Celý príbeh sa odohral v halucinogénnych šesťdesiatych rokoch v Amerike a stojí za ním neurovedec oddaný LSD John Lilly. Ten veril, že človek s delfínmi môže nadviazať vzťah, a že dokážu „hovoriť” zvuky podobné ľudskému hlasu.
Veľké morské cicavce ho zaujímali už od roku 1949, fascinovala ho totiž veľkosť ich mozgu. Taký ohromný orgán musí byť enormne výkonný, znela jeho úvaha. So svojou ženou Mary brázdili loďou Karibské more, ale koncom päťdesiatych rokov upreli pozornosť iným smerom.
Navštívili totiž v Miami prvé štúdio, ktoré držalo v zajatí delfínov. Boli tam svedkami toho, ako delfíny imitujú ľudský hlas. Delfíny sa s nami pokúšajú komunikovať, tvrdil Lilly v knihe Človek a delfín a spriadal veľké plány, ktoré začínali pri tom, že delfíny naučí hovoriť po anglicky (myslím, že to nemôže trvať dlhšie ako jedno, dve desaťročia, uviedol).
Kreslo pre veľryby v OSN
Celé predstavy končili až pri kresle pre veľryby v OSN, kde by mohli obrie cicavce rozširovať ľuďom perspektívu, s ktorou nazerajú na politické, kultúrne i ekonomické otázky. Vskutku, šesťdesiate roky bez hraníc.
Značne ambiciózna pojašenosť však neskončila len hippie snívaním o medzidruhovom splynutí, ale získala vážnejšie kontúry, keď jeho kniha padla do oka astronómom ako Frank Drake. „Urobila na mňa veľký dojem,” priznáva. Aj jeho kolegovia cítili, že sa Lilly pokúša o niečo podobné, ako oni sami. Veď aj oni skúmali, či nie je vo vesmíre iná civilizácia a cesty, ako s ňou vstúpiť do otvorenej komunikácie.
NASA tak začala Lillyho výskumy s delfínmi finančne podporovať a on si mohol na jednom karibskom ostrove založiť vlastné laboratórium. Jedného dňa v roku 1964 tam prichádza aj mladá slečna Mary Lovattová. Len tak, aby vyskúšala, či sa jej nesplní dávna túžba pracovať s delfínmi.
Nemala ani vedecké vzdelanie, ani prax, no chuť spoznávať a veľa odvahy. Na vedúceho delfinária urobila dojem, ktorý sa ešte prehĺbil po tom, čo sa ukázalo, že hoci je bez vedeckých základov, je vybavená bystrosťou a citlivosťou pre vedecké pozorovania.
Žena, ktorá žila vo vode
„Boli tam tri delfíny, Sissy bola najväčšia, hlasná, Pamela bola hanblivá a bojazlivá. Peter bol mladý, prichádzal do sexuálnych rokov a bol trochu nezbedný,” spomína Lovattová. Jej poslaním bolo učiť delfíny hovoriť po anglicky a do úlohy sa pustila s vášňou. Úspechy sa však nedostavovali a Lovattová si myslela, že vie prečo.
Trávila s nimi síce čo najviac času, ale po práci ich opúšťala a odchádzala domov. Možno, že sa pokroky nerobia preto, že s nimi nenadviazala tak úplne blízky vzťah. Prečo teda nenaplniť prízemie laboratória a vonkajší balkón vodou, aby jej mohli byť delfíny stále nablízku?
Radikálny nápad sa fantastovi Lillymu zapáčil a z delfínieho tria vyčlenili pre experiment Petra. V zatopenom laboratóriu, kde Lovattová spala na provizórnom lôžku na vyvýšenej platforme a pozorovania písala na doske zavesenej nad vodou zo stropu, mal tráviť šesť dní, siedmy mal byť v spoločnosti Pamely a Sissy v akváriu. Pokus mal trvať tri mesiace.
Archivované nahrávky, na ktorých Lovattová opisuje každý okamih experimentu, sú svedectvom o tom, s akou istotou úspechu, usilovnosťou a vášňou sa do projektu vrhla. Lekcie angličtiny prebiehali dvakrát denne a Lovattová Petra povzbudzovala, aby ju zdravil „Hello, Margaret”. „Jemu to robilo najväčšie ťažkosti, s tým veľmi bojoval,” hovorí. Okrem mien oboch aktérov experimentu zahŕňali lekcie podľa denníkov Lovattovej napríklad pozdrav, čísla od jednej do piatich, názvy objektov ako napríklad loptu a slovesá ako hovoriť, počúvať, ísť, dať.
Sexuálne nutkanie
Čoskoro sa však objavil iný problém. „Delfín dostával sexuálne nutkanie,” vysvetľuje veterinár Andy Williamson, ktorý v laboratóriu dohliadal na zdravie zvierat. „Myslím, že Peter mal veľa myšlienok týmto smerom.”
„Peter ... bol so mnou rád,” spomína Lovattová na experiment, o ktorom natočila BBC dokument The Girl Who Talked to Dolphins. „Trel sa mi o koleno, o nohu, o ruku.” Najprv na to reagovala tak, že ho presunula do akvária k samiciam delfínov, ale to narušovalo lekcie natoľko, že jej prišlo jednoduchšie, keď Petrovi pomôže uspokojiť sexuálne potreby sama.
„Dovoľovala som mu to, nebolo to pre mňa nepríjemné, kým to nebolo moc drsné. Stalo sa to prirodzenou súčasťou toho, čo sme spolu robili, ako napríklad poškriabanie sa,” opisuje. „Peter bol v tomto týždni niekoľkokrát sexuálne vzrušený,” stojí v denníku Lovattovej zo štvrtého týždňa experimentu.
K intímnym chvíľkam pritom podľa svojich slov pristupovala s veľkým rešpektom k Petrovi: „Na mojej strane v tom nebolo nič sexuálne, možno len zmyselné. Zdalo sa mi, že to upevnilo náš vzťah. Nie kvôli sexuálnej aktivite, ale preto, že sme nemuseli robiť toľko prestávok. O nič iné nešlo. Bola som tam, aby som Petra spoznala.”
Šialenstvo okolo LSD
Intímnu otázku žena a delfín vyriešili, ale napriek tomu malo všetko smerovať k nešťastnému záveru. Lilly, posadnutý fungovaním mozgu a zmenami vedomia, totiž vyrástol, prepadol LSD a stal sa jedným z vedcov, ktorým štát povolil experimentovať s drogou. Rozhodol sa preveriť, čo urobí rozšírené vedomie s delfínmi. Petra Lovattová ubránila, ale jeho dve kolegyne nie.
Pokusy však k ničomu neviedli, na zvieratá LSD nefungovalo a Lillyho záujem o delfínov upadal, až celkom vychladol. Navyše prišiel o všetky peniaze. Pre Lovatovú to bola osobná tragédia. „Vzťah, keď sme boli blízko seba, sa posunul do stavu, keď sme si tú blízkosť naozaj užívali, bavila nás, chceli sme byť spolu, chýbal mi, keď tam nebol. S Petrom, ani nemôžem povedať s delfínom, som mala veľmi blízky vzťah,” hovorí.
Posledný nádych
Dom zaliaty vodou sa uzavrel a delfíny boli prevezené do iných Lillyho laboratórií, kde trpeli v krutých podmienkach. A potom dostala Lovattová onen telefonát.
„Bol to John Lilly, chcel mi to povedať sám. Oznámil mi, že Peter spáchal samovraždu,” spomína. Prečo je slovo samovražda na mieste, vysvetľuje Ric O'Barr z organizácie Projekt delfín: „Delfíny nedýchajú automaticky ako my ľudia. Každý nádych je vedomým úsilím. Keď sa delfínovi stane život neznesiteľným, nadýchne sa a pláva ku dnu. A ďalší nádych už proste neurobí.”
Peter však nerezignoval len na zlé podmienky v náhradnom domove. Podľa Andyho Williamsona ho k činu dohnalo zlomené srdce, odlúčenie od Lovattovej, ktorému nerozumel a s ktorým sa nedokázal vyrovnať: „Margaret si to dokázala racionálne vysvetliť, ale keď odišla, mohol si to vysvetliť aj Peter? Keď ho opustila jeho životná láska?”
Starý známy domov
Delfíny sa potom už nikdy nikto nepokúšal naučiť hovoriť anglicky. Ani Lilly, ten sa dopustil mnohých iných experimentov, od šialených a mystických, ktoré pracovali s telepatiou, až po seriózne, pri ktorých sa zaoberal zvieracou rečou.
Margaret Lovattová zostala na ostrove, vydala sa za fotografa, ktorý jej pokus s delfínmi dokumentoval, a nakoniec začali bývať v dome, kde experiment prebiehal. „Je to dobré miesto, vždy som sa v tom dome cítila dobre,” hovorí.
Akokoľvek boli intímne hry len raz súčasťou vzťahu a pokusu, keď o nich koncom sedemdesiatych rokov napísal Hustler, všetko ostatné prekryli. Z výskumu zostal len sex s delfínom. Mnoho ľudí však napriek tomu oslovil inak. „Roky dostávam listy od ľudí, ktorí pracujú s delfínmi,” hovorí Lovattová, „Často v nich stojí: Keď som ma sedem, čítal som o tom, ako ste žili s delfínom, a tým to pre mňa celé odštartovalo.”
Portál iDnes.cz patrí pod vydavateľstvo Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.sk.