Nina Aslani si dlho neuvedomovala, že je závislá – mala prácu, život a pila najmä pivo, ktoré za alkohol ani nepovažovala. Až spätne dokáže zhodnotiť, kedy sa z „normálneho“ pitia stal problém. Jedného dňa však prišiel zlom, keď sa rozhodla vziať svoj osud do vlastných rúk, podstúpila šesťmesačné liečenie a už takmer dva roky je abstinujúcou alkoholičkou.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- ako dlho trvalo, kým si Nina vypestovala závislosť
- ktoré varovné signály závislosti by mal človek včas spozorovať
- prečo podľa Niny alkoholik nedokáže milovať
- v čom bol návrat do reality ako abstinentka náročnejší než samotné liečenie
- ako sa k alkoholikom stavia slovenský systém
Štatistiky naznačujú, že ženy, najmä mladé ženy po 30-tke, sú náchylnejšie k alkoholizmu ako muži. Čo bol spúšťač u teba?
Paradoxne to nebola bolesť, ale nuda. A tiež fakt, že som vyrastala v prostredí, kde bol alkohol neustále prítomný. Človek sa postupne naučí vnímať ho ako niečo normálne – ako spôsob, ako vypnúť, vyplniť ticho a jednoducho prežiť deň.
Ako dlho u teba trvalo, kým si si vypestovala závislosť? A máš ako osoba sklony k závislosti, alebo to bola u teba skôr kombinácia viacerých dôvodov?
Pila som približne desať rokov. Neprišlo to zo dňa na deň, bola to postupná cesta. Nemyslím si, že som „typický závislák“ – úprimne verím, že potenciál stať sa závislým má v sebe každý. Každý z nás má svoju hranicu a keď ju prekročí, všetko sa môže rozbehnúť veľmi rýchlo.
Mnoho adiktológov tvrdí, že alkoholizmus je len vyústenie iných problémov, alebo neriešených tráum, nenaučených mechanizmov, ako zvládať stresové a nátlakové situácie. Musela si sa aj ty počas liečenia ponoriť viac do minulosti či seba a vyriešiť si veci, ktoré si ani netušila pred tým, že potrebuješ riešiť?
Áno. Prekvapilo ma, koľko vecí som mala v sebe uložených bez toho, aby som si to uvedomovala. Nezvládnutý stres, potláčané emócie, neustály tlak na výkon. Alkohol ich na chvíľu otupoval, no liečenie ma naučilo ich konečne počúvať.
Ako sa u teba závislosť vyvíjala?
Nenápadne. Najskôr to bolo občasné pitie, potom pravidelné a postupne sa alkohol stal súčasťou každého dňa. Hranice sa posúvali veľmi pomaly, až som ich prestala vnímať. Až spätne som si uvedomila, kedy sa z „normálneho“ pitia stal problém.
Je to u alkoholikov rovnaké/podobné v tom, ako tá závislosť prepukne, alebo je to u každého iné?
Má to spoločné črty, no zároveň je to u každého iné. Podobné je najmä to, že závislosť sa väčšinou vyvíja postupne a nenápadne. Líšia sa však dôvody, tempo aj spúšťače. Každý človek má svoju vlastnú hranicu a svoj príbeh.
Veľa ľudí si povie: „Veď pijem len pivo“. Mala si aj ty vtedy domnienku, že alkoholik vyzerá inak než ty?
Áno. Mala som pocit, že pivo vlastne ani nie je alkohol a že alkoholici vyzerajú ako bezdomovci. V hlave som mala obraz niekoho nefunkčného, viditeľného, úplne iného, než som bola ja. Fungovala som, mala som prácu aj život, a práve preto som si veľmi dlho nechcela pripustiť, že problém sa môže týkať aj mňa.
Čo je podľa teba najväčší mýtus panujúci o alkoholizme či alkoholikoch?
Najväčší mýtus je, že alkoholik vyzerá nejak konkrétne – špinavo, nefunkčne, ako bezdomovec. Ľudia si často myslia, že problém sa ich netýka, pretože fungujú, pracujú a majú „normálny“ život. Rovnako nebezpečný je aj mýtus, že pivo alebo víno nie sú skutočný alkohol, či presvedčenie, že pohár červeného vína je „na krvinky“. Je to hlúposť.
Existuje „funkčný alkoholik“ alebo aj to je len jeden z mýtov?
Áno, existuje – alebo presnejšie, existuje obraz človeka, ktorý funguje, no zároveň je závislý. Fungovanie totiž neznamená, že problém neexistuje. Funkčný alkoholik je realita, ktorá sa však často popiera, a práve to ju robí nebezpečnou.
Sú nejaké znaky, pri ktorých by už človek mal spozornieť a myslieť sa nad tým, či náhodou nemá problém s alkoholom?
Ak si niekto všimne, že potrebuje alkohol na zvládanie stresu, že rituály s alkoholom sú každodenné alebo že pitie skrýva pred ostatnými, ide o jasné varovné signály. Rovnako vtedy, keď sa hranice postupne posúvajú a človek si začne pitie ospravedlňovať napríklad práve vetou: „Veď pivo nie je alkohol.“
Ako sa k alkoholikom stavia náš slovenský systém? Čo obnáša proces dostať sa na liečenie, ako liečenie vyzerá a ako prebieha následné doliečovanie?
Slovenský systém má stále medzery. Dostať sa na liečenie znamená zvládnuť množstvo papierovania a čakacích lehôt a nie vždy je jednoduché nájsť vhodný program. Liečenie zahŕňa detox, psychoterapiu, skupinové sedenia aj vzdelávanie o závislosti. Následné doliečovanie je však často dlhšie a náročnejšie než samotný pobyt na liečení – človek sa učí žiť abstinenciu v reálnom živote.
Čo v tebe najviac zarezonovalo počas tvojho prvotného mesačného liečenia? Či už negatívne alebo pozitívne.
Mesiac pred liečením som bola len doma. Samotné liečenie potom trvalo šesť mesiacov. Najviac vo mne zarezonovalo uvedomenie, že alkohol bol len nástroj, a že musím pracovať na sebe, nie len na tom, aby som prestala piť. Zažila som tiež silnú podporu komunity, ktorú som dovtedy nemala. Negatívne momenty boli hlavne konfrontácie s vlastnými emóciami, ktoré som roky potláčala.
Myslíš si, že alkohol by mal byť úplne zakázaný, alebo viac regulovaný v spoločnosti? Konkrétne na Slovensku.
Ja by som alkohol zakázala všade. Úplný zákaz asi nie je realistický, ale určite by malo byť viac regulácií, obmedzení reklamy, dostupnosti a najmä viac edukácie – hlavne pre mladých. Spoločnosť by mala chápať, že ide o závažný zdravotný problém.
Ako vyzeral tvoj návrat do bežného života, kde je alkohol všade? Bolo pre teba ťažšie prestať piť alebo naozaj zostať abstinujúcou?
Najťažšie bolo naučiť sa byť v bežnom živote, kde je alkohol všade, a zároveň zostať abstinujúcou. Každý pohárik môže byť spúšťačom a spoločenský tlak je pritom veľký. Pre mňa je abstinencia stále aktívnou prácou na sebe.
Podľa tvojich slov je realita po liečení oveľa náročnejšia než ono samotné. Stretla si sa s prehováraním typu „veď jeden pohárik ti nič neurobí“?
Áno, stretla som sa s tým veľmi často. Je to veľmi nebezpečné, keď si alkoholik ľahko ospravedlní „malú výnimku“ a spustí tak celý problém znova – ocitne sa presne tam, kde bol predtým. Alkoholik sa jednoducho nedokáže naučiť piť.
Prečo si myslíš, že slovenská spoločnosť má problém akceptovať, že niekto nepije?
Pretože alkohol je pevne zakomponovaný do každodenného života – oslavy, káva s vínom, firemné akcie. Abstinencia je preto často vnímaná ako odlišnosť alebo odmietnutie spoločenskej normy.
Povedala si, že alkoholik nedokáže milovať – prečo?
Závislosť bráni skutočne milovať – láska si vyžaduje pozornosť, empatiu a prítomnosť. Alkoholik často žije v úniku alebo vo vlastných vzorcoch, ktoré vzťahy skresľujú a oslabujú. Alkoholizmus je forma sebapoškodzovania – človek, ktorý nemiluje seba, nevie milovať ani druhých.
Čo sa zmenilo v tvojich vzťahoch po abstinencii?
Vzťahy sa očistili. Niektoré sa posilnili, iné zanikli – no všetko sa dialo autenticky. Abstinencia mi umožnila byť naozaj prítomná a byť sama sebou, nie človekom, ktorý sa skrýva za alkohol.
Ako sa podľa teba rozprávať s niekým, kto má problém s alkoholom? A je možné pomôcť človeku, ktorý pomoc odmieta?
Treba byť úprimný, no bez obviňovania. Podporovať človeka a nechať ho cítiť, že nie je sám. Pomoc odmietajúcemu človeku je výzvou, no často stačí byť trpezlivý a držať otvorené dvere, aby sám videl, že zmena je možná.
Čo by si odkázala ľuďom, ktorí majú pocit, že „ešte to nie je také zlé“?
Nečakaj, kým sa to zhorší. Aj malé signály treba brať vážne. Alkoholizmus sa vyvíja potichu a nenápadne – každý pohárik sa počíta.
