Oxana Rybárová mala len sedem rokov, keď ju spolu s bratmi umiestnili do detského domova. Detstvo poznačené násilím, strachom a neistotou vymenila za prostredie, ktoré jej síce dalo bezpečie, no nie vždy odpovede na všetky otázky. Zlom prišiel až v momente, keď do jej života vstúpila mentorka Jana Kropáčková z programu Tvoj BUDDY. Dnes spolu s ňou začína nový život na opačnej strane sveta – v Austrálii.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- prečo sa Oxana spolu s bratmi ocitla v detskom domove
- s akými predsudkami sa stretávala pre svoj rómsky pôvod
- prečo mnohí mladí ľudia po odchode z detského domova živoria, drogujú či robia prostitúciu
- ako funguje program Tvoj BUDDY a čo všetko musí absolvovať človek, ktorý sa chce stať mentorom
- prečo je pre deti z detských domovov kľúčové mať „jedného svojho“ dospelého človeka
Oxana, keď si spätne spomenieš na svoje detstvo, čo je prvá emócia, ktorá sa ti vybaví – a prečo práve tá?
Oxana: Nemôžem povedať, že to bola len jedna emócia. Môj život a celkovo decák mi veľa dal, ale aj veľa vzal. Na jednej strane som cítila úľavu a vďačnosť, keď som odišla z osady. Vedela som, že ma čaká niečo lepšie aj keď som vtedy možno nevedela, že čo presne.
Na druhej strane som cítila krivdu, straty a zranenia. Zažila som veci, ktoré by dieťa nemalo zažiť. Je tam milión emócií, ktoré existujú naraz a nedajú sa oddeliť…veľmi dobré a zároveň veľmi zle. Pochopili by ste, ak by ste boli v mojej koži, no v každom prípade ma to urobilo silnejšou v živote.
Ako si sa vôbec spolu so svojimi bratmi ocitla v detskom domove?
Oxana: Ja a moji bratia sme boli v krízovom centre, odkiaľ nás náš otec po roku vzal späť domov. Po návrate dieťaťa do rodiny sa sleduje, či sa situácia nevracia do starých koľají – a presne to sa stalo aj u nás.
Otec naďalej pil a domov chodieval väčšinou v noci. Keďže bol alkoholik, často nás bil. Neraz susedia zavolali políciu, no keď prišli, museli sme predstierať, že sa nič nedeje.
Počas posledných mesiacov, keď sme ešte bývali doma v osade, k nám každý deň chodili sociálni pracovníci. Otec nám však prikazoval, aby sme sa pred nimi skrývali. Aj keď sme boli doma, schovávali sme sa pod posteľ, do skrine, len aby nás nenašli. Nakoniec si nás všetkých zobrali zo školy a dali do detského domova.
Cítila si sa v detskom domove dobre či skôr osamelo?
Oxana: Osamelo som sa celkovo necítila. Nehovorím, že všetko bolo vždy ružové, no mala som tam deti, ktoré mi boli ako súrodenci, a tety, ktoré mi dali viac lásky a porozumenia, než si niektorí dokážu predstaviť. Samozrejme, boli tam aj také tety, ktoré si potrebovali dokazovať, že sú niečo viac.
Ovplyvnil tvoj rómsky pôvod to, ako sa k tebe správalo okolie na Slovensku? Ak áno, spomenieš si na nejaké konkrétne situácie?
Oxana: Určite áno. Ľudia súdia a dávajú vám to pocítiť. Nezáležalo na tom, či som sa správala slušne – jednoducho som bola tmavá a to im stačilo na to, aby ma hodili do jedného vreca s ostatnými Rómami, ktorí sa nevedia správať.
Ešte počas pobytu v detskom domove si bola zaradená do programu Tvoj BUDDY, ktorý hľadá chovancom svojich mentorov. Čo si od tejto skúsenosti očakávala?
Oxana: V tom období som sa cítila veľmi osamelá. Mala som asi 14 rokov, keď som sa prihlásila. Bolo to najmä preto, že v detskom domove sme mali veľa pravidiel – nemohla som chodiť von s kamarátmi ani mať mobil, čo bolo dosť obmedzujúce.
Ako spontánny človek som mala potrebu niekam ísť a najmä sa s niekým porozprávať. Neskôr mi priradili Janku, na ktorú sme dlho čakali.
Janka, v akom momente si si povedala, že sa chceš stať BUDDYM (kamarátkou) nejakého dieťaťa?
Janka: Dobrovoľníctvo ma lákalo už dlhší čas, no hľadala som niečo, čo by mi naozaj sadlo. Pôvodne ma lákala práca so staršími ľuďmi. Potom som však narazila na stránku programu Tvoj BUDDY a pamätám si vetu, ktorá vo mne silno zarezonovala: „Len pár hodín týždenne spoločne stráveného času môže dieťaťu zásadne zmeniť život.“
Medzitým som sa zoznámila s mojím dnešným manželom a zistila som, že aj on je v tomto programe aktívnym dobrovoľníkom. To ma napokon definitívne presvedčilo a prihlásila som sa.
Hľadala si „niekoho konkrétneho“ alebo si bola otvorená komukoľvek?
Janka: Nie, do BUDDY programu som nešla so žiadnymi podmienkami. Organizácia vytvára dvojice tak, aby si čo najviac sadli – po ľudskej stránke, povahovo, aj podľa záujmov. Primárne nešlo o mňa, práve naopak – išlo o to, čo pozitívne môžem dieťaťu priniesť ja.
Čo všetko musel človek absolvovať predtým, než sa mohol stať niekoho BUDDY? Rozprávali sa s vami aj o tom, že ten vzťah nemusí dopadnúť ideálne?
Janka: Výberové konanie trvá niekoľko mesiacov, má viacero kôl a zahŕňa pohovory, školenia aj psychologický posudok. Je nastavené prísne, najmä z hľadiska ochrany a bezpečnosti detí, čo je úplne pochopiteľné.
Počíta sa aj s tým, že vzťah s BUDDY dieťaťom môže byť ako na hojdačke a nemusí vždy prebiehať ideálne, preto sme na to boli vopred pripravovaní. Ak má vzťah fungovať, treba sa oň starať – a to platí aj v tomto prípade.
BUDDY organizácia nás počas celého programu priebežne podporuje a vzdeláva. Zároveň máme koordinátorov, s ktorými sa pravidelne stretávame, usmerňujú nás a vieme sa na nich obrátiť v podstate s čímkoľvek.
Ako si nastavovala hranice medzi „kamarátkou“ a „náhradnou matkou“? Teda nebála si sa, že si Oxana k tebe vytvorí vzťah, ktorý ty nebudeš vedieť naplniť?
Janka: V príprave nás na to upozorňovali a školili nás, akým spôsobom tento vzťah s dieťaťom smerovať. Do BUDDY programu sú štandardne zapájané deti vo veku okolo 12 – 13 rokov, no Oxana mala v čase nášho prvého stretnutia už 16, takže tento potenciálny problém u nás odpadol.
Už to nebolo malé dieťa, ale mladá žena – kamarátka. Navyše bola veľmi otvorená, čo si nesmierne cením. Už od prvého stretnutia sa s ňou výborne komunikovalo, takže o témy na rozhovor nikdy nebola núdza a väčšinu nášho spoločného času sme prekecali.
Oxana, po tom, ako si sa zoznámila s Jankou, bolo pre teba na začiatku ťažké jej veriť?
Oxana: Asi som človek, ktorý verí, ale nikdy nie na sto percent. Bola situácia, keď sa ma spýtali, či by som nechcela prísť do Austrálie, a ja som sa veľmi tešila. Zároveň sa mi však už veľakrát stalo, že mi niekto niečo sľúbil, ja som sa nadchla a nakoniec z toho nič nebolo.
Aj preto som nikomu nechcela hovoriť, že som dostala ponuku ísť do Austrálie. Nechcela som vysvetľovať, prečo sa to napokon nestalo, keby to nevyšlo. Postupne sa to však začalo riešiť a museli sme to oznámiť aj v detskom domove a v škole. Mnohí tomu neverili a úprimne, aj ja som sa pristihla pri myšlienke: „Čo ak sa to nevydarí?“
Potom sa zorganizovala zbierka a Janka s Mirom išli zaplatiť školu. Pamätám si, ako som jej vtedy napísala: „Janka, ono sa to naozaj deje.“ V tom momente som si uvedomila, že je jednou z mála ľudí v mojom živote, ktorí dokázali splniť tak veľký sľub.
Čo je niečo, čo ti Janka dala alebo ťa naučila, a v detskom domove ani v škole by si k tomu neprišla?
Oxana: Myslím, že od Janky som najviac dostala prostredníctvom rozhovorov. Ako dieťa, na ktoré nie vždy mali čas, som zrazu mala človeka len pre seba. Stretávali sme sa každý týždeň a ja som sa vždy tešila, kedy jej budem môcť povedať, čo sa mi v živote udialo.
Ako vyzeral mentoring v praxi – ako ste spolu trávili čas, bolo to na pravidelnej báze a ostávali ste v kontakte aj mimo stretnutí?
Oxana: Stretávali sme sa každý týždeň a chodili sme sa niekam poprechádzať, spoznávali sa. Ale ako som hovorila, mne najviac dali tie rozhovory.
Neviem presne, čo všetko ju učili, ale viackrát som sa Janke zdôverila s vecami, za ktoré by ma iní možno odsúdili. Ona to však vždy dokázala pochopiť z mojej strany. Namiesto toho, aby ma poučovala, ma vypočula a povedala mi, že rozumie mojej situácii.
Janka, čo podľa teba robí dobrého BUDDYHO?
Janka: Nie je to žiadny dokonalý superčlovek. O čo sa však snažíme, je najmä stabilita a konzistentnosť – byť tu pre dieťa dlhodobo a spoľahlivo, pretože práve tým sa buduje dôvera.
BUDDY nie je záchranca ani rodič. Deti majú priestor robiť chyby a učiť sa z nich. V konečnom dôsledku je BUDDY niekto, kto zostáva aj vtedy, keď sa veci pokazia, a pomáha ich zvládnuť.
Pre deti je dôležité mať pri sebe niekoho, kto im verí, vidí ich hodnotu a potenciál. Je ťažké veriť, že ich sny sú dosiahnuteľné, keď vyrastajú v detskom domove. V centrách pre deti a rodiny je o ne po materiálnej stránke postarané, chýba im však individuálna pozornosť.
Momentálne ste spolu v Austrálii, kam ťa Janka so svojím manželom pozvali k sebe a nasmerovali ťa k štúdiu. Aké rozdiely v miestnom živote či prístupe ľudí si si všimla po príchode do cudziny?
Oxana: Najväčší rozdiel tu vidím v zmýšľaní ľudí. Nikto nerieši, akej pleti som – som človek ako každý iný. Keď ľuďom poviem, že som Rómka, len málokto vie, čo to znamená a často si myslia, že som Španielka alebo Talianka.
Taktiež často vidím, ako si ľudia bez problémov sadnú k bezdomovcom a rozprávajú sa s nimi o ich živote a o tom, ako sa do tej situácie dostali. Vo vlaku je úplne normálne rozprávať sa s cudzím človekom aj o hlbších veciach.
Každá práca je tu cenená – v autobuse sa ľudia pri vystupovaní poďakujú vodičovi. Ja pracujem v kaviarni a už sa mi stalo, že sa niekto pristavil a pochválil ma, že robím dobrú prácu. Aj moji zamestnávatelia sa o mňa dobre starajú.
Janka, podľa tvojich slov nechceš, aby Oxana mala pocit, že je u vás na prázdninách. Ako ste si predstavovali, že jej pobyt v Austrálii pomôže naučiť sa postaviť na vlastné nohy?
Janka: Vidíme v Oxane veľký potenciál a chceme jej dať možnosť lepšieho štartu do života. Austrália je pre ňu príležitosť, ktorá jej môže otvoriť dvere k vzdelaniu, samostatnosti a lepšej budúcnosti.
Oxana momentálne študuje angličtinu na Australian Pacific College & English Unlimited a zároveň pracuje v neďalekej kaviarni. V Austrálii plánujeme zostať dva roky a cieľom je, aby sa postupne osamostatnila, naučila sa jazyk a prebrala väčšinu svojich výdavkov.
Jednoducho, aby pri našom odchode z Austrálie bola pripraveným človekom, ktorý zvládne samostatný život. Veríme, že sa chopí príležitostí, ktoré sa tu ponúkajú, a vyťaží z nich maximum.
Oxana, čo teraz robia ľudia, s ktorými si žila v detskom domove, po tom, čo ho opustili? Vieš, ako sa im darí?
Oxana: Nepovedala by som, že najlepšie – veľa z nich skončilo zle. Živoria, užívajú drogy, sú na ulici alebo sa venujú prostitúcii. Len málo z nich sa drží.
Myslíš si, že tvoj život by sa vyvíjal úplne inak, keby si nebola súčasťou programu Tvoj BUDDY?
Oxana: Určite áno a uvedomujem si to. Ak by som nestretla Janku a Mira a nebola v Austrálii, asi by som si dokončila školu a snažila sa nájsť nejakú prácu. Na Slovensku je to však ťažké a zároveň neviem, či by som sa dokázala uživiť s platom, aký tu ľudia bežne dostávajú.
Ľudia dnes často pracujú aj v dvoch prácach, aby si mohli dovoliť niečo navyše, a to už majú aspoň niečo vybudované. My, deti z detského domova, takú výhodu nemáme – keď vyjdeme, musíme si pomôcť sami. Dostaneme približne 1 000 eur, ale ľudia, ktorí nad tým rozmýšľajú, vedia, že to na začiatok nového života nestačí. Mnohí si to ani dobre nepremyslia a peniaze minú na zbytočnosti.
Našťastie som dostala túto možnosť, za ktorú som nesmierne vďačná. Možno to nie vždy dávam najavo, ale verím, že najväčšia výhra bude, ak si tu dokážem vybudovať nový život. Páči sa mi tu a neviem, či by som sa po takýchto veľkých zmenách chcela vrátiť. Bude to stáť veľa síl, ale budem sa snažiť zo všetkých svojich síl.
Janka, čo by sa muselo zmeniť systémovo, aby príbehy ako Oxanin neboli výnimkou?
Janka: Ťažko povedať, v čom presne systém zlyháva. Vízia života mladých ľudí, ktorí opúšťajú centrá pre deti a rodiny, je často veľmi smutná. Majú veľmi málo možností, ako si vybudovať stabilný a dôstojný život. O to ťažšie to je, keď ide o rómske dieťa.
Sú náhle odstrihnutí od podpory, ktorú ešte reálne potrebujú. Kým bežní mladí ľudia majú rodinu ako záchrannú sieť, oni často nemajú nikoho, kto by im pomohol pri prvých chybách – či už ide o bývanie, prácu alebo financie. Chýba im stabilné bývanie, praktické vedenie v reálnom živote aj dlhodobá psychická podpora, pričom jeden vážnejší problém môže mať pre nich oveľa tvrdšie následky.
V tomto kontexte je BUDDY projekt naozaj unikátny, pretože ponúka prítomnosť stabilného človeka, ktorý ich prevedie prvými rokmi samostatnosti. Ja osobne som zaň veľmi vďačná a hrdá, že môžem byť jeho súčasťou.
Oxana, keby si mohla niečo odkázať deťom, ktoré sú dnes v detskom domove, čo by to bolo?
Oxana: Asi to, že život nie je fér a nikdy nebol a ani nebude. Namiesto hľadania výhovoriek je dôležité pustiť sa do práce a snažiť sa zmeniť svoj život. Každý z nás si prešiel niečím ťažkým, ale to neznamená, že sa takto musí vyvíjať aj ďalej.
Život máme vo vlastných rukách a je len na nás, či si budeme dva roky užívať slobodu a potom plakať nad zničeným životom, alebo dva roky tvrdo pracovať a postaviť sa na nohy! Nestaňme sa obeťou smutného príbehu – stále ho vieme zmeniť a dať mu „happy end“.
