Japonologička a lektorka japončiny Nina Franková strávila v Japonsku takmer rok – ako študentka aj stážistka na slovenskom veľvyslanectve v Tokiu. Krajinu nezažila len ako fascinovaný návštevník, ale ako súčasť každodenného života, v ktorom sú ticho, disciplína a ohľaduplnosť samozrejmosťou. Japončinu berie ako svoju vášeň a celoživotný proces učenia sa.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- ako dlho trvalo Nine naučiť sa japončinu tak, aby sa dorozumela
- čo je jej najobľúbenejší japonský výraz a zvyk
- ako sa u Japoncov prejavuje to, že nechcú „byť na obtiaž“
- prečo môže individualita viesť k tichému vylúčeniu zo spoločnosti
- či sa dá v Japonsku vyžiť za málo peňazí
Tvoje záujmy a práca sa výrazne točia okolo Japonska. Kedy si sa začala hlbšie zaujímať o japonskú kultúru a jazyk?
Už odmalička mi ľudia hovorili, že vyzerám trošku ázijsky, takže Ázia bola pre mňa vždy niečím, čo som podvedome sledovala a vnímala. Silnejší záujem prišiel na strednej škole, keď sa začal viac rozmáhať k-pop a anime...to bola taká moja vstupná brána do širšieho ázijského sveta. Postupne sa k tomu pridala aj kozmetika, móda a estetika, ktoré ma ako dievča prirodzene priťahovali.
Ku koncu strednej školy sa z toho však už nestal len záujem, ale skutočné hobby. Vo voľnom čase som sa začala sama učiť základné japonské frázy a slovíčka a čím viac som sa do toho ponárala, tým viac mi bola japonská kultúra blízka, najmä spôsob komunikácie, správania a celkové hodnoty spoločnosti. Keď som zistila, že japončina a japonská kultúra sa dajú študovať aj na vysokej škole, môj záujem sa výrazne prehĺbil. Vtedy som začala brať samoštúdium naozaj vážne, aby som sa vedela cielene pripraviť na univerzitné štúdium, ktoré sa napokon stalo mojou cestou.
Ak sa nemýlim, strávila si v Japonsku približne rok a mala si tak možnosť zažiť tamojšiu kultúru na vlastnej koži. Čo ťa tam priviedlo?
Do Japonska ma priviedol výmenný študijný pobyt – jeden akademický rok som strávila na Ferris University v Jokohame, a to na základe bilaterálnej zmluvy medzi Univerzitou Komenského v Bratislave a touto japonskou univerzitou. Počas tohto obdobia sa mi zároveň podarilo absolvovať aj niekoľko mesačnú stáž na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Tokiu, čo bolo pre mňa nesmierne cenné nielen profesijne, ale aj ľudsky.
Život v Japonsku bol v mnohých ohľadoch úplne iný než na Slovensku a rovnako aj samotné štúdium. Už len fakt, že Ferris je dievčenská univerzita, bol pre mňa veľkou zmenou. Prostredie pôsobilo veľmi pokojne, bezpečne a podporujúco. Byť obklopená prevažne ženami a vytvoriť si blízke priateľstvá v takejto atmosfére bolo pre mňa veľmi príjemné.
A ako vyzeral tvoj život počas tohto obdobia?
Môj každodenný život bol síce na pohľad „obyčajný“ študentský, no obsahovo veľmi bohatý. Každý deň som chodila na prednášky a semináre, mala som predmety spolu so zahraničnými študentmi aj s Japonkami, naprieč rôznymi ročníkmi. Všetko prebiehalo výlučne v japončine – angličtina sa v akademickom ani bežnom živote príliš nepoužívala, čo ma prirodzene nútilo jazyk aktívne používať každý deň.
Popri škole som veľa cestovala, navštevovala pamiatky, múzeá, historické miesta a spoznávala nových ľudí. Práve znalosť japončiny mi umožnila dostať sa k ľuďom bližšie, prihovoriť sa im, viesť rozhovory, vytvárať si autentické kontakty aj mimo „bubliny“ zahraničných študentov. Vďaka tomu som Japonsko nezažila len ako pozorovateľ, ale ako niekto, kto bol aspoň na chvíľu súčasťou každodenného života tejto krajiny.
Čo ti teraz, keď už žiješ na Slovensku najviac chýba z Japonska?
Z Japonska mi dnes najviac chýba pocit spoľahlivosti a predvídateľnosti v každodennom živote. Či už ide o dopravu, služby alebo správanie ľudí v obchodoch a na verejných miestach, všetko fungovalo veľmi systematicky a pokojne. Práve tento poriadok mi dával veľký pocit vnútornej istoty a málokedy som bola v strese z bežných situácií. Zároveň som sa tam cítila mimoriadne bezpečne, a to aj vtedy, keď som sa vracala neskoro večer alebo v noci. Tento pocit bezpečia mi na Slovensku občas chýba.
Veľmi mi chýba aj ohľaduplnosť voči ostatným: ľudia sa netlačia, vedia disciplinovane čakať v rade, nepredbiehajú sa a rešpektujú osobný priestor druhých. A úplne drobná, no pre mňa veľmi výrazná vec je ticho vo vlakoch a v mestskej doprave. To je niečo, čo si človek uvedomí až vtedy, keď o to príde.
Naopak, čo naše ti chýbalo keď si bola preč?
Keď som bola v Japonsku, chýbala mi slovenská bezprostrednosť a osobnejší kontakt medzi ľuďmi. Japonci si prirodzene držia väčší odstup, nielen mentálny, ale aj fyzický. Na Slovensku som bola zvyknutá na objatia, spontánne prejavy blízkosti a takú tú „ľudskú živosť“, ktorá je u nás veľmi prirodzená. Spočiatku mi to v Japonsku veľmi chýbalo a aj keď si na ten odstup človek časom zvykne, po návrate domov som si uvedomila, aká cenná je pre mňa slovenská spontánnosť, otvorenosť a teplo v medziľudských vzťahoch.
Ako by si porovnala životnú úroveň v Japonsku a na Slovensku?
Životná úroveň v Japonsku sa veľmi líši v závislosti od regiónu. Vo veľkých a živých mestách je prirodzene vyššia. Viac príležitostí, služieb aj pracovných možností. Na vidieku ľudia často žijú skromnejšie, niekedy aj jednoduchšie než sme zvyknutí u nás, no zároveň som mala pocit, že sú spokojní aj s málom. Skromnosť je v japonskej spoločnosti veľmi silná hodnota a je viditeľná v každodennom živote.
Zároveň si myslím, že Japonci sú mimoriadne šikovní v hospodárení s peniazmi. Často som sa stretávala s rôznymi iniciatívami, videami či článkami, ktoré ľuďom pomáhajú nakupovať rozumnejšie, plánovať výdavky a narábať s financiami zodpovedne. Tento prístup je tam veľmi prirodzený.
A čo japonské ceny, dá sa tam vyžiť aj za málo peňazí?
Čo sa týka cien, najmä pri základných potravinách som mala pocit, že sa tam dá vyžiť pomerne úsporne. Pamätám si, že za približne 15 eur v prepočte som odchádzala z obchodu s dvoma veľkými taškami plnými zeleniny, ryže, mäsom a základných ingrediencií a často mi to vystačilo aj na celý týždeň. Zároveň som mala silný pocit, že potraviny boli veľmi kvalitné. Jedla som veľa zeleniny a ryže a zdravo som sa stravovala úplne prirodzene, bez toho, aby som sa o to musela vedome snažiť.
Aj voľnočasové aktivity a cestovanie sa dajú v Japonsku zvládnuť veľmi šetrne. Krajina ponúka množstvo prírodných pamiatok, chrámov a kultúrnych miest, ktoré sú prístupné zadarmo alebo za symbolické vstupné. Vďaka tomu sa dá kultúrne aj cestovateľsky vyžiť aj s menším rozpočtom.
V porovnaní so Slovenskom by som povedala, že v Japonsku sa pri dobrom plánovaní dá žiť prekvapivo efektívne, často s pocitom vyššej kvality služieb a každodenného komfortu, aj bez veľkých výdavkov.
Prečo si sa rozhodla študovať a učiť japončinu?
Pre japončinu som sa rozhodla najmä preto, že ma od začiatku fascinovalo, ako znie, a rovnako aj jej systém písma. Japončina používa tri typy písma a práve kandži: znaky, ktoré majú svoj význam a vizuálnu logiku. Boli pre mňa niečím úplne výnimočným. Každý znak v sebe nesie príbeh, význam a kontext, čo robí učenie sa jazyka oveľa hlbším než len memorovanie slovíčok.
Zároveň som typ človeka, ktorého baví samotný proces učenia sa. Už pri rozhodovaní o štúdiu som cítila, že japončina a japonológia budú pre mňa cestou na celý život. Nie je to jazyk, ktorý sa „naučíte a hotovo“. Stále sa objavujú nové znaky, nové súvislosti, historické a kultúrne vrstvy. Neustále čítam, opakujem si kandži, prehlbujem si kontext a rozširujem si obzory. Práve táto nekonečná hĺbka je pre mňa veľmi motivujúca.
Aké sú najväčšie výzvy pri štúdiu japončiny pre Slovákov?
Jednoznačne je to práve kandži. Učenie sa znakov si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti a disciplíny. Neexistuje žiadna skratka ani rýchle riešenie. Človek si musí doslova sadnúť a znakom venovať čas, ideálne každý deň. Pre mnohých je to vyčerpávajúce a odrádzajúce, pretože ide o dlhodobý proces bez okamžitých výsledkov. No práve v tom spočíva krása japončiny, odmeňuje tých, ktorí sú ochotní vydržať a ísť postupne do hĺbky.
Ako dlho ti trvalo, kým si sa naučila plynule rozprávať a dokázala sa tak v Japonsku bez problémov dohovoriť?
Do Japonska som odišla po približne štyroch rokoch štúdia japončiny. V tom čase som už mala pomerne dobrý pocit zo svojich jazykových schopností. Bola som na komunikačnej úrovni a vedela som sa bez väčších problémov dohovoriť, takže samotného jazyka som sa nebála.
Postupne som si však uvedomila jednu dôležitú vec: aj keď som rozumela jednotlivým slovám a frázam, nie vždy som dokázala správne pochopiť celkový význam toho, čo mi ľudia hovorili. Japončina je totiž veľmi kontextový jazyk. Veľká časť významu sa skrýva v situácii, vzťahoch medzi ľuďmi, neverbálnej komunikácii či v tom, čo zostane nevypovedané. Ak človek nepozná širší kontext, môže byť porozumenie veľmi náročné, aj keď „jazykovo“ rozumie všetkému.
Pobyt v Japonsku mi v tomto smere pomohol najviac. Byť priamo medzi ľuďmi, vnímať ich reč tela, tón hlasu a každodenné situácie spôsobilo, že mnohé frázy zrazu dostali nový význam. Práve neustály kontakt s jazykom a kultúrou posunul moju japončinu na úplne inú úroveň – nielen po jazykovej, ale aj kultúrnej a ľudskej stránke.
Máš nejaký svoj obľúbený japonský výraz alebo frázu, ktorá podľa teba vystihuje japonskú kultúru?
Áno, mám – a je to fráza, ktorá podľa mňa veľmi presne vystihuje podstatu japonskej kultúry: Meiwaku o kakenai jō ni (迷惑をかけないように), doslova „nespôsobovať druhým ťažkosti“ alebo „nebyť na obtiaž“.
Táto myšlienka je akoby tichým základom každodenného fungovania v Japonsku. Japonci veľmi prirodzene myslia na ľudí okolo seba a ešte skôr, než niečo urobia, zvažujú, či tým niekomu nespôsobia nepríjemnosť.
Prejavuje sa to v drobných, ale veľmi výpovedných detailoch: napríklad si nedávajú silné parfémy do vlaku, aby niekoho nerozbolela hlava, netlačia sa v rade ani na eskalátoroch, nerozprávajú sa nahlas v hromadnej doprave a nejedia či nepijú vo vlaku, aby niekoho nerušili. Sú to možno malé veci, no v konečnom dôsledku vytvárajú prostredie, ktoré je pokojné, ohľaduplné a príjemné pre všetkých. A práve tento postoj je niečo, čo na japonskej kultúre obdivuje veľa cudzincov, že ohľaduplnosť nie je výnimkou, ale normou.
Ty sama máš celkom japonský výzor, čo sa často objavuje aj v komentároch pod tvojimi videami. Máš odtiaľ nejaké korene alebo je to skôr zhoda náhod, mejkap a štýl?
Toto počúvam už od úplného detstva a nie, nemám žiadne ázijské korene. V jednej vetve mojej rodiny sa síce prirodzene vyskytuje tento typ tvaru očí, ale pôvod do Ázie nesiaha, je to jednoducho genetická zhoda.
Stretla som sa aj s tým, že si niektorí ľudia myslia, že sa cielene maľujem tak, aby som vyzerala ázijsky, no pravda je, že aj bez make-upu, alebo len s úplne minimálnym líčením, vyzerám rovnako. Tvar očí sa jednoducho nedá „namaľovať“. Páči sa mi, ako vyzerám, a rada svoje črty jemne zvýrazním, nie preto, aby som sa niekomu podobalа, ale preto, že sú moje.
Uvedomujem si, že nejde o úplne typickú európsku črtu, a ako dieťa som si to vypočula viackrát: deti bývajú veľmi úprimné a nie vždy citlivé. Dnes to však beriem ako niečo, čo je súčasťou mojej identity. Keďže sa prirodzene pohybujem v japonskej kultúre, sledujem tamojšie trendy, estetiku, spôsob líčenia či obliekania a je prirodzené, že ma to ovplyvňuje. Ide to ruka v ruke s tým, čomu sa venujem a čo mám rada, no základ je stále ten istý: je to jednoducho moja prirodzená podoba.
Čo z japonskej kultúry ťa osobne najviac oslovilo? Nejaký zvyk, pravidlo či životný štýl?
Veľmi ma oslovujú japonské štvorznakové porekadlá jodžidžukugo, pretože v sebe nesú hlbokú životnú filozofiu v neuveriteľne jednoduchej forme. Sú to krátke výrazy, ale človek sa k nim môže vracať celý život a zakaždým v nich objaví niečo nové.
Jedno z mojich najobľúbenejších je ičigo ičie (一期一会) – doslova „jedno stretnutie, jeden jediný raz v živote“. Vyjadruje myšlienku, že každé stretnutie, každá situácia a každý moment sa deje len raz a už sa nikdy nezopakuje v rovnakých okolnostiach. Pripomína nám, aby sme k ľuďom a k prítomnému okamihu pristupovali s väčšou pozornosťou, úctou a vďačnosťou, pretože to, čo sa deje teraz, nám môže veľmi ľahko prekĺznuť pomedzi prsty.
Druhé porekadlo, ktoré ma veľmi oslovuje, je nanakorobi jaoki (七転び八起き) „sedemkrát spadnúť, osemkrát vstať“. Je to krásne jednoduchý obraz vytrvalosti a odolnosti. Hovorí o tom, že zlyhanie nie je koniec, ale prirodzená súčasť cesty, a že vždy má zmysel postaviť sa ešte raz. Táto myšlienka mi je veľmi blízka: nevzdávať sa, aj keď to nejde ľahko, a vždy sa znovu postaviť na nohy. Práve takéto nenápadné, ale hlboké princípy sú niečo, čo ma na Japonsku fascinuje najviac. Nie sú to veľké heslá, ale tiché postoje, ktoré sa postupne premietajú do každodenného života.
Na sociálnych sieťach zdieľaš aj rôzne pikošky zo života v Japonsku – napríklad, že je tam no go smrkať na verejnosti. Prečo to tak je?
Väčšina týchto pikošiek, ktoré u nás pôsobia zvláštne, má v Japonsku spoločný základ: princíp meiwaku o kakenai jó ni, teda snahu neobťažovať ostatných. Je to veľmi silná hodnota, ktorá ovplyvňuje každodenné správanie ľudí. Aj smrkanie na verejnosti do toho presne zapadá. Vníma sa ako niečo nehygienické a nepríjemné pre okolie. Niečo, čo doslova „dávame von“ a čo by mohlo ostatných znechutiť alebo ohroziť. Preto je spoločensky prijateľnejšie potichu si potiahnuť alebo sa ospravedlniť a odísť na toaletu, než sa vysmrkať medzi ľuďmi.
Spomínala si, že v Japonsku je veľmi silný tlak prispôsobiť sa skupine a nevyčnievať. Ako sa to prejavuje v každodenných situáciách?
V každodennom živote sa tento tlak prispôsobiť sa skupine prejavuje najmä snahou nevyčnievať. Či už ide o bežné rozhovory so susedmi, komunikáciu na pracovisku alebo fungovanie v kolektíve, cieľom je nepritiahnuť na seba prílišnú pozornosť. Ľudia sa spravidla nechvália úspechmi, veľa vecí si nechávajú pre seba a veľmi si strážia súkromie. Aj zo strachu, aby niekoho neurazili, nevyvolali závisť alebo nenarušili harmóniu skupiny.
A čo sa deje, ak si niekto predsa len vyjadruje svoj názor a odmieta byť ako všetci ostatní?
Ak sa niekto rozhodne otvorene vyjadrovať svoje názory a vedome sa nechce prispôsobiť, skupina na to často nereaguje priamym konfliktom, ale skôr tichým vylúčením. Japonsko je výrazne kolektivistická spoločnosť, ľudia fungujú v skupinách v práci, v škole, pri záľubách, v rôznych kluboch a krúžkoch. Ak niekto postupne prestane zapadať, môže sa stať, že prestane byť pozývaný, prestanú s ním komunikovať alebo ho jednoducho ignorujú.
To často vedie k veľkej samote, ktorá je pre človeka veľmi náročná: obzvlášť v spoločnosti, kde je pocit príslušnosti ku skupine kľúčový. Tento jav môže nadobúdať aj podobu šikany, a to nielen v školách, ale aj na pracoviskách či v medziľudských vzťahoch. Ide však väčšinou o veľmi pasívnu, nenápadnú formu. Niečo, čo by Európan možno ani nenazval šikanou, no v japonskom kontexte má hlboký a veľmi bolestivý význam.
Ľudia, ktorí nechcú byť konformní, si preto často vytvárajú vlastné komunity a alternatívne skupiny, kde majú slobodu prejavu a môžu byť sami sebou. Zároveň však zostávajú skôr na okraji spoločnosti a tá väčšinová časť si od nich udržiava odstup. Je to cena za individualitu v prostredí, kde má kolektív stále prednosť pred jednotlivcom.
Ako si vnímala život a miestnych v Japonsku ty ako cudzinka? Je niečo, čo by sa od nás Slovákov mohli učiť?
Ako cudzinka som v Japonsku vnímala život oveľa osobnejšie, než som pôvodne očakávala. Mala som pocit, že v mnohých hodnotách sme si s Japoncami prekvapivo blízki, najmä čo sa týka pohostinnosti, štedrosti a starostlivosti o druhých. Niekoľkokrát ma moje japonské kamarátky či známe pozvali k sebe domov alebo k svojim rodinám a vždy to bol veľmi silný zážitok. Vedeli, že som ďaleko od domova, že som tam sama ako cudzinka, a dokázali sa do toho veľmi citlivo vcítiť. Práve v týchto chvíľach som mala pocit, že mi sprostredkovali akési „teplo domova“ aj na opačnom konci sveta.
Pred odchodom som mala dojem, že Japonci sú skôr uzavretí a nespoločenskí, no realita ma úplne vyviedla z omylu. Keď si k niekomu nájdu cestu, vedia byť nesmierne srdeční a úprimní. Mala som pocit, že ma doslova prijali do svojich rodín a do svojich životov, čo bolo pre mňa veľmi silné a krásne. Zároveň som si všimla, že Japonci sú veľmi štedrí a citliví na prejavy úcty. Keď vidia, že cudzinec má rešpekt k ich kultúre, zvykom a spôsobu života, veľmi si to vážia a dokážu sa z toho úprimne tešiť. Myslím si, že práve v tejto schopnosti vnímať druhého, vytvárať bezpečný a láskavý priestor a prejavovať starostlivosť by sme si navzájom mali čo učiť a možno je to aj to, čo nás napriek vzdialenosti robí v niečom veľmi podobnými.
Aké sú podľa teba najväčšie rozdiely medzi japonskou a slovenskou mentalitou?
Najväčší rozdiel medzi japonskou a slovenskou mentalitou podľa mňa vychádza zo samotného kultúrneho nastavenia. Slovensko, rovnako ako väčšina Európy, je skôr individualistická kultúra, zatiaľ čo Japonsko je výrazne kolektivistická spoločnosť.
V praxi to znamená, že my sme zvyknutí robiť rozhodnutia najmä podľa seba: podľa vlastných potrieb, hodnôt a túžob, aj keď tým niekedy neberieme až taký ohľad na širšie okolie. Z japonského pohľadu môžu takéto rozhodnutia pôsobiť sebecky alebo príliš individuálne. Naopak, pre nás by bolo často veľmi náročné vzdať sa vlastných ideálov, ambícií či snov v prospech skupiny alebo kolektívu.
Zároveň si však myslím, že ani jeden prístup nie je „lepší“ alebo „horší“. Obe mentality majú svoje silné stránky. V niektorých situáciách je veľmi dôležité stáť si za sebou, ísť vlastnou cestou a vedieť sa presadiť. V iných momentoch je zas nesmierne cenné myslieť na dobro skupiny, vedieť ustúpiť a vytvárať harmóniu. Práve v tomto napätí medzi individualizmom a kolektivizmom vidím krásu oboch kultúr. Sú odlišné, ale navzájom sa môžu veľa naučiť.
A ako sa mladí Japonci bavia? Aké sú tam najčastejšie spôsoby zábavy a stretávania sa?
Mladí Japonci sa bavia trochu inak, než sme zvyknutí u nás, často pokojnejšie, komornejšie a viac zameraní na spoločný zážitok než na veľké akcie. Veľmi populárne sú napríklad karaoke bary, no karaoke v Japonsku vyzerá inak, než si ho zvyčajne predstavujeme. Nejde o spev pred cudzími ľuďmi, ale o malé súkromné miestnosti s gaučom, stolom, televízorom a mikrofónmi, kde má skupina úplné súkromie. Zmestí sa tam aj desať ľudí, dá sa objednať jedlo a pitie, rozprávať sa, smiať, spievať a celé je to prekvapivo lacné. Práve preto je karaoke jedným z najobľúbenejších spôsobov, ako spolu tráviť čas.
Časté sú aj stretnutia v reštauráciách a kaviarňach. Najmä dievčatá rady chodia s kamarátkami do kaviarní na rozkošné, estetické dezerty, robia si fotky a užívajú si samotnú atmosféru miesta. Nočný život síce existuje, ale nie je až taký dominantný ani každodenný, zábava má skôr nenútený „casual“ charakter.
Veľmi obľúbené sú aj malé výlety. Ísť do blízkeho mesta, do zábavného parku, do akvaparku alebo len objavovať nové miesta v okolí. Na jar je zase typické hanami, teda pikniky pod kvitnúcimi sakurami. Každý prinesie niečo malé pod zub, sadne sa pod stromy, rozpráva sa, oddychuje a vychutnáva si moment. Je to jednoduché, pokojné a veľmi krásne. Mám pocit, že mladí Japonci majú veľa možností, ako tráviť čas spolu za relatívne nízke ceny a že zábava pre nich nemusí byť hlučná alebo okázalá, ale skôr príjemná, spoločná a estetická.
Keď si už na vlastnej koži zažila, akí sú Japonci – ich charakter, zvyky a osobnostné črty – vedela by si si predstaviť tvoriť pár s niekým z Japonska?
Úprimne, momentálne si to úplne neviem predstaviť, ale zároveň tomu nie som uzavretá. Zatiaľ som nemala možnosť spoznať Japonca, s ktorým by som si vedela predstaviť partnerský vzťah podľa mojich vlastných potrieb a očakávaní. Medzikultúrne rozdiely sú jedna vec, no to, ako sa emócie vo vzťahoch prežívajú a vyjadrujú, je podľa mňa ešte zásadnejšie a práve tam vnímam veľké rozdiely.
V Japonsku je celý koncept chodenia, vzťahov a prejavovania citov nastavený inak než u nás. Najmä u staršej generácie nie je bežné hovoriť „ľúbim ťa“ alebo otvorene verbalizovať emócie. Pre mnohých Japoncov je to stále niečo neprirodzené. Lásku a náklonnosť skôr vyjadrujú skutkami, starostlivosťou, pozornosťou, drobnými každodennými gestami. Sú to také tiché, nenápadné prejavy lásky.
Mladšie generácie sú v tomto už otvorenejšie a s emóciami pracujú inak než kedysi, no ten základný rozdiel v mentalite tam stále cítiť. A ja si nie som istá, či by mi takýto spôsob vyjadrovania citov dlhodobo stačil, keďže som zvyknutá na otvorenosť, pomenovávanie pocitov a verbálne prejavy blízkosti. Zároveň si však uvedomujem, že každý človek je iný a že existuje veľa Japoncov, ktorí sa vymykajú stereotypom. Preto hovorím, že nie som tejto predstave uzavretá, len si ju v tejto fáze života neviem úplne reálne predstaviť.
Plánuješ sa do Japonska ešte niekedy vrátiť alebo tam dokonca zostať žiť, alebo je pre teba Slovensko tým miestom, kde sa chceš usadiť?
Do Japonska by som sa určite chcela ešte vrátiť. Rok, ktorý som tam strávila počas štúdia, ma výrazne posunul – jazykovo aj osobnostne – a práve preto cítim, že by som tam raz chcela žiť dlhšie, možno niekoľko rokov. Dlhodobý pobyt by mi umožnil ešte viac prehĺbiť jazyk, lepšie porozumieť kultúre a učiť sa aj mimo akademického prostredia, napríklad prostredníctvom workshopov či tradičných kurzov. Fascinuje ma napríklad kimono a jeho kultúrny kontext, ktorému by som sa chcela venovať do väčšej hĺbky.
Čo sa týka otázky, kde by som sa chcela usadiť natrvalo, to zatiaľ neviem povedať úplne jednoznačne. Myslím si, že to bude do veľkej miery závisieť aj od môjho budúceho partnera a životných okolností. Odkedy som odišla do Japonska, mám pocit, že moje srdce patrí Slovensku aj Japonsku zároveň. Viem si predstaviť, že budem medzi týmito dvoma svetmi prirodzene prechádzať a čerpať z oboch. Práve v tom vidím aj svoju hodnotu – ponúknuť pohľad na Japonsko nielen očami cestovateľa, ale niekoho, kto krajinu pozná zvnútra, rozumie jej jazyku, kultúre a kontextu.
Sú to zatiaľ moje vízie do budúcna: otvorené, pohyblivé, možno trochu medzi dvoma domovmi, ale o to viac autentické.
