text „spravodajsky“ vyhodnotil a rozhodol sa, že je to len naivný trik nepriateľa.

Rovnako si poradil s letákom zhodeným o pár mesiacov neskôr, hoci ho podpísal najslávnejší japonský generál Jamašita. Onoda so svojimi vojakmi text starostlivo preskúmal, avšak podľa toho, čomu už dopredu verili a o čom nepochybovali. Akákoľvek odchýlka od normálu, ako si ho predstavovali, bola pre nich dôkazom, že ide o falošnú hru.

​Príklad? V letáku sa uvádzalo, že pri kapitulácii „budú jednotky pochodovať vo vyrovnanom a usporiadanom tvare“. Ale Onodovi vŕtala hlavou napríklad nasledujúca úplná hlúposť: prečo v usporiadanom tvare? Keď majú ísť vyrovnaní, sú predsa automaticky aj usporiadaní... A opäť sa rozhodol, že je to len pasca.

Oveľa bizarnejšia situácia nastala po tom, čo sa vzdal už spomínaný vojak. Filipínci a Japonci sa od neho dozvedeli mená zvyšných troch. A na ostrov prišli bratia Hiróa a ešte jedného z jeho trojice skrývajúcich sa vojakov, aby na nich z megafónov volali, že už je naozaj koniec vojny.

Onoda začal v tej chvíli Američanov obdivovať - pozrime, akí sú dokonalí, dokonca zohnali imitátorov, ktorí sa perfektne naučili napodobniť hlas našich bratov. Ale nás nepodvedú.

Naopak, celý pokus bol dokonca kontraproduktívny. Onoda dospel k záveru, že keď si s ním Američania dávajú toľko práce, je jeho pozícia strategicky dôležitá pre ďalší priebeh vojny. A tak bolo zásadné vytrvať. To, že sa vojna vlečie tak dlho, ho nijako neprekvapovalo, pretože v armáde im tvrdili, že sa potiahne sto rokov.

Hiró Onoda losguardapavos.blogspot.com

Zamotával sa do vlastných klamstiev

Onoda sa stával prípadom pre psychiatra. Jeho paranoja sa prejavovala napríklad tým, že sa začal obávať, že by ich Američania mohli ľahko dostať plynovým útokom. Veľmi ho mrzelo, že nemajú masky. A tak nariadil, aby si všetci k remienku poľnej fľaše prišili utierky, ktoré by v prípade útoku plynom poliali vodou a priložili k nosu ako provizórne filtre. Zároveň sa vojaci neustále striedali v pozorovaní smeru, odkiaľ veje vietor. „Plynový poplach“ trval pol roka.

Niekedy v roku 1950 sa Onoda rozhodol, že sa nesmie zamerať len na skrývanie, ale že treba „rozvíjať diverzný boj“. To znamenalo, že pálil dedinčanom práve zberanú ryžu. A každý človek, ktorý vstúpil na územie, o ktorom sa rozhodol, že ho v mene japonskej armády ovláda, bol považovaný za nepriateľa. Prečo? Logicky totiž usúdil, že by to mohol byť zved prezlečený za domorodcov.

A teraz sleduj to myslenie: pretože sa zakaždým, keď na niekoho Japonci vystrelili, objavila pátracia výprava policajtov, ktorá ich mala dopadnúť, považoval to Onoda za potvrdenie svojej úvahy, že všetci domorodci sú špehovia v prevleku, ktorí na nich boli nasadení.

​Miera jeho paranoje je až prekvapivá a ukazuje, ako kríza a stres deformujú mozog človeka. Jednu dobu začali nad ostrovom prelietavať lietadlá a Japonci počuli kdesi veľa v diaľke výbuchy bômb. Vysvetlenie: vojna pokračuje a bitka je neďaleko. Skutočnosť bola taká, že blízko filipínske letectvo zriadilo leteckú strelnicu. Onodovi nebolo divné, že sa „bojuje“ pravidelne stále na rovnakom mieste.

Všetko je jedno veľké klamstvo

Paranoja sa prejavovala aj inak. Úrady im napríklad doručili fotografie, na ktorých boli ich rodiny. Oni sa však rozhodli, že je za tým dezinformačná operácia nepriateľa, pretože napríklad na snímke ženy a detí jedného z vojakov stál aj jeho vzdialený bratranec. Otázka - nesnaží sa im tým ich rodiny poslať nejaký zašifrovaný odkaz, že si informácie majú držať od tela?

A diali sa ešte šialenejšie veci. Aby ich Filipínci a Japonci presvedčili, nechávali im v džungli pravidelne japonské noviny, z ktorých mali pochopiť, že je dávno mier. Onoda však znova usúdil, že to je diabolský trik Američanov, aby ho prinútili ku kapitulácii. Podľa neho to boli normálne japonské noviny, do ktorých nepriateľ nejakým záhadným spôsobom neskôr ľstivo dodal správy, ktoré ich mali zmiasť.

To isté vysvetlenie Onoda použil, keď dedinčanom ukradol tranzistorové rádio. Počul v ňom japonské správy, mohol počúvať aj britskú BBC, dozvedel sa napríklad o olympiáde v Tokiu, ale všetko to podľa neho zinscenovali USA, aby ho touto spravodajskou hrou vylákali.

Neuvedomil si, že jeho ostrov nebol ani zďaleka taký významný, aby kvôli nemu Amerika viedla celé desaťročia nákladné a zložité tajné operácie. A že keby to tak naozaj bolo, vyslala by prápor námornej pechoty so psami, ktorí by ich našli a zlikvidovali behom pár dní.

Vyslobodil ho kníhkupec

Na ostrov prišiel aj Onodov starý otec, tiež tam dorazila skupina jeho spolužiakov zo základnej aj strednej školy. Nič ho nepresvedčilo, všetko bol trik – alebo si ich volanie a listy vyložil tak, že mu ich prostredníctvom japonská tajná služba Američanom priamo pred očami odovzdáva odkaz, že má ešte vytrvať.

​Nakoniec zostal Onoda sám, pretože boli obaja jeho vojaci zastrelení. V roku 1954 padol pri prestrelke s filipínskymi vojakmi desiatnik Šimada, v roku 1972 zastrelila polícia vojaka Kozuku, ktorý sa v rámci záškodníckych guerillových akcií vydal s Onodou páliť úrodu ryže vidiečanov. A koniec príbehu je rovnako bizarný ako príbeh sám.

Zvrat nastal až v roku 1974, keď Onodu v džungli objavil jeden mladík menom Norio Suzuki. Bol to nedoštudovaný vysokoškolák, ktorý už päť rokov jazdil po svete a dal si okrem iného za cieľ „vidieť Onodu, pandu a Yettiho“.

Strávil s ním dva dni, urobili si spoločnú fotku, a keď videl, že mu Onoda stále neverí, že vojna dávno skončila, položil mu jednoduchú otázku. Čo by vás presvedčilo a čo by sa muselo stať, aby ste to konečne nechali tak? Onoda povedal, že by musel osobne prísť jeho veliteľ major Taniguči, aby mu vydal rozkaz skončiť akciu.

V Japonsku vypuklo pátranie po niekdajšom majorovi, ktorého nakoniec aj našli. Obliekli ho do starej uniformy a doviezli na ostrov. Taniguči mal vzhľadom na túto záležitosť celkom usmievavé povolanie. Muž, ktorý odvolával najdlhšie slúžiaceho japonského bojovníka, bol totiž už dávno kníhkupcom.

Hiró Onoda losguardapavos.blogspot.com

Roky slobody

Onoda sa vrátil do Japonska ako hrdina a napísal knihu. Uznal v nej, ako sa strašne mýlil a ako bolo jeho myslenie šialené. Čoskoro mu ponúkali, aby vstúpil do politiky a stal sa poslancom, ale on odišiel do Brazílie, kde jeho brat pôsobil ako lekár. Búrlivo sa rozvíjajúce Japonsko už nebolo pre neho.

V Brazílii sa oženil a narodilo sa mu dieťa. Keď sa dočítal o japonskom mladíkovi, ktorý zabil svojich rodičov, zhrozil sa vývoja doma natoľko, že sa rozhodol vrátiť a založiť výchovný tábor pre mladých Japoncov, kde sa teenagerom vštepujú tie správne hodnoty.

Niekoľkokrát sa vrátil na ostrov Lubang, kde miestnom štedro rozdával peniaze, raz dal napríklad desaťtisíc dolárov na školu. Zomrel 16. januára 2014 v Tokiu ako 91-ročný.

Top rozhovor
menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/spolocnost/svet, menuAlias = svet, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
22. november 2024 01:21