Jesenná hmla sa prevaľovala nad chotármi drsného i malebného Horehronia. V ten deň bola naozaj hustá, píše Alida Horváthová z portálu iDnes. Skupinka mužov kráčala pod lesom zvaným Skalica k dedine. Keď vtom do ticha zaznel výkrik.
„Bože môj! Ľudia! Pomoc!“ Ako na povel sa všetci otočili tým smerom, odkiaľ sa volanie ozvalo. Chvíľu tam stáli, ale krajina sa opäť zahalila do ticha. Pokračovali teda ďalej vo svojej púti bez toho, aby tušili, že len pár desiatok od nich vyhasína život ich suseda.
Ako každý deň, tak aj toto pochmúrne ráno vyhnal Ján K. svojich osem oviec na pastvu. Na Horehroní bolo zvykom na jeseň vyháňať ovce na lúky bez pastiera. Stáda sa potom navečer samé vracala domov. Avšak tú nedeľu, šiesteho novembra 1955, sa z osemčlenného stáda vrátili len dve.
Nasledujúce ráno okolo piatej hodiny sa Ján vydal ovce hľadať, v domnení, že sa len niekde zatúlali. Rozlúčil sa s manželkou a povedal jej, kam približne pôjde a že sa najneskôr o tri hodiny vráti. Lenže nebol doma ani na obed, a neprišiel ani večer.
Nasledujúce ráno pred domom bečalo päť oviec. Zvonec, ktorý mala na krku zavesený jediná z nich, necinkal. Janova manželka zistila, že ho niekto upchal bahnom a trávou, a už veľmi rozrušená sa vydala manžela hľadať. Keď nepochodila, obrátila sa na miestnu stanicu VB. Príslušníci zorganizovali veľkú pátraciu akciu, do ktorej zapojili aj dvadsaťpäť miestnych občanov.
Hlboký rez
Zvon na kostole odbil dvanásťkrát, keď jeden z mužov vykríkol: „Našiel som ho!“ Pod smrekom, ktorého vetvy sa skláňali až k zemi, ležalo telo hľadaného. Na ňom boli sčasti obhorené konáre. Aj napriek tomu, že sa vrah ohňom snažil zahladiť stopy, bola na krku mŕtvoly viditeľná dlhá rezná rana. Ján K. vykrvácal len dva kilometre od svojej rodnej obce Švermovo (dnes Telgárt).
Obhliadka miesta činu i tela jasne naznačovala, že zavraždený zomrel inde a sem bol dovlečený. Obe ľanové, podomácky ušité košele i kabát mal zhrnuté a za nimi bolo lístie, hlina a ihličie a tiež koža na chrbte niesla stopy po vlečení.
Na krku mal okrem dlhého hlbokého rezu aj jednu bodnú ranu. Privolaný lekár súdil, že mu ju vrah uštedril, keď poškodený stál. Tú smrteľnú, ten dlhý, hlboký rez, mu zasadil, keď už ležal na zemi.
Kriminalisti z Banskej Bystrice, ktorí sa prípadu čoskoro ujali, si vypočuli množstvo svedkov. Medzi prvými boli lesní robotníci, ktorí šli po kraji lesa okolo trištvrte na sedem ráno a počuli výkriky. „Mysleli sme si, že sa len neďaleko pohádali nejakí z miestnych,“ povedali smutne na vysvetlenie.
To už ležalo telo Jána K. na súdnej prosektúre. Forenzný patológ len potvrdil domnienku miestneho lekára a upresnil, že prvá rana bola skutočne uštedrená, keď Ján K. ešte stál, a to zozadu. Druhá bola ranou istoty. Pastier pravdepodobne nezomrel okamžite, ale veľmi skoro vykrvácal. Vrah však musel mať odev značne postriekaný krvou, pretože išlo s určitosťou aj o tepenné krvácanie.
Kto je vrah?
Už od začiatku sa hovorilo o vrahovi v jednotnom čísle, pretože ak by boli dvaja, telo by s najväčšou pravdepodobnosťou vliekli iným spôsobom a za odev by sa nedostali čiastočky z lesného terénu.
Neďaleko nálezu mŕtvoly bola objavená jaskyňa, v ktorej páchateľ evidentne ukrýval ukradnuté ovce. Opodiaľ stál veľký kameň, na ktorom boli viditeľné stopy krvi, a o kus ďalej sa váľali dve zle ukryté ovčie kože. Páchateľ ovce ukradol, a zatiaľ čo ostatné zabarikádoval v jaskyni (tým sa neskôr podarilo utiecť), dve zabil a stiahol.
Pritom ho zrejme pristihol Ján K, a tak musel zomrieť. Na prekvapenie kriminalistov bola však jedna z koží úplne iná. Ovca evidentne nepatrila Jánovi K., čo čoskoro potvrdila aj žena zosnulého.
„Takéto ovce sme nikdy nemali, pozrite sa sami, nie sú strakaté. Napadá mi, že také stádo má Jozef D.,“ povedala nešťastná vdova. Už predtým pracovali kriminalisti s verziou, že páchateľom môže byť niekto, kto už bol trestaný za krádež dobytka. Návšteva u Jozefa D. túto teóriu len potvrdila.
Kriminálnik
Rozhorčený Jozef D. vypovedal, že ide o jeho ovcu, a druhým dychom prekvapeným kriminalistom povedal, že za všetkým stojí jeho brat Marián D. „Je to pytliak a kriminálnik!“ rozčuľoval sa na adresu svojho brata. Ako blízko je pravde, mali vyšetrovatelia zistiť už čoskoro.
O tom, že práve pytliak D. by mohol byť páchateľom, sa v dedine šuškalo v podstate už od začiatku. Pätnásťkrát trestaný päťdesiatnik Marián D. nesedel len za krádeže, ale bol tiež dvakrát vo väzbe za podozrenie z vraždy. Tie mu ale nikdy nedokázali.
Po prepustení z väzby sa vraj v krčme nechal pyšne počuť, že „mŕtvi mlčia“. Napriek tomu, že si za iné trestné činy odsedel celkom devätnásť rokov, nikdy sa k ničomu nepriznal.
Žil sám v neudržovanom domčeku, s nikým sa nestýkal, v živote poctivo nepracoval a von vychádzal v skorých ranných hodinách a vracal sa až za tmy. Svoj príbytok opúšťal vždy oknom komory a rovnakým spôsobom sa aj vracal. To aby susedia nemali o jeho pohybe prehľad. Vyšetrovateľom bolo jasné, že Marián D. bude poriadne tvrdý oriešok.
Všetci obyvatelia Švermova zavraždeného Jána K. ľutovali. Podľa ich výpovedí to bol tichý skromný muž, ktorý nikdy nevyhľadával konflikty, nepil a bol ochotný komukoľvek pomôcť. Bol pravým opakom podozrivého, a teraz už zadržaného, Mariána D.
Nepriame dôkazy
Zapieral. Všetky nepriame dôkazy vyvracal. Tvrdil, že v inkriminovaný deň pomáhal pri oprave domu v susednej obci. Majitelia nehnuteľnosti ale jeho tvrdenie popreli. V jaskyni vraj nikdy nebol. To však vyvrátil posudok, ktorý jasne dokázal, že hlina vo vzorke na jeho podrážke je úplne totožná so zeminou v jaskyni a jej okolí.
Rukáv bundy mal špinavý od hliny, totožnej s tou, ktorou bol „upchatý“ zvonec na krku jednej z oviec, aby svojim cinkaním nebudil pozornosť. Rovnako sa snažil kriminalistom nahovoriť, že zelená košeľa, ktorá sa našla v kôlni a mala na sebe krvavé cákance (tie podľa expertízy patrili obeti), nie je jeho.
Dokonca osočil príslušníkov VB, že mu ju tam podstrčili. Keď sa pod hromadou dreva našla rozporciovaná baranina, obvinil dokonca svojho suseda, že mu tam mäso prepašoval v snahe ho poškodiť. Pri výsluchoch stále donekonečna opakoval: „Nechytili ste ma pri tom, nemôžete mi nič dokázať! Ja som to skrátka neurobil!“
Tvrdošijne zapieral, aj keď u neho našli vražedný nôž. Avšak bolo jasné, že Ján K. Mariána načapal pri jaskyni, keď sťahoval jeho ovcu. Keď to zlodej zistil, bežal za ním s nožom. Ján sa pokúsil utiecť, ale vrah ho bodol do krku a následne na zemi podrezal.
Jeho telo odtiahol neďaleko, kde naňho nahádzal suché konáre, ktoré zapálil, aby zahladil stopy. Reťazec nepriamych dôkazov poslal Mariána D. štvrtého apríla 1956 na šibenicu. Obžalovaný sa ale odvolal. Avšak súdneho pojednávania sa už nedožil. Vo väzobnej väznici spáchal niekoľko dní pred ním samovraždu.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.