Yuliya Bulycheva žije na Slovensku už sedem rokov. Z Kazachstanu sem prišla ako šestnásťročná, očarená slovenskou prírodou a novým jazykom. Postupne si zvykala na miestne návyky, prekonávala kultúrne rozdiely a v mladom veku si založila vlastnú rodinu. Na Slovensku sa cíti dobre a tvrdí, že by bola v mnohých situáciách stratená, keby jej Slováci tak ochotne nepomáhali.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- prečo si Julka ako šestnásťročná vybrala práve Slovensko
- čo ľudia o Kazachstane vôbec netušia
- prečo si myslí, že sú Slováci spomalení v dobrom slova zmysle
- v akej situácií ju miestna dobrosrdečnosť zachránila pred Vianocami na ulici
- v čom je pre ňu materstvo na Slovensku ťažké
Po tom, ako si sa rozhodla opustiť Kazachstan – pamätáš si úplne prvý moment, keď si vystúpila na Slovensku? Čo ťa vtedy najviac prekvapilo?
Najprv som letela lietadlom do Budapešti a odtiaľ som pokračovala autobusom na Slovensko. Počas tejto cesty som bola nielen unavená, ale aj v strese, keďže som mala len 16 rokov a bola som veľmi naviazaná na rodičov. Keď som sa však začala pozerať cez okno, ostala som s otvorenými očami aj ústami – slovenská príroda ma úplne očarila. Tým, že som vyrastala v meste v Kazachstane, kde bola skôr púšť než hory, pôsobilo to na mňa ako niečo z rozprávky.
Čo bol vlastne ten hlavný impulz, prečo si sa rozhodla odísť z Kazachstanu a čo si si sľubovala od života na Slovensku?
Mala som na výber ešte medzi Poľskom a Českom. Rozhodovala som sa však aj podľa toho, ako znie jazyk v danej krajine, a slovenčina sa mi zapáčila najviac. Bol to taký môj impulz – keď som ju počula a zároveň videla fotografie, cítila som, že je to niečo moje, také útulné. Nebola som pripravená na nič veľké a na Slovensku som vnímala najmä ten komfort.
Prišla som sem na strednú školu, takže som si musela osvojiť najmä jazyk a zároveň sa naučiť žiť v cudzej krajine bez rodičov.
Mala si spočiatku kultúrny šok z niečoho, čo Slovákom príde úplne normálne?
Bolo ich veľa. To, čo si pamätám ako prvé, je napríklad to, že na Slovensku je úplne normálne vysmrkať sa na verejnosti. V našej krajine je to neslušné a akceptovateľné len na toalete. Samozrejme, aj v Kazachstane sú ľudia, ktorí to robia na verejnosti, no automaticky sa na nich pozeráme ako na neslušných. Preto to bol pre mňa šok, keď som sedela na obede a videla nejakého Slováka smrkať (smiech). Dnes som si na to už zvykla, aj keď sama to stále neviem úplne prekonať.
Taktiež ma prekvapilo, že tu máte voľnejší život v tom zmysle, že veľa ľudí v mojom veku, teda v čase, keď som mala 16, už chodilo na párty alebo pilo alkohol. U nás sa naopak väčšina snažila už vtedy viesť zdravý životný štýl a veľa sa učiť, pretože naše mesto je malé, ale je v ňom veľa šikovných ľudí. Práve preto nás láka ísť niekam ďalej a spoznávať svet.
A aj keď mi ľudia často píšu do komentárov na Slovensko, že je to hrozná krajina, vôbec to nie je pravda. Žije sa tu dobre – a práve preto mladí ľudia možno ešte nemajú takú silnú motiváciu osamostatniť sa a odísť do cudziny, ako ju máme my v Kazachstane.
V čom sú podľa teba Slováci úplne iní ako ľudia v Kazachstane?
Slováci sú podľa mňa „spomalení“ v dobrom slova zmysle. My v Kazachstane si už vo veľmi mladom veku stanovujeme veľké ciele, napríklad osamostatniť sa a odísť od rodiny. Tým, že Slovensko je komfortnejšia krajina na život, nie je také bežné stretnúť 20-ročného muža či ženu, ktorí bývajú sami alebo už majú vlastnú rodinu. Stáva sa to, ale nie je to až také typické. Jednoducho sa nikam neponáhľate – a mne sa to páči, pretože mám pocit, že nám v Kazachstane niekedy chýba schopnosť užívať si prítomný okamih namiesto neustáleho hnania sa za vecami.
Čo na Slovákoch najviac oceňuješ? A čo by si naopak zmenila, ak by to šlo?
Slováci mi prídu ako veľmi milý národ. Zažila som tu už veľa situácií, keď som si sama nevedela poradiť, a Slováci boli vždy otvorení a ochotní mi pomôcť. Som tu už sedem rokov a stále si myslím, že ste národ, ktorý pomôže najviac, ako dokáže. Je pre mňa veľmi príjemné cítiť sa takto v cudzej krajine.
Páči sa mi aj to, že akoby rozprávate cez úsmev – aj ja som sa to už naučila. Máte automaticky v hlase takú príjemnú melódiu, ktorá sa mi veľmi páči.
Niekedy mi však príde, že Slováci sa pozerajú na veci trochu užšie – akoby nechceli vidieť viac možností. Občas majú zaužívané šablóny a berú veci tak, že sú jednoducho dané a inak to byť nemôže. Preto by som možno popriala viac otvorenosti voči novým veciam, myšlienkam, spôsobom a svetu.
V akých situáciách sa ti najviac ukázala ochota Slovákov pomôcť? A myslíš si, že je dnes Slovensko voči cudzincom otvorené?
Zažila som veľa situácií, ktoré by som bez pomoci iných nezvládla. Napríklad počas covidu som musela byť len na internáte. Keďže boli uzatvorené hranice, nemohli sme ísť domov a internát sa mal cez vianočné prázdniny zatvoriť, takže sme mali niekam odísť. V tom čase som nezarábala a prenajať si narýchlo byt bolo veľmi drahé aj náročné. Úprimne, mohla som vtedy skončiť na ulici.
V tom období som už mala trochu rozbehnutý Instagram a TikTok, tak som pridala story, či by mi niekto nevedel ponúknuť u seba doma ubytovanie – inú možnosť som nemala. Ozvalo sa mi jedno slovenské dievča a jej rodina ma na prázdniny zobrala k sebe. Cítila som sa tam veľmi dobre, zlepšila sa mi slovenčina a prvýkrát som zažila slovenské Vianoce a tradície. Doteraz sme v kontakte, stále sa navštevujeme a som za to nesmierne vďačná, pretože neviem, ako by tá situácia inak dopadla.
Keď som prišla na Slovensko, mala som pocit, že je krajina otvorenejšia voči cudzincom. Teraz, keď sem prišlo veľa utečencov z Ukrajiny a možno aj ľudí, ktorí nerešpektujú Slovensko a jeho jazyk, mám pocit, že Slováci sú voči cudzincom o niečo uzavretejší.
Spomínala si, že život na Slovensku je pre teba ako cudzinku aj finančne náročnejší. Teda nie si tu preto, lebo je to výhodné, ale preto, že chceš. V čom najviac cítiš ten cenový rozdiel oproti Kazachstanu?
Cenový rozdiel cítim v podstate vo všetkom. Potraviny sú dvojnásobne, niekedy dokonca troj- až štvornásobne drahšie, najmä ovocie či ryby. Výbornú veľkú kávu aj so sirupom si u nás napríklad viem kúpiť za 2 eurá, zatiaľ čo na Slovensku takáto kombinácia vyjde aj na 5 eur.
MHD aj taxíky sú na Slovensku oveľa drahšie ako v Kazachstane – samozrejme, sú tu aj vyššie minimálne mzdy. Aj napriek tomu mi však príde, že niektoré ceny sú tu celkom prestrelené.
Ktoré slovenské slovo ťa úplne zmiatlo, keď si ho počula prvýkrát?
Bolo toho viac, ale ako prvé mi hneď napadne, keď niekto povedal slovo jeminečku. Musela som ho rozobrať na písmená, aby som pochopila, ako sa píše a číta. Chápala som, že vyjadruje nejakú emóciu, no bol to pre mňa veľmi zvláštny výraz a potrebovala som dosť času, aby som pochopila, kedy ho treba používať (smiech).
Napríklad ma zmiatlo aj slovo mamka. U nás sa hovorí len mama či mamička, ale „mamka“ sa považuje za veľmi hrubé a prísne slovo – keď ho povieš svojej mame, tak dostaneš (smiech). Keď som to teda počula u Slovákov, nechápala som, ako sa môžu tak neslušne rozprávať so svojimi mamami. Potom som zistila, že je to úplne normálne a skôr také familiárne. Doteraz je však pre mňa nepríjemné to počuť.
Stala sa ti kvôli jazyku niekedy trápna či vtipná situácia, na ktorú doteraz spomínaš?
Áno, samozrejme, a veľa. Napríklad hneď na začiatku, keď som vôbec nevedela po slovensky, som mala v triede spolužiaka, ktorý sa chcel so mnou ako s cudzinkou veľmi rozprávať, lebo vtedy ešte nebolo také bežné, že by cudzinci prichádzali k vám. Rozprávali sme sa cez prekladač a niekedy to preložil tak zle, že to vyznelo arogantne až sexuálne, pritom to vôbec nebol zámer. Keď už prešiel nejaký čas a začala som sa so spolužiakom viac rozprávať po slovensky, tak sme si tento trapas vysvetlili. Doteraz máme spolu dobrý vzťah a aj počas štúdia mi veľa pomáhal.
Čo zo života v Kazachstane ľudia na Slovensku vôbec netušia?
U nás je bežné, že väčšina ľudí pracuje sedem dní v týždni. Napríklad moja mama je síce živnostníčka, no aj tak pracuje vo svojom obchode, kde šije záclony, od pondelka do nedele – každý deň od desiatej do siedmej večer. Keď som o tom hovorila mojim slovenským kamarátom, nechápali, ako môžu ľudia v Kazachstane fungovať bez víkendov. Tým, že nemáme veľmi dobré podmienky na rozvoj ani vyššie platy, ide skôr o kvantitu a človek musí veľa pracovať, aby si mohol dovoliť mať čo jesť.
Spomínala si napríklad vypínanie horúcej vody v lete — prečo to tak je?
Áno, je to pravda, v Kazachstane nám v lete vypínajú horúcu vodu. Väčšina ľudí si myslí, že to robia preto, aby na nás šetrili. Vždy síce hovoria, že niečo opravujú, ale nemôžu to predsa každý rok opravovať dva až tri mesiace. V lete máme v mojom meste aj 35 stupňov, takže asi majú pocit, že horúca voda nie je až taká potrebná a môžu na nej ušetriť.
Je niečo, čo si si zo svojej kultúry vedome chcela zachovať? Napríklad tradičné jedlá, zvyky…
Síce som z Kazachstanu, no moja národnosť je ruská. Silvester je pre nás najdôležitejší sviatok v roku, zatiaľ čo u vás sú to skôr Vianoce. Radi trávime čas s rodinou, takže našou tradíciou je napríklad spoločný obed cez víkend. Aj popri práci alebo starostlivosti o dieťa si vždy nájdeme čas na tieto veci. Myslím si, že aj vy na Slovensku takto radi trávite čas so svojimi rodičmi a blízkymi.
Dnes už si manželkou aj mamou. Máš pocit, že v Kazachstane je bežnejšie stať sa matkou v mladšom veku než napríklad u nás?
Myslím, že áno, no teraz v modernom svete chce čoraz viac dievčat pracovať a budovať kariéru. Týka sa to však najmä tých, ktoré odchádzajú do zahraničia. Tie, ktoré zostanú v Kazachstane, chcú mať rodinu čo najskôr. Ja som napríklad vždy snívala o tom, že už v devätnástich budem mať manžela a v podstate sa mi to podarilo, len o rok neskôr (smiech). Rodina je pre mňa na prvom mieste, je to symbol sily a nikdy som nemala presvedčenie, že s manželom a deťmi sa ako žena, či celkovo ako človek, nemôžem realizovať. Vždy sa nájdu spôsoby.
V čom je podľa teba materstvo v cudzine náročnejšie?
Materstvo na Slovensku je ťažké najmä tým, že nemáš vedľa seba rodičov, ktorí by ti mohli pomôcť, postrážiť dieťa a na všetko ste len vy dvaja s manželom. Na druhej strane, keď to zvládate, stávate sa tímom a posilňuje to váš vzťah.
Pre mňa je to vlastne jediná „ťažkosť“. Niekedy by som si priala, aby moja mama a otec boli pri mojom synovi, aby som sa mohla len tak prejsť s manželom a na chvíľu nechať dieťa u nich.
Tvoj manžel je taktiež cudzinec. Všimla si si, že vo vašom vzťahu sú niektoré veci iné než v typicky slovenskom manželstve?
Náš vzťah môže byť pre Slovákov niekedy zvláštny. S manželom máme iné kultúry a snažíme sa nájsť zlatý stred, kompromis. Pre mňa je názor môjho muža dôležitý, takmer vždy sa ho pýtam, čo si o veciach myslí. Mám k nemu úctu a on má úctu ku mne. Možno to môže byť pre niektorých Slovákov zvláštne, pretože často tu počujem od žien: „Ja mu nič nemusím, ale on mne toto, toto aj toto.“
Randila si predtým aj so Slovákmi? Čo si na nich vnímala ako najväčší red flag?
Nechcem povedať, že som randila, ale mala som jedno stretnutie a to mi stačilo. Prišiel mi nezodpovedný a s veľkou náklonnosťou k alkoholu. Ja som hľadala človeka, ktorý nepije, nefajčí a je vyspelý, takže sme sa nezhodli.
Tvoríš aj na sociálne siete, kde máš už peknú základňu slovenských sledovateľov. Čo rada robíš vo voľnom čase, keď práve netočíš?
Voľného času nemám až tak veľa, ale ak hej, tak cvičím, chodím do fitka, rada pijem kávu, chodím na prechádzky a meditujem. Toto mi pomáha načerpať nové nápady a silu.
Po tých rokoch na Slovensku — cítiš sa už skôr ako Slovenka, alebo stále viac ako Kazaška? Plánujete tu s rodinou ostať už natrvalo?
S rodinou zatiaľ plánujeme zostať tu. Necítim sa ako Slovenka, mám prízvuk a niektorí ľudia sa ma tým snažia uraziť. Slovensko mám však rada, stalo sa mojím druhým domovom a snažím sa tu rozvíjať a zároveň pomáhať aj iným ľuďom, aby boli šťastnejší.
