Keby si sa do tých čias dnes vrátil, pravdepodobne by ju nespoznal... alebo spoznal len čiastočne. Historické jadro zostávalo „srdcom mesta“, no v jeho okolí sa ešte stále nachádzali budovy v slabšom technickom stave, zanedbanejšie priestory a miesta, ktoré skôr pripomínali nedokončenú transformáciu. Bratislava v tom čase nebola mestom veľkého developerského lesku, ale postsocialistickým mestom, ktoré sa len začínalo učiť novému ekonomickému aj vizuálnemu jazyku...
To, čo dnes vnímame ako prirodzenú súčasť centra, bolo v roku 1993 ešte len v zárodku alebo vôbec neexistovalo. Širšie centrum mesta nevypĺňali moderné kancelárske komplexy ani súvislá nová zástavba. Naopak, významnú časť územia tvorili priemyselné areály, technické zázemie, sklady a slabo využité plochy. Najmä zóny, ktoré dnes spájame s Mlynskými nivami, Pribinovou či Chalupkovou, ešte nemali charakter nového (obchodného) ohniska.
Mesto protikladov
Popri historickom jadre stáli rozsiahle sídliská, ktoré vznikali v predchádzajúcich desaťročiach a stále tvorili značnú časť bývania, a boli pre obraz mesta rovnako dôležité ako staré centrum. Kým jadro nieslo stopy opotrebovania a pomalej obnovy, sídliská pôsobili ako funkčné oblasti každodenného života – s obmedzenejšou vybavenosťou a menším komfortom služieb (než na aký sme zvyknutí dnes).
Mnohé časti mesta ešte len hľadali svoju novú identitu, a tento dojem umocňovalo aj bývanie a stav budov. Začiatok 90. rokov priniesol zásadné spoločenské aj majetkové zmeny, no nový stavebný rozmach ešte nenastal. Bytová výstavba sa na čas spomalila a veľká časť existujúceho fondu zostávala v problematickom technickom stave. Rovnako sa s problémami potýkala aj doprava a cestovný ruch.
A čo náznaky novej éry? V centre začali pribúdať služby, obchody, kancelárie, reštaurácie či cestovné agentúry. Mesto sa iba pomaly otváralo novému typu podnikania aj novému životnému štýlu. Vstupovala doň nová ekonomika a s ňou aj nová (a často nie zjednotená) predstava o tom, ako má vyzerať metropola Slovenska.
