Jeho príbehu najprv nechcel antropológ Gabriel Janer Manila vôbec veriť. Tak fantaskne rozprávanie Marcosa Pantoju znelo. Popisoval, ako ho vychovávala v španielskych horách Sierra Morena vlčia svorka. Vlci ho učili, ako zliezať pohoria, čím sa živiť a ako prežiť. Žil s nimi v jaskyni, hral sa s ich mláďatami. Verného strážcu našiel v hadovi a usporiadaných spolubývajúcich v netopieroch.
Unikátnu šancu stretnúť muža so skutočnou minulosťou „vlčieho dieťaťa“ však vedec nechcel zahodiť. Príbeh preto začal skúmať a overovať. Mnohé spomienky o symbióze so zvieratami sa do Pantojovej hlavy odtlačili veľmi subjektívne, ale základné fakty uznal antropológ ako pravdivé. Pantoja žil dvanásť rokov v divočine. V izolácii od ľudí, zato vo vlčej svorke.
A potom som sa stal členom vlčej rodiny
Narodil sa v roku 1946 v španielskej provincii Córdoba a jeho detské roky v ľudskej spoločnosti mu nepriniesli šťastie. V troch rokoch mu zomrela matka a od otcovej novej partnerky si užil len ústrky, nadávky a bitie. Keď mu bolo asi šesť či sedem, ako neskôr odhadoval, otec ho poslal, údajne smenou za peniaze, do hôr Sierra Morena, aby tam pomáhal pastierovi kôz.
Starec ho mnohému naučil. Ako sa starať o obrovské stádo, zasvätil ho do výroby nástrojov aj kladeniu pascí na lov zveri. Než však malého chlapca mohol uviesť do osamelého horského života starostlivejšie, veľmi skoro po Marcosovom príchode zomrel. Chlapec zostal v horách sám.
Ani na okamih vraj nepremýšľal o tom, že by sa pokúsil o návrat medzi ľudí. Pamätal si, čo mu život v ľudskej spoločnosti priniesol: týranie a utrpenie. Rozhodol sa v horskej samote zostať. Vedel, ako loviť králiky a jarabice. A mnohé ďalšie veci ho naučila zver.
„Pozoroval som, čo zvieratá jedia. A jedol som to tiež,“ líčil. Divoké kance jedli hľuzy zo zeme. Našli ich, pretože ich cítili. A keď ich začali zo zeme dobývať, hodil medzi nich chlapec kameň. Ušli a on im hľuzy ukradol.
Sám nakoniec nezostal. Jedného dňa objavil jaskyňu s vĺčatami. Ľudské mláďa do príbytku vliezlo a začalo sa s vlčími rovesníkmi hrať. Tak dlho, až sa unavilo a zaspalo. Keď sa votrelec prebudil, zistil, že v jaskyni je vlčica a kŕmi mláďatá mäsom. Mal hlad, pokúsil sa teda kus jedla zobrať najbližšiemu vĺčaťu, nasledovalo však napomenutie od matky v podobe seknutia labkou. Stiahol sa.
„Keď však mláďatá vlčica nakŕmila, hodila kus mäsa aj mne. Nechcel som sa ho dotknúť, pretože som sa bál, že ma napadne. Ona mäso strkala ňucháčom až ku mne. Vzal som si ho, zjedol ho,“ opisoval. Aj tak mal strach, keď sa k nemu vlčica začala blížiť. Keď mala papuľu tesne pri jeho tvári, namiesto hryzenia ho však začala lízať. „Potom som bol jedným z rodiny,“ súdi.
Priateľov a ochrancov však vo zvieracom svete našiel viac. Jedným z najvernejších bol had. „Žil so mnou v jaskyni, ktorá bola opustenou baňou. Urobil som mu hniezdo a dával mu mlieko od kôz. Všade ma sprevádzal a chránil ma,“ práve tak sa priateľstvo zapísalo Marcosovi do pamäti.
Áno, rad jeho líčení je zahmlený detským pohľadom na svet. A želaním, aby to práve tak bolo. Aby za jeho spolužitím s prírodou a zvieratami bol cit, puto, priateľstvo. Potreboval uspokojiť potrebu lásky, vysvetľuje antropológ Janer. Preto si život interpretoval ako bájku.
„Had nebol jeho priateľ. Plazil sa za ním preto, že mu dával mlieko. Keď teraz hovorí, že ho chránil, hovorí to preto, že tomu veril,“ komentuje. Dodáva však, že vďaka takému interpretovaniu faktov, imaginácii a vrodenej inteligencii chlapec v horách medzi vlkmi prežil.
V priebehu rokov sa menil. Prestával hovoriť, nebolo s kým. Slová nahradili zvuky, vrčanie, chrochtanie. Plakať však neprestal. „Plačú aj zvieratá,“ objasňoval neskôr.
Čoskoro mal na plač dôvod, po devätnástich rokoch, písal sa rok 1965, osud vymeral jeho vlčiemu životu koniec. Devätnásťročného mladíka so zhrbenou a zohnutou chôdzou našiel v horách policajt a napriek všetkým jeho protestom ho odviedol. Dole, medzi ľudí, do civilizácie.
Vo väzení civilizácie
Pre Marcosa Pantoju bol návrat najdesivejšou chvíľou jeho života. Všetko ho desilo. V momente, keď sa ho holič snažil zbaviť fúzov, sa bál, že mu ide britvou podrezať hrdlo. Keď pred neho postavili polievku, voňala mu, ale nevedel čo s ňou. Urobil si misku z dlane, ale horúci pokrm ho popálil, vykríkol a rozbil tanier. Zápasil s mníškami, ktoré sa ho snažili prinútiť spať na posteli.
Medzi ľuďmi mu nebolo dobre. Keď k nemu priviedli jeho otca, nič necítil ani jeden z nich. Pomýšľal len na to, ako sa vrátiť späť medzi svoje, do hôr, k vlkom, netušil však kadiaľ. Bol zmätený, nevedel, kde je a na ktorú stranu by sa mal za svojou zvieracou rodinou vydať. Nejaký čas navyše strávil na kolieskovom kresle, to keď mu v kláštore odrezali zo stvrdnutých nôh všetky mozole.
Neviedlo sa mu dobre. Spoločnosť a štát ho síce chceli mať vo svojej moci, pomôcť začleniť sa mu však nechceli. „Keď som sa dostal z hôr, mali ma poslať do školy. Naučili by ma hovoriť a správať sa v tomto svete,“ namietal neskôr. To však nikomu nenapadlo, dôležitejšie boli iné úlohy - vštepiť vlčiemu mládencovi katolícku vieru a strčiť ho na čas do armády.
Nebol však na to pripravený. Desil ho hluk civilizovaného sveta a jeho večný zhon. „Nemohol som vystáť toľko hluku… auta… a ľudí, ktorí chodia tam a späť ako mravce. Lenže mravce idú aspoň všetci jedným smerom! Ľudia chodia kamkoľvek! Bál som sa prejsť cestou!“ priznával.
A na rozdiel od života v horách sa musel báť o svoju existenciu. Zistil, že potrebuje peniaze. „Nevedel som, čo to je, nestaral som sa. Nechápal som, prečo potrebujete peniaze, keď chcete zjesť jablko,“ opisoval svoje stretnutie s modernou spoločnosťou.
Prichystané toho na neho mala viac. Stretol sa tiež s vykorisťovaním, ktoré nutnosť zarobiť si peniaze obnášala. Zamestnávatelia v stavebníctve a službách ho podvádzali, okrádali, zneužívali jeho prostotu, naivitu a čistotu. Ľudská svorka sa k nemu správala horšie ako vlčia. U ľudí plakať rozhodne nezabudol.
Ženy, hudba a deti
Žil vykorenený život. Z jeho horského sveta ho ľudia uniesli, sami ho však neprijali. Neskúšal sa vrátiť k vlkom? Snažil sa o to, ale jeho hory „prestali byť také, aké bývali“. Vlci na jeho volanie odpovedali, ale neprišli k nemu. „Bol som cítiť ako ľudia,“ vysvetlil. Hory boli navyše posiate chatami a vchod do jeho jaskyne chránila vráta. Cesta späť nebola možná.
Medzi ľuďmi sa mu nepáčilo. Na rozdiel od drsného spolužitia s vlkmi mu ľudský život prišiel povrchný. Nechápal, prečo sa ľudia „starajú o oblečenie, čo nosia, a o to, či vyzerajú dobre“. Nerozumel, prečo ho zosmiešňujú, keď sa nezaujíma o politiku ani o futbal.
Keď sa posťažoval svojmu lekárovi, odvetil: „Smiať sa máte vy im, pretože každý iný vie oveľa, oveľa menej, než viete vy.“ Múdrosti však okolo seba nachádzal len veľmi málo. „Mám pocit, že som sa naučil od vlkov viac ako od ľudí,“ hovoril.
Nakoniec sa s ľuďmi predsa len zžil. Po dlhých rokoch ústrkov a nevalných zamestnaní ho penziónovaný policajt pozval do svojej dediny Rante v Galícii. Od roku 1998 tam býva v malom domčeku, s patiom plným kvetov a nízkymi stropmi, ktoré pripomínajú jaskyňu.
Jeho neuveriteľný a dramatický príbeh má predsa len šťastné vyústenie. Napokon našiel priateľskú ľudskú svorku. Požíva rešpektu a ľudskú spoločnosť vzal možno na milosť. A jeho dôvody sú silné. „Životu tu som zvykol. A je tu toľko vecí, ktoré som tam nemal,“ priznal v rozhovore pre BBC a vymenoval aspoň dva: „Napríklad hudba. Alebo ženy. Ženy sú dobrý dôvod, prečo tu zostať.“
Ale existujú aj ďalšie, napríklad jeho prednášky v školách. Organizuje ich mimovládna organizácia Amigos das Arbores a Marcos Pantoja na nich hovorí o láske k zvieratám ao nutnosti ochrany prírody. „Je neuveriteľné, ako jeho životné skúsenosti deti priťahujú,“ povedal organizátor prednášok Xosé Santos. Denník El País k tomu dodal, že s deťmi sa cíti Pantoja najlepšie. Na slobodu a jednoduchosť života medzi vlkmi však s láskou spomína dodnes.
Brainee patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj iDnes.cz.
