💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Československo malo plány, ktoré by dnes zneli ako retrofuturistický seriál.
- Etarea mala byť automatizované mesto pre 135-tisíc ľudí.
- Tatry mohli mať monorail ako z Disneylandu.
- Tatra 603X a Škoda 720 ukazujú, že aj naše autá mohli vyzerať úplne inak.
Keď sa dnes povie československá budúcnosť, veľa ľudí si predstaví panelák, škodovku, telefón na šnúre a čakanie na banány. Lenže v archívoch leží aj iná verzia príbehu. Taká, v ktorej sa pri Prahe plánovalo automatizované mesto pre 135-tisíc obyvateľov, Tatrami sa mala niesť nadzemná jednokoľajka a slovenskí dizajnéri kreslili autá, ktoré mohli bez hanby stáť vedľa západných modelov.
Najzaujímavejšie na tom nie je len to, že tieto plány zneli odvážne, skôr to, že mnohé z nich neboli úplné fantázie. Mali autorov, modely, štúdie, prototypy, politickú podporu alebo aspoň chvíľkovú spoločenskú eufóriu. Československé sci-fi teda často nevyzeralo ako lietajúce taniere. Vyzeralo ako technický výkres, výstava, maketa auta a veta - raz takto budeme normálne žiť.
Mesto, kde by ti veci chodili potrubím
Etarea je typ projektu, pri ktorom má človek chuť skontrolovať dátum. V roku 1967 ju Československo predstavilo na svetovej výstave Expo 67 v Montreale ako experimentálne mesto budúcnosti pri Prahe. Architekt Gorazd Čelechovský s tímom navrhoval mesto pre 135-tisíc obyvateľov, ktoré malo spájať bývanie, prácu, zeleň, dopravu a automatizovanú infraštruktúru do jedného veľkého systému.
Z dnešného pohľadu to znie ako smart city pred smartfónmi. Etarea nemala byť len ďalšie sídlisko s rovnakými domami, ale ideálne socialistické mesto, kde technológia ušetrí ľuďom čas a každodenné otravnosti. V odbornom texte sa píše, že projekt mal ukázať, ako môžu automatizované služby uspokojiť potreby budúcich socialistických generácií. Preložené do ľudskej reči - menej behania po úradoch a obchodoch, viac času na život.
Najlepšia časť? Potrubný dopravný systém. Podľa textu Masarykovej univerzity o Čelechovskom sa v Etarei rátalo s pneumatickou dopravou, teda s akousi mestskou verziou potrubnej pošty. Predstava, že si niečo objednáš a mesto ti to pošle potrubím, dnes znie ako mix kuriérskej aplikácie a retro sci-fi len bez notifikácie v mobile.
Lenže Etarea mala aj slabé miesta. Kritici upozorňovali, že v meste bez klasických ulíc sa môže ťažko orientovať, široké priestory nemusia pôsobiť osobne a obyvatelia by možno aj tak utekali za zábavou do Prahy. Budúcnosť bola krásna na makete, no otázka bola, či by sa v nej dalo normálne nudiť, hádať, flákať sa a žiť.
Tatry mohli mať vlastnú atrakciu ako z Disneylandu
Ak mala Etarea vyriešiť ideálny život pri Prahe, ALWEG mal vyriešiť Tatry. V 60. rokoch sa riešilo, čo s dopravou vo Vysokých Tatrách, a namiesto obyčajnej modernizácie železnice sa objavil plán na nadzemnú jednokoľajovú dráhu. Áno, monorail v Tatrách.
Vtedy uvádza, že slovenskí architekti Alexander Valentovič a Peter Hubka predložili v marci 1963 alternatívnu štúdiu visutej jednokoľajovej dráhy typu ALWEG. Systém ALWEG už v 60. rokoch fungoval napríklad v kalifornskom Disneylande, Seattli a Tokiu. Predstava, že sa podobná dráha bude niesť medzi Popradom, Starým Smokovcom, Štrbským Plesom a Tatranskou Lomnicou, bola čistý retrofuturistický sen
Z tejto témy sa dokonca stal verejný spor. Po článku Bude Alweg, či nebude v denníku Smena sa projekt dostal do širšej pozornosti a po odmietavom stanovisku ministra dopravy Aloisa Indru zorganizovali bratislavskí vysokoškoláci vo februári 1968 protestné zhromaždenie za jeho vznik.
Nakoniec zvíťazila konzervatívnejšia cesta. Projekt sa nerealizoval a prednosť dostala rekonštrukcia Tatranskej elektrickej železnice. Tatrám možno zostala praktickejšia možnosť, ale prišli o jeden z najkrajších dopravných „čo ak“ momentov slovenských dejín.
Slovenská limuzína, ktorá nechcela byť len papalášskym autom
Tatra 603X je dôkaz, že československá budúcnosť sa nekreslila len v Prahe a Mladej Boleslavi. Slovenské centrum dizajnu uvádza, že začiatkom roku 1963 bola Tatra Bratislava poverená vývojom reprezentatívnej vládnej limuzíny, ktorá mala nahradiť Tatru 603. Na projekte X1 až X4 pracoval aj Ján Cina, slovenský konštruktér a dizajnér.
Funkčný prototyp limuzíny vznikol v roku 1967. Slovenský dizajn v múzeu pripomína, že Cina navrhol aj verzie kombi a kupé. To je zaujímavé, lebo z auta, ktoré malo pôvodne slúžiť najmä štátu a jeho reprezentácii, sa v kresbách stávalo niečo civilnejšie, dravejšie a príťažlivejšie.
Najmä kupé Tatra 603X pôsobí ako paralelný vesmír slovenského automobilizmu. V inom svete by možno stálo na plagátoch v chlapčenských izbách, riešilo by sa v garážach a dnes by sa za originál platili absurdné peniaze. V našom svete ostalo ako sen v archíve, model v múzeu a dôkaz, že aj na Slovensku sa vedelo rozmýšľať o aute inak než len ako o služobnom dopravnom prostriedku.
Škoda, ktorá mohla vyzerať ako Alfa z východu
Keď sa povie stará škodovka, človek si často predstaví hranatú nostalgiu, zadný náhon a zvuk, ktorý pozná každé sídlisko. Lenže projekt Škoda 720 ukazuje, že to nemuselo byť také jednoduché. Automobilka v Mladej Boleslavi na konci 60. rokov pracovala na modernej limuzíne strednej triedy a do hry prizvala talianske štúdio Ital Design Giorgetta Giugiara.
Oficiálny Škoda Storyboard píše, že zmluva s Ital Designom bola podpísaná v máji 1969 a už 30. augusta bol hotový prvý sedan s motorom s objemom 1,5 litra a zadným náhonom. To tempo znie skoro nefér. Kým dnes sa o niektorých veciach rokuje dlhšie než trvá ľuďom vyštudovať vysokú školu, vtedy sa za pár mesiacov zrodil prototyp, ktorý vyzeral ako auto z úplne inej reality.
Pravda projekt nazvala Alfa Východu a pripomenula, že jeho koniec urýchlili náklady a normalizácia. V roku 1971 mala projekt prevziať Bratislava, o rok neskôr padlo rozhodnutie o jeho zastavení. Priaznivci značky si na moderný model s predným náhonom a karosériou od západného dizajnéra museli počkať až do Favoritu z roku 1987.
Škoda 720 je preto trochu bolestivý príbeh. Nie preto, že by určite porazila západné autá. Ale preto, že ukazuje, ako blízko môže byť budúcnosť, kým ju niekto odloží pre peniaze, výrobu, politiku alebo obyčajný strach z rizika.
Budúcnosť, ktorá nedostala šancu
Na týchto projektoch je lákavé smiať sa. Potrubné mesto, tatranský monorail, slovenské kupé, škodovka od Giugiara. Lenže výsmech by bol lacný. Tieto nápady neboli dôkazom toho, že Československo žilo vo fantázii. Skôr dokazujú, že aj krajina s plánovanou ekonomikou, nedostatkami a politickými limitmi mala ľudí, ktorí vedeli rozmýšľať veľkoryso.
Niektoré projekty možno boli príliš drahé. Niektoré príliš odvážne. Niektoré by možno v praxi sklamali. Etarea sa mohla zmeniť na sterilné predmestie, ALWEG mohol naraziť na tatranskú realitu, Tatra 603X by možno nikdy nenašla dosť zákazníkov a Škoda 720 by možno nebola taká revolúcia, ako dúfali jej fanúšikovia.
Aj tak po nich ostáva zvláštny feel good pocit. Nie nostalgia za režimom, ktorý ich napokon často pochoval. Skôr nostalgia za okamihom, keď niekto ešte veril, že budúcnosť sa dá nakresliť odvážnejšie. A že aj medzi Tatrami, Bratislavou, Prahou a Mladou Boleslavou môže vzniknúť niečo, čo nebude len dobiehať svet, ale na chvíľu sa pokúsi predstaviť si ho po svojom.
