Niektorí ľudia nosia uniformu, Lucie Berkyová nosí aj úsmev. Práca poštárky pre ňu totiž nie je len o doručovaní zásielok, ale najmä o stretnutiach s ľuďmi, ktorí často čakajú aj na pár milých slov. Hoci sa k nej dostala skôr náhodou, dnes vie, že by nemenila.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- či Lucka zažila počas práce nejakú situáciu, kedy sa bála
- koľko kilometrov v pešom rajóne bežne nachodila
- čím ľudia poštárkam komplikujú prácu a ani si to neuvedomujú
- ako reaguje na to, keď ľudia nadávajú na omeškané balíky
- či je spokojná so svojím platom
Čo si si o práci poštárky myslela predtým, než si ju začala robiť…a čo si myslíš dnes?
Myslela som si, že to bude len práca — rozdám listy, balíky a pôjdem domov. Dnes viem, že je za tým omnoho viac.
Prečo práve poštárka – bola to náhoda, alebo vedomé rozhodnutie?
Nebol to môj detský sen. Či to bola náhoda alebo osud, neviem, ale viem, že svoju prácu milujem a nechcela by som robiť nič iné.
Ako vyzerá tvoj úplne bežný pracovný deň?
Ráno príde auto s poštou. Treba ju roztriediť, rozdeliť na obyčajné a doporučené zásielky. Doporučené sa zapíšu do počítača a následne sa zatrieďujú podľa pochôdzky. Potom sa ide do terénu.
Čo je na tejto práci oveľa ťažšie, než si ľudia myslia?
Neuvedomujú si, že aj poštárka je len človek. Aj my máme bolesti, horšie dni či problémy doma, ale keď sme vonku, všetko sa snažíme skryť za úsmev.
Stáva sa ti, že sa z doručovania balíka stane malý ľudský príbeh?
Áno, veľmi často. Niekedy som jediný človek, s ktorým sa starší človek v ten deň porozpráva. Vidím radosť, smútok, veľakrát aj slzy. Niektoré príbehy ma zarmútia ešte aj doma.
Každý poštár má vraj príbeh so psom – aký je ten tvoj?
Jasné. Zo začiatku som mala rešpekt aj strach a nevyhla som sa uhryznutiu. Dnes už mám veľa psích kamarátov.
Zažila si situáciu, keď si sa pri práci naozaj bála? Máš dnes už „poštársky radar“ na nebezpečné dvory?
Vždy sa tak trochu bojím. To asi nikdy nepominie, no časom som sa naučila reagovať na rôzne situácie.
Naučila ťa táto práca niečo o ľuďoch?
Áno, že každý človek má svoj príbeh a úsmev nič nestojí, ale môže niekomu zmeniť deň.
Máš na trase nejakých ľudí, na ktorých sa vždy tešíš?
Áno, hlavne starší ľudia čakajú aj na krátky rozhovor, lebo sa veľakrát nemajú s kým porozprávať.
Je niečo, čo ľudia bežne robia a vôbec si neuvedomujú, že tým poštárkam komplikujú prácu?
Ide najmä o neoznačené schránky — buď nemajú zvonček, alebo im nefunguje — a voľne pustené psy. To sú veci, ktoré nám prácu znemožňujú, znepríjemňujú a zdržujú.
Aký najbizarnější alebo najvtipnejší moment si zažila počas doručovania?
Raz jedna pani so zlomenou nohou chcela, aby som jej podala športku. Na druhý deň ma obdarovala kečupom. Ešte teraz sa na tom smejem.
Koľko kilometrov denne približne nachodíš? Berieš to skôr ako bonusový pohyb, alebo to vie byť už za hranou únavy?
Keď som ešte mala peší rajón, bolo to okolo 13 až 15 km denne. Sú však kolegyne, ktoré majú toho viac, hlavne vo väčších mestách. Ja som už teraz motorizovaná.
Vie byť táto práca niekedy veľmi rutinná?
Má to svoje stereotypy, ale každý deň je úplne iný.
Pošta je často terčom kritiky — balíky meškajú, strácajú sa. Ako sa to počúva človeku, ktorý je priamo v teréne?
Úprimne? Ľudia vidia len to, že mešká balík, ale nevidia tie kilometre, počasie, tlak a systém, ako to vlastne funguje. Napriek tomu sa vždy snažím byť milá a nereagovať hnevom.
Si spokojná so svojím platom, alebo by si si ho vedela predstaviť aj vyšší?
Som vďačná, že mám prácu. V dnešnej dobe si nemôžeme veľmi vyberať.
Keď máš voľno, vyhýbaš sa miestam, kde bežne doručuješ? Stáva sa ti, že automaticky sleduješ schránky a zvončeky?
Áno, robím to už automaticky. Nech som kdekoľvek, všímam si schránky a čísla domov. Asi choroba z povolania.
Vieš si predstaviť, že túto prácu budeš robiť celý život? Čo by muselo zostať rovnaké alebo čo by sa naopak muselo zmeniť, aby ťa to bavilo aj o desať rokov?
Určite áno, len musí ostať ľudskosť a rešpekt.
