„Je to príjemný život. Každý by taký chcel, no nikto sa neodváži k tomuto kroku pristúpiť.“ Ken Smith sa takmer 40 rokov vyhýbal bežnému životu. Žil bez elektriky a tečúcej vody v drevenej chatke na pobreží vzdialeného jazera škótskych hôr.
Nie všetci by súhlasili s osamelým životným štýlom, ktorý Ken vedie. Loví ryby, zbiera si potravu, zváža drevo z lesa a perie si oblečenie v „prírodnej práčke.“ Povedal by si, že tento muž má 74 rokov?
Jeho drevená chatka sa nachádza dve hodiny pešo od najbližšej cesty na okraji Rannoch Moor, pri jazere Treig (Škótsko). „Toto jazero je známe ako osamelé jazero. Neexistuje k nemu cesta. Predtým, ako tu bola vybudovaná priehrada, tu zvykli žiť nejakí ľudia,“ vysvetľuje Ken.
Filmárka Lizzie Mckenzie sa prvýkrát s Kenom skontaktovala pred deviatimi rokmi. Posledné dva roky o ňom pre BBC natáčala dokument s názvom „The Hermit of Treig.“
Ken, ktorý pochádza z juhovýchodného anglického mestečka Derbyshire, v dokumente hovorí o tom, ako začal pracovať v 15. rokoch – staval hasičské stanice. Jeho život sa zmenil keď dovŕšil 26. Vtedy naňho po párty zaútočila banda výtržníkov, ktorá mu spôsobila krvácanie do mozgu, na následky ktorého stratil vedomie na 23 dní. „Hovorili mi, že sa nikdy neuzdravím. Že nikdy nebudem rozprávať a kráčať, no opak bol pravdou. Vtedy nastal ten moment, keď som si povedal, že nebudem žiť podľa niekoho iného, ale podľa seba,“ hovorí Ken.
Po tomto rozhodnutí začal Ken Smith cestovať a zaujímať sa viac o prírodu a divoký život. V Yukone, v kanadskom teritóriu, ktoré hraničí s Aljaškou sa zamýšľal nad tým, čo by sa stalo, keby zišiel z diaľnice a smeroval by „do neznáma.“ A to bolo presne to, čo Ken naozaj spravil. Prešiel neuveriteľných 35 000 kilometrov až pokiaľ sa nevrátil domov.
Počas jeho výpravy sa toho udialo veľa. Zomreli mu rodičia a Ken sa to dozvedel až po jeho príchode domov. „Nič som necítil. Prešlo veľa času, kým ma to zasiahlo.“ Ken sa následne rozhodol vydať sa na potulky po veľkej Británii a bolo to v škótskych horách, kde ho strata jeho rodičov zasiahla najsilnejšie. Okamžite sa rozplakal. „Celú cestu som plakal a pýtal som sa sám seba, kde sa nachádza najosamelejšie miesto Veľkej Británie,“ hovorí pustovník v dokumente. „Chodil som hore-dole a pozorne sledoval každé miesto, na ktorom by nebol postavený ani jeden dom a nebolo tam živej duše. Stovky kilometrov ničoho. Pozrel som sa na druhú stranu rieky a zbadal som les. Hneď som vedel, že toto je to správne miesto, na ktorom chcem zostať.“ Ken hovorí, že presne vtedy prišiel okamih, kedy prestal plakať a vedel, že sa už viac nechce túlať. Pustil sa do stavby chatky z dreva, ktoré po jednom hľadal a znášal z lesa.
Takmer po štyroch dekádach jeho chatka stále stojí a dokonca má aj svoj vlastný krb, do ktorého Ken prihadzuje každý deň čerstvé drevo. O elektrike, plyne či tečúcej vode môže však len snívať. To isté možno povedať aj o telefónnom signáli, ktorý tak ľahko v tejto odľahlej časti nenájdeš.
„Drevo musím narúbať v lese a potom ho priniesť do chatky.“ Okrem toho si tento pustovník na dôchodku taktiež pestuje svoje vlastné plodiny, avšak základ jeho stravy pochádza z jazera. „Ak sa chceš naučiť žiť nezávislý život, musíš sa naučiť rybárčiť,“ podelil sa v dokumente o svoje skúsenosti. Jeho osamotený život však prináša aj určité riziká. Keď filmárka Lizzie Mckenzie v roku 2019 opustila Kenove útočisko, chvíľu nato dostal mŕtvicu. Údajne sa túlal vonku po snehu a v mínusových teplotách.
Vtedy našťastie použil GPS, ktoré mu zanechali pár dní predtým a vyslal SOS signál. Ten sa automaticky preniesol do centra pomoci v Houstone v Texase, ktoré následne kontaktovalo anglickú pobrežnú hliadku. Tá Kevina rýchlo lietadlom previezla do nemocnice vo Fort William, kde sa liečil až sedem týždňov. Personál urobil všetko preto, aby sa uistil, že Ken sa môže bezpečne vrátiť k svojmu izolovanému životu. Lekári mu však radili, že by bolo lepšie, keby začal žiť bežný, civilizovaný život, v ktorom by mal svoj vlastný byt a opatrovníkov. Ken si však želal jediné – vrátiť sa do svojej drevenej chatky.
Napriek tomu ho „dvojité videnie,“ ktoré mu spôsobila mŕtvica a strata pamäte prinútili prijať pomoc, na akú predtým nebol zvyknutý. „Ľudia boli tieto posledné dni na mňa veľmi dobrí,“ hovorí Ken. Netrvalo dlho, kým ho museli zachraňovať znova – rok po prvej záchrane sa na neho totiž zrútila hromada dreva.
On však všetkých uisťuje, že sa o svoju budúcnosť nebojí. „Nežijeme večne. Zostanem tu však až pokiaľ neprídu moje posledné dni. Zažil som mnoho nepríjemných príhod, no všetky som ich prežil. Určite budem niekedy opäť chorý a stane sa niečo, čo ma privedie k môjmu poslednému dňu. Želám si však dožiť sa 102 rokov,“ uzatvára Ken.
