Sofia Bočeva a Michal Tlelka sa stali pravdepodobne prvými ľuďmi, ktorí prešli najťažšiu verziu Great Himalaya Trailu – rozsiahlej siete turistických trás naprieč celými Himalájami. Súvislý prechod hlavnej línie od najzápadnejšej až po najvýchodnejšiu osemtisícovku sa doteraz podľa dostupných informácií nikomu nepodaril, čím si slovenský pár pripísal výnimočné prvenstvo.
Ich cesta viedla cez extrémne podmienky vysokých hôr, monzúny, lavíny aj úseky úplne odrezané od civilizácie. Niekoľkomesačný prechod preveril nielen fyzickú pripravenosť, ale aj psychiku a schopnosť fungovať v neustále sa meniacom a často nehostinnom prostredí.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- v akých momentoch počas cesty mohlo ísť Michalovi a Sofii o život
- prečo mali najväčší rešpekt z monzúnov a ako prebiehali
- čo s človekom robí nadmorská výška a prečo sa v nej zle spí
- aké vtipné momenty zažili s ľuďmi na cestách, keď povedali, že sú Slováci
- ako sa cítia po získaní prvenstva
Great Himalaya Trail sa označuje za jeden z najnáročnejších trekov na svete – zažili ste počas expedície momenty, keď ste si reálne uvedomili, že vám môže ísť o život?
Michal: Bolo tam viacero úsekov, ktoré boli dosť nebezpečné a na hrane – či už išlo o prechod cez ľadovec, padajúce kamene alebo snehové lavíny. Náročný bol aj moment, keď sme obchádzali kaňon zhora ponad rieku po skale, ktorá nebola pevná a sypala sa. Keby sa nám tam pošmyklo, skončili by sme v rieke.
Dosť kritická situácia nastala aj vtedy, keď Sofi pri brodení rieky v jednom úseku spadla do vody a začalo ju unášať. Našťastie som ju stihol vytiahnuť, ale bolo to celkom nebezpečné.
Hovoríte o „prasknutí bubliny predstáv“ – aké očakávanie ste mali pred cestou a v čom bola realita najviac odlišná?
Sofia: Bola som prvýkrát v Indii, v Himalájach aj v Nepále a dovtedy som mala dosť skreslené predstavy o tom, ako tam funguje život – len na základe fotiek, videí či médií. Vidieť to na diaľku je však úplne iné, než to naozaj zažiť.
Silno na mňa zapôsobila realita toho, ako tam ľudia dokážu žiť v jednoduchých kamenných domčekoch bez napojenia na centrálnu energiu, kde im voda tečie len z potoka cez hadicu. Sú úplne zžití s týmto spôsobom života a nesťažujú sa. Samozrejme, nie všetci sú šťastní tak, ako si to možno predstavujeme my, ale dokážu tak fungovať a prispôsobiť sa podmienkam, ktoré by boli pre mnohých z nás nepredstaviteľné.
Čo vo vás bolo natoľko silné, že sa z toho zrodila až myšlienka prejsť najťažší trek sveta?
Michal: Pri čomkoľvek, čo v živote robíte, musíte mať zdravo nastavenú hlavu. Ak si v niečom neveríte, je veľká pravdepodobnosť, že sa vám to nepodarí. Myslím si, že práve v tomto sme boli obaja silní – mali sme zdravé nastavenie mysle.
Nehovorím, že sme si boli úplne istí, že tento trek zvládneme, ale chceli sme to skúsiť a byť dlho spoluť. A nakoniec to dopadlo tak, že sa nám to naozaj podarilo.
Nastal u vás oboch nejaký moment pred odchodom, keď ste si povedali „možno by sme nemali ísť“?
Sofia: Do tohto projektu som išla s tým, že mi bolo úplne jasné, že Miško pôjde za každých okolností, takže by som nepovedala, že sme zvažovali, či ísť alebo nie. Skôr som premýšľala nad tým, či by som mala ísť ja (smiech).
Nebola som totiž na takýto trek kondične pripravená, ale postupne som kondíciu získala priamo počas neho. Nemyslím si, že na to treba nejakú extrémnu prípravu, keď človek každý deň kráča s batohom. Určite som však mala veľký rešpekt z neznámeho, z výšok a vôbec som nečakala, že to všetko bude také náročné, ako nakoniec bolo. Možno keby som to vedela dopredu, tak by som do toho vôbec nešla. Bol tam napríklad aj úsek, kde sme na ôsmich kilometroch viac ako päťdesiatkrát brodili rieku. To sú naozaj veľmi náročné momenty, keď to chce človek trochu vzdať, ale nemôže, pretože sa jednoducho musí dostať do civilizácie. V takých chvíľach nie je priestor na fňukanie.
Ešte na začiatku keď išiel Miško do Pakistanu, týždeň predtým sa stal teroristický útok v Kašmíre. Aj preňho to bol moment, keď zvažoval, či ísť alebo nie. Letenku na polovicu mája však už mal kúpenú, a tak nakoniec išiel sám, pretože kamarát, s ktorým mal pôvodne cestovať, to na poslednú chvíľu zrušil. Bolo to teda rozhodovanie, či sa vydať sám do krajiny, v ktorej krátko predtým došlo k takémuto konfliktu.
Pred čím ste mali osobne najväčší rešpekt?
Michal: Najväčší rešpekt sme mali z monzúnov, pretože sme vôbec netušili, ako budú prebiehať, a bolo to naozaj nepríjemné. Pršalo nám takmer tri mesiace vkuse.
Obavy sme mali aj zo zimy a z veľmi vysokých sediel. Pôvodne sme mali prechádzať aj cez dve sedlá vo výške 6 000 metrov, čo je už naozaj extrémna nadmorská výška. Mali sme navyše načítané skúsenosti jednej Češky, ktorá prešla nepálsku časť trasy a práve v týchto úsekoch mala veľké problémy. Aj preto sme pred tým mali veľký rešpekt.
Napokon však prišiel cyklón, kvôli ktorému boli niektoré oblasti úplne uzatvorené, a tak sme ich museli obchádzať. Týkalo sa to aj týchto dvoch sediel, cez ktoré sme pôvodne plánovali ísť.
Hovoríte, že ste si trasu plánovali vždy asi týždeň dopredu podľa terénu a dedín – koľkokrát sa vám stalo, že plán úplne zlyhal?
Sofia: Bolo skvelé, že sme išli zo západu na východ a nie naopak, pretože si vôbec neviem predstaviť, ako by to dopadlo, keby sme sa v novembri dostali práve do Pakistanu.
Trasу sme plánovali podľa terénu a samotný plán v zásade nezlyhal. Skôr prišli momenty, keď sme boli sklamaní, že sme nemohli prejsť niektoré úseky, ktoré sme chceli. Niekedy nás od toho odhovárali miestni, inokedy nás nepustili pohraničiari. Vzhľadom na podmienky sme však boli nakoniec radi, že sme neriskovali život.
Mali ste dopredu presne vyrátané, koľko jedla a zásob unesiete na jednotlivé úseky, alebo ste to riešili skôr improvizáciou?
Michal: Záviselo to od konkrétnych úsekov, ktoré sme prechádzali. Niekedy sme boli mimo civilizácie len pár dní, inokedy aj sto kilometrov, takže sme zásoby riešili vždy priamo pred danou trasou.
V batohu sme mali vždy pripravené aspoň základné jedlo do rezervy – najmä instantné polievky, ktorých sme nosili minimálne šesť, a k tomu nejaké keksíky alebo sladkosti, ktoré sme mali stále poruke.
Prešli ste 62 sediel, z toho 20 nad 5 000 m – ktoré bolo z hľadiska podmienok alebo psychiky najnáročnejšie?
Sofia: Za mňa boli najnáročnejšie dve sedlá. Prvé bolo sedlo Parang La, ktoré má viac ako 5 600 metrov, a tam mi bolo naozaj veľmi zle. Mala som pocit, že to nezvládnem, pretože som šla prvýkrát do takej výšky a ešte aj prvýkrát po ľadovci. Keď sme ho však prešli, prišla obrovská eufória a uvedomenie, že sa to predsa len dá zvládnuť.
To bolo ešte v júni, no keď neskôr prišiel už spomínaný cyklón koncom októbra 2025, trasu nám výrazne skomplikoval. V tom čase sme boli už v Nepále a prechádzali sme do národného parku Langtang, kde nás čakalo sedlo zvané Tillman pass. Bežne sa toto sedlo nechodí, chodia ho len Great Himalaya Trai trekkeri. Preto je sedlo minimálne značené, dokonca trek neexistuje ani v online podobe, že by sme si ho vedeli stiahnuť. Do toho bolo pre spomínaný cyklón ešte náročnejšie na prechod....
Pred aj za sedlom sme prechádzali cez kamenné morény, z ktorých padali kamene. Nebol tam priestor ani na oddych, pretože som sa neustále bála, že ma niektorý zasiahne. Všetko komplikoval aj sneh, navyše bol november, takže sme museli stavať stan pri západe slnka a vstávať hneď s východom. Keby sme kráčali po tme čo i len o niečo dlhšie, mali by sme jednoznačne omrzliny. V tých podmienkach sme boli radi, ak sa nám za deň podarilo prejsť aspoň šesť kilometrov.
Boli dni, keď ste prešli len 5 km – čo konkrétne spôsobí, že sa človek v takomto teréne „zasekne“?
Michal: Boli to dni, keď bol terén absolútne neschodný – či už pri brodení riek, alebo pri prechode kamennými morénami, kde človek skáče z kameňa na kameň a snaží sa nájsť najbezpečnejšiu trasu, pričom zároveň prekonáva veľké prevýšenie.
Napríklad cez oblasť Phoksundo sme prešli 70 kilometrov za sedem dní. Boli však aj úseky, kde nám prejdenie desiatich kilometrov trvalo desať hodín, pretože už bolo veľa snehu a na niektorých miestach sme sa museli brodiť až po pás.
Hovoríte, že prvých 30 minút je najhorších – mali ste nejaký vlastný „rituál“, ako to prekonať? Bol moment, keď ste si vedome klamali, aby ste mohli pokračovať?
Sofia: Určite najhorších bolo prvých tridsať minút ráno, keď sme vstávali do zimy a obúvali si zamrznuté topánky. To bol moment, ktorý sme sa snažili čo najviac odďaľovať, aby to bolo to posledné, čo musíme urobiť, pretože sme vedeli, že keď si ich obujeme, už sa budeme musieť hýbať (smiech).
Rozchodiť sa a zohriať sa bolo vo vyšších úsekoch veľmi náročné. Rovnako nepríjemné bolo obliekať si mokré oblečenie, keďže suché veci sme si šetrili, aby nám aspoň niečo ostalo suché. Po približne polhodine sa však oblečenie na tele trochu zohrialo a dalo sa fungovať.
Ja som sa vtedy určite vedome presviedčala a stále som si opakovala, že bude lepšie, bude lepšie, bude lepšie. A nakoniec sa naozaj stalo, a raz bolo lepšie.
Strávili ste spolu viac ako pol roka v extrémnych podmienkach, často unavení, v zime alebo v strese – dostávali ste sa aj do konfliktov, ktoré by v bežnom živote možno vôbec nevznikli?
Michal: Pri kritických situáciách nie je vhodné živiť konflikty, pretože by vás to mohlo stáť zdravie alebo dokonca život. Z môjho pohľadu sme sa párkrát jemne pohádali, ale v žiadnom prípade nešlo o žiadne veľké konflikty. V zásade nám spolu bolo super.
Sofia: V takýchto momentoch vás to totiž zbytočne oberá o energiu, ktorú potrebujete na samotné kráčanie a prekonávanie prekážok, nie na to, aby sme sa tam „pohádali do krvi“ (smiech).
Vyše pol roka na ceste je naozaj dlhá doba, ako sa menilo vaše vnímanie času? Zbehlo vám to rýchlo alebo sa tie dni niekedy zdali nekonečné?
Sofia: So začiatkom vety musím naozaj súhlasiť…je to veľmi dlhá doba. Niektoré dni ubehli veľmi rýchlo, iné sa zdali nekonečné – záležalo to najmä od terénu a podmienok.
Keď si predstavím napríklad džungľu, tam sme počas jedného dňa prešli aj päť až šesť dedín. Práve tým, že sme stretávali ľudí a boli v kontakte s civilizáciou, nám dni ubiehali oveľa rýchlejšie a vedeli sme prejsť aj 20 až 30 kilometrov za deň. Potom však boli aj tie „nekonečné“ dni, ktoré máme dodnes silno vryté v pamäti. Sú to úseky, o ktorých vieme rozprávať aj 15 minút vkuse.
Michal: Človek sa dostane do zaujímavého stereotypu a čas vôbec nerieši. Ja som mal síce najprv hodinky, tie som si však potom schoval do batohu, pretože človek primárne rieši, kde sa naje a kde bude spať. Riadite sa tým, že vyšlo slnko a večer, keď je tma, sa už nekráča. Ten život sa tak postupne zúži na úplne základné potreby.
Ako ste počas cesty riešili nocľah? Spomeniete si na miesto či konkrétnu noc, ktorá bola pre vás úplne najhoršia z hľadiska spánku?
Michal: Pokým sme boli v civilizácii, zvyčajne sme si zobrali ubytovanie. Keď však bolo vo veľmi zlom stave, radšej sme si rozložili stan. V džungli alebo vo vysokých horách sme samozrejme stanovali vždy.
Úplne najhoršia noc bola, keď začali monzúny a lialo tak silno, že nám zospodu natieklo veľa vody a zobudili sme sa v mláke medzi mokrými vecami. Náročné boli aj prvé noci nad 5 000 metrov, keď sme veľmi cítili nadmorskú výšku – spať sa dalo, ale bolo to cítiť, pretože človeku rýchlo bije srdce.
Sofia: Pri jednom z posledných vysokých sediel som sa veľmi bála, že mi bude v noci zima, a tak som si to sama vsugerovala do hlavy, až som sa celá triasla ako osika. Našťastie nás pred tým čakala ešte jedna noc a tú som už prespala asi 11 hodín (smiech).
Ktorý moment z celej expedície bol objektívne najnebezpečnejší?
Michal: Prešli sme jedno sedlo s názvom Rupin Pass a za ním bola búrlivá rieka. Bolo zakreslené, že ju budeme musieť brodiť, ale napokon to ani brod nebol. Keď sme k nej prišli, zistili sme, že do nej spadla snehová lavína a nezostávalo nám nič iné, len cez ňu prejsť.
Lavínu však podmýval horský potok. Ja som išiel prvý a dúfal som, že ju nepodmyl natoľko, aby lavínu destabilizoval, pretože keby áno, za ňou bol približne osemdesiat metrový vodopád, takže šanca na prežitie by bola veľmi malá. Do toho ešte pršalo a lavína sa postupne roztápala.
Sofia: Ja by som vedela subjektívne veľa rozprávať o týchto úsekoch (smiech). Ala áno, objektívne bol toto jeden z najnebezpečnejších momentov celej cesty, čo nám potvrdilo aj viacero ľudí, keď sledovali našu prednášku.
Máte nejakú jednu najvtipnejšiu príhodu z celej expedície, ktorú si medzi sebou dodnes pripomínate?
Sofia: Neviem, či je to vlastne vtipné, keď to takto hovorím, ale vtedy sme sa dostali do takej nadnesenej nálady, že tam trochu fungoval až surreálny svet. Keďže ľudia, ktorých sme na cestách stretávali, nevedeli veľmi po anglicky a my sme nevedeli ich jazyk, dorozumievali sme sa rukami-nohami. Vznikali pri tom naozaj komické situácie.
Napríklad keď sa nás úplne natešení pýtali, odkiaľ sme, odpovedali sme „Slovakia“ a oni už o sekundu zabudli, čo to vlastne bolo. Potom som ich počula medzi sebou, ako sa snažia zopakovať názov a vznikali z toho rôzne skomoleniny typu „šokokagia“ alebo „šmovakia“. Máme to dokonca zapísané v poznámkach – všetky tieto ich verzie Slovenska (smiech).
Nakoniec sme často radšej povedali, že sme z Európy, lebo to bolo jednoduchšie. Celkovo mali veľmi zábavnú angličtinu, takže vznikali skôr situačné, spontánne vtipné momenty.
Sofia, spomínaš momenty, keď si chcela skončiť – kedy ste boli najbližšie k tomu, že sa cesta reálne skončí? A čo bol ten bod zlomu, ktorý ťa vždy posunul ďalej?
Sofia: Tých momentov bolo viac (smiech). Niekedy som dokonca sama so sebou viedla rozhovory, prečo stále kráčam a čo tam vlastne ešte robím. Som však rada, že to ostalo len pri tom a nikdy som to naozaj nevzdala.
Stačilo prísť do civilizácie, kde sa o nás postarali s úsmevom na tvári, načerpali sme sily a často mi aj prešla svalovica, takže ráno bolo väčšinou psychicky oveľa lepšie. Postupne sa dokonca stávalo, že som sa už aj tešila, keď sme opúšťali civilizáciu a vracali sa späť do hôr.
Koľko vás reálne stál tento nemalý „sen“?
Celkové náklady sa pohybovali približne okolo 700 až 750 eur na osobu na jeden mesiac. Výbava nás však vyšla sama o sebe približne na 3 000 eur, keďže sme potrebovali naozaj kvalitné a spoľahlivé veci do náročných podmienok.
Podľa dostupných informácií ste prví, komu sa podarilo prejsť Great Himalaya Trail ako súvislú trasu – čo pre vás osobne znamená vedomie, že ste tak nejak zapísaní do histórie?
Sofia: Išli sme do toho s tým, že ak sa nám to podarí, pravdepodobne budeme prví, aj keď sme sa stretli aj s inými verziami, preto stále hovoríme „pravdepodobne“, aby sme nevylúčili, že niekto danú trasu neprešiel pred nami. Zároveň nechceme pôsobiť ako niekto, kto sa tým potrebuje chváliť.
Urobiť však niečo takéto v takom rozsahu a v takých podmienkach sa naozaj nedá oklamať – človek si to musí odmakať sám a nie je tam priestor spoliehať sa na niekoho iného. Veľa záviselo od toho, ako sme spolu ako dvojica v týchto končinách fungovali. Je to veľmi príjemný pocit, že sa nám podarilo niečo, čo sa nedá obísť.
Michal: Život však beží ďalej rovnako, či by sme boli prví, druhí alebo tretí. Je to pekný pocit, ale v našich životoch sa týmto nič zásadné nemení.
Po viac ako pol roku v extrémnych podmienkach musel byť návrat do bežného života šok. Na čo ste sa počas celej expedície najviac tešili – bola to sprcha, jedlo, posteľ, alebo niečo úplne iné?
Michal: Asi úplne všetko zo spomenutého, čo dnes berieme ako absolútnu súčasť života – teplá sprcha, fantastické slovenské jedlo či klasická posteľ doma – tam jednoducho neexistuje. Človek si to potom o to viac váži.
Rovnako nám veľmi chýbali stretnutia s priateľmi a rodinou a tešili sme sa na úplne bežné veci, ktoré môžeme robiť sami alebo s blízkymi.
Sofia: Práve to bolo náročné, že sme sa každý deň stretávali s novými ľuďmi a chýbali nám známe tváre – preto bolo po návrate úžasné vidieť niekoho blízkeho a porozprávať sa s ním v materinskom jazyku. Hneď po návrate by sme však možno odpovedali trochu inak, pretože ja som sa napríklad extrémne tešila na vaňu a vianočný rezeň (smiech).
