Bola známa svojou krutosťou voči služobníctvu. Poddaných vraždila a mučila, a preto ju prirovnávajú k Alžbete Báthoryovej. Taká bola Anna Rosina Listhiusová, skutočná historická postava, ktorá žila v 16. storočí a ktorú prezývali šintavská bosorka.
Bola manželkou Stanislava III. Thurzu, ktorý sa narodil v Bojniciach. Stanislav bol vzdelaný a rozhľadený muž, študoval na chýrnych univerzitách v Padove, Benátkach a Ríme, ovládal päť jazykov, neskôr sa stal palatínom Uhorska. Keď mal 18 rokov, zomrel mu otec, a tak prerušil štúdiá a začal sa venovať správe rodinných majetkov.
Rodu Thurzovcov patril hrad Tematín, niekdajší vodný hrad Šintava, Bojnický zámok a ďalšie panstvá. Stanislav sa snažil nájsť vhodnú manželku. Na radu svojho strýka, uhorského palatína Juraja Thurzu, mu predstavili Annu Rosinu Listhiusovú, pochádzajúcu z významnej dolnorakúskej šľachtickej rodiny. Stanislav si ju chcel hneď zobrať za manželku.
Ale jeho staršiemu bratovi Jurajovi, uhorskému miestokráľovi, sa pätnásťročná grófka vôbec nepozdávala a svojej manželke Alžbete Coborovej o tom napísal: „Nie je to žiadna Dido (kráľovná Kartága), ale ak ju Stanislav miluje natoľko, že bez nej nemôže žiť, čo môžem proti tomu robiť?“ Akoby tušil, že nastanú oveľa temnejšie okolnosti, píše sa v knihe Kamenní strážcovia (2004).
Varovanie čachtickej pani
Svadba sa konala v roku 1598 a mladomanželia sa usídlili na Šintavskom hrade pri Seredi. Postupne splodili troch synov a dcéru. Jej manžel spozoroval Anninu záľubu v mučení, a preto ju dal na niekoľko rokov zavrieť. Údajne ju väznili na Tematíne, v Prešporskej väznici, ale aj v Čachticiach, kde sa v žalári stretla s Alžbetou Báthoryovou. Tá ju vraj v časoch pokánia varovala pred tragickými dôsledkami.
Thurzo jej však časom všetko odpustil, a tak sa dostala na slobodu. Bola to žena, ktorá sa nevyhýbala zábave a spoločnosti a časom sa o nej začali šíriť chýry, že má i milencov. Jedným z nich mal byť aj Štefan Pálfi z Červeného Kameňa. Len čo sa to jej manžel dozvedel, po milencovi sa zľahla zem.
Záhadne však v roku 1625 zomrel aj samotný Stanislav. Hoci sa uvádza, že skonal počas liečenia v piešťanských kúpeľoch, mala ho údajne otráviť jeho žena, ktorá sa vyznala v bylinkárstve.
Muža nechala spať v slame a opľula ho
Ešte v ten rok sa Anna Rosina znovu, z akéhosi neznámeho trucu, vydala. Jej manželom sa stal šľachtic Štefan Pogrányi, no zakrátko za záhadných okolností zomrel aj on.
Dôvodom môže byť aj to, že už rok po svadbe ju vylúčil zo svojho závetu: „Moja vyššie uvedená družka v manželstve ma opustila, keď som bol ťažko chorý, vzala mi lieky a prekliala mňa aj celú moju rodinu, čo som počul na vlastné uši. Vykrikovala hnusné nadávky, ktoré sa ma týkali, zobrala mi jedlo, pitie i kuchynské náčinie, vzala mi vankúše spod hlavy a periny i plachty, takže som musel spať v sene. Vlámala sa do mojich cestovných truhlíc, čoho som bol svedkom, zobrala moje peniaze a listy. Keďže som bol vážne chorý, nemohol som proti tomu nič robiť. Nedodržala svoj sľub a bola ku mne veľmi krutá v mojej ťažkej chorobe, a dokonca mi napľula na bradu. Nedovolím, aby čokoľvek zdedila, ani vtedy, ak si do konca svojho života ponechá moje meno.“
Milujúca matka?
Anna Rosina bola naozaj veľmi zvláštna žena. Trpela epilepsiou, mala vidiny a asi trpela rozdvojením osobnosti. Niekedy sa prejavovala ako citlivá duša, milujúca svoje deti, na druhej strane sa v záchvatoch sadistickej vášne dopúšťala zločinov na služobníctve a poddaných.
Na rozdiel od Báthoryčky sa nekúpala v krvi panien. Robilo jej potešenie mučiť a zabíjať ľudí bez ohľadu na pohlavie a vek. Vraj dokonca zmárnila dieťa svojej služobnej, a to len preto, že nariekalo v kolíske, keď bola na blízku. Zrejme preto muselo zomrieť.
Anne Rosine sa dlho darilo tajiť svoje zločiny, pretože dala rozhlásiť, že obete zomierali na týfus. Až keď sa podarilo ujsť zemianke Magdaléne Szolosiovej, ktorú tiež kruto týrala a ktorá napokon na zranenia aj zomrela, sa verejnosť i vrchnosť dozvedela pravdu.
Z lebky jej vytiekol mozog
Palatín Mikuláš Esterházy nariadil 29. júna 1637 rozsiahle vyšetrovanie, proti panej hradu svedčilo 80 svedkov. Historička Tünde Lengyelová v knihe Bosorky, strigy, čarodejnice uvádza, že jedným zo svedkov bol aj 35-ročný Pavol Takács. Cez škáru vo dverách vraj videl, ako za pomoci dvoch mládencov bila obnaženú slúžku.
Do hlavy ju pani udrela tak silno, že jej rozbila lebku, z ktorej vytiekol mozog. Okrem iného si vraj k sebe volávala aj miestne bosorky, s ktorými sa o polnoci zatvárala do izby a kadejako čarovali. V hrnci mali variť hlavy šteniat.
A hoci sa v porovnaní s Báthoryčkou dopustila menšieho počtu obetí, dokázali jej viaceré násilnosti a vraždy. Odsúdili ju na stratu majetku a trest smrti sťatím. Napokon ju cisár Ferdinand III. omilostil – jej príbuzní mali totiž na panovníckom dvore veľký vplyv. Anna Rosina potom dožila svoj život v ústraní na Šintavskom hrade, kde zomrela v zabudnutí v roku 1643.
