Sedemnásťročná Češka Nicol Varhaníková sa rozhodla urobiť krok, na ktorý si netrúfne každý. Na jeden rok prerušila štúdium na českej strednej škole a vymenila známe prostredie za úplne nový svet – americký Utah. Prostredníctvom študijného výmenného programu sa ocitla v hostiteľskej rodine v USA, kde zažila nielen odlišný školský systém, ale aj kultúrne rozdiely, nové výzvy a silné osobné momenty.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- ako sa Nicol dostala k výmennému pobytu
- či ju v USA financuje hostiteľská rodina alebo si všetko kryje sama
- v čom sú americké rodiny iné než európske
- aké boli najväčšie kultúrne šoky, s ktorými sa Nicol stretla
- či mávajú Američania naozaj párty ako z filmu
Rozhodnutie stráviť rok v USA bolo prvým krokom. Čo nasledovalo potom – aké konkrétne kroky si musela absolvovať, aby sa z rozhodnutia stal reálny plán?
Ďalším krokom bolo nájsť si agentúru, ktorú som ja mala už na odporúčanie vybranú – agentúru Studovatvusa. Ja a moji rodičia sme sa s agentúrou skontaktovali a potom nasledovalo prvé stretnutie, testy z angličtiny a vypĺňanie prihlášky. Po odoslaní mojej prihlášky sa už len čakalo na to, kým sa pre mňa nájde vhodná hostiteľská rodina v USA. V apríli som dostala moje umiestnenie do Utahu a musím povedať, že v ten deň som si naozaj uvedomila, že je to realita.
Riešila si hneď na začiatku financie alebo až neskôr v procese? Akú čiastku si potrebovala ešte pred vycestovaním?
Financie sú naozaj veľmi individuálna vec u každého študenta. Asi nedokážem presne povedať, koľko každý potrebuje. Ide len o vaše súkromné výdavky, prípadne ak chcete nejaké špeciálne veci alebo jedlo. Hostiteľská rodina vám však poskytuje tri jedlá denne a domov. Takže v konečnom dôsledku sa môžeme baviť o tom, že nejaké extra peniaze by ste ani nemuseli potrebovať, ale ako hovorím, toto už závisí od študenta – ako veľmi chce míňať a na čo.
Keďže si v čase odchodu študovala na strednej škole, znamenalo to aj prerušenie štúdia doma. Ako si sa konkrétne dostala na americkú strednú školu – musela si robiť prijímačky?
Áno, prerušila som štúdium na mojej českej strednej škole na jeden rok. Americkú strednú školu mi pridelila agentúra v USA podľa toho, kde vybrali hostiteľskú rodinu. Žiadne prijímačky robiť nemusíte, stačí doložiť vysvedčenia z predchádzajúceho štúdia.
Podľa tvojich slov ti bola hostiteľská rodina pridelená v rámci výmenného programu. Šiel nejaký jej člen naopak do Česka?
Najprv hostiteľskú rodinu vyberá organizácia v USA a rodina si potom vyberá študenta. Do mojej rodiny v ČR nikto nešiel, pretože ide o individuálny študijný program.
Zažila si po príchode nejaký kultúrny šok – napríklad v obchode, škole, doma alebo bežne na ulici?
Kultúrnych šokov som zažila naozaj veľa, Amerika je iný svet. Musím však povedať, že to boli skôr milé šoky než nepríjemné. Ako prvé mi asi napadne systém – všetko je oveľa viac online, je to veľmi premyslené a jednoduché. Tiež správanie ľudí – nakupujem v obchode a zastaví ma slečna, že sa jej páči môj outfit alebo účes, a ide ďalej. Predavačky sa vás pýtajú, ako sa máte a či ste našli všetko, čo ste potrebovali. Príde mi to veľmi milé. Určite ma prekvapili aj ceny v obchodoch – tie sú o dosť vyššie.
Čo bola pre teba najväčšia výzva po príchode do úplne cudzej krajiny, ďaleko od domova?
Myslím si, že najväčšou výzvou bolo osamostatniť sa a naučiť sa byť nezávislá. Veľkou výzvou bol pre mňa osobne aj časový posun a následná komunikácia s mojou rodinou v Česku. To však rýchlo prešlo a všetko sa upokojilo.
Z tvojich sociálnych sietí je jasné, že si si so svojou host rodinou veľmi sadla. Pamätáš si moment, kedy si si uvedomila, že už sa pri nich necítiš ako hosť, ale ako člen rodiny?
Úprimne si myslím, že to bolo už prvý alebo druhý deň … Cítila som sa s nimi uvoľnene a ako doma. Ľudia tu v USA prijímajú ostatných veľmi rýchlo a hneď ma začali nazývať ich dcérou. Bolo to nádherné.
Všimla si si, že americké rodiny fungujú v nejakých smeroch inak než tie európske? Je niečo, čo ťa na ich prístupe k rodinným vzťahom alebo komunikácii prekvapilo?
Myslím si, že vo všeobecnosti tu majú oveľa viac pravidiel pre svoje deti, na čo u nás až tak často nenarazíme. Samozrejme, občas áno, ale tu je to naozaj v každej rodine. Ide napríklad o limity na mobile, striktné časy, dokedy musia byť deti doma a podobne. Myslím si však, že je to dobré – dá im to disciplínu a nesedia len doma a nescrollujú na telefóne. Ľudia, hlavne na stredných školách, tiež veľmi veľa športujú.
Na sociálnych sieťach často spomínate váš inside joke so slovom „salmon“, respektíve „Samón“. Ako to celé vzniklo?
Toto vzniklo úplnou náhodou a vlastne to ani nie je nejako zaujímavé. Bol to taký rodinný telefonát, keď ich bývalá exchange študentka povedala svojej rodine v Španielsku, že máme na večeru „salmon“ a pritom naklonila hlavu. Neviem prečo, ale tá situácia nám prišla strašne vtipná. Takto sa to ani nedá poriadne vysvetliť, keď pri tom nie ste. Potom sme to začali používať takmer pri každej situácii. Bola to taká hlúposť.
Ako veľmi sa líši vzťah učiteľ – študent v USA oproti Česku?
Vzťah medzi učiteľmi a študentmi sa od Európy veľmi líši. Učitelia sú tu, povedala by som, skôr kamaráti so študentmi a snažia sa im pomáhať. Rozprávajú sa s nimi o ich dňoch, o tom, čo jedli a podobne. Je to skôr kamarátsky vzťah než profesionálny.
Je niečo, čo by si zo školy v USA preniesla do európskeho školstva – a niečo, čo by si naopak nikdy nechcela?
Myslím si, že by som školu v Česku rada videla viac praktickú, aby si študenti mohli veci vyskúšať a lepšie si ich zapamätať. Náročnosť štúdia by som však asi nechala takú, na akú som zvyknutá doma.
Celkovo ako by si opísala miestnych Američanov, s ktorými si sa stretla? Sú podľa teba naozaj takí hrdí na svoju krajinu, ako sa hovorí, alebo je to skôr stereotyp?
Myslím si, že miestni sú veľmi milí a priateľskí. Sú hrdí – to určite áno.
Ako sa v USA zvyčajne zabávajú mladí ľudia. Je to skôr ako vo filmoch – napríklad domáce párty, alebo skôr trávia čas niekde vonku? Ako vyzerajú ich typické piatkové a sobotné večery?
Ľudia tu trávia veľa času športom a je tu veľa akcií spojených práve s ním. Či už sú to večere, večierky, stretnutia, pikniky, zápasy a podobne. Samozrejme, objavujú sa tu aj párty, aké môžete vidieť vo filmoch. Ľudia tu tiež trávia veľa času s rodinou – typický sobotný večer je napríklad hranie hier alebo pozeranie filmu.
Je život v USA naozaj taký „komfortný“, ako sa často prezentuje na sociálnych sieťach?
Myslím si, že veľmi záleží na tom, ako si to zariadite vy sami. Ale ako každá krajina, aj Amerika má svoje výhody a nevýhody. Povedala by som, že je to tak 50 na 50.
Ako to máš s financiami počas pobytu – kto ťa v Amerike zabezpečuje? Platí ti väčšinu vecí hostiteľská rodina, alebo peniaze dostávaš od svojich rodičov doma?
Za financie si študent zodpovedá sám, čo znamená, že všetky veci navyše – ako výlety, oblečenie, alebo keď idem niekam s kamarátmi – si študent platí sám.
Je nejaký produkt či služba, pri ktorej ťa v Amerike fakt prekvapila uletená cena?
Určite jedlo, to je tu veľmi drahé. Naopak, elektronika je tu lacnejšia.
Držia sa Američania nejakého zvyku alebo tradície, ktorý sa ti natoľko zapáčil, že by si si ho rada preniesla aj domov?
Myslím si, že to bude určite Deň vďakyvzdania a chcela by som v tom pokračovať. Príde mi nádherná myšlienka a história tohto sviatku, a milujem to jedlo.
Je Amerika miestom, kde by si vedela žiť dlhodobo – alebo len kapitolou, ktorá mala presne takto začať aj po roku skončiť?
Myslím si, že by som si vedela predstaviť tu žiť dlhodobo, ale reálne to zatiaľ vnímam skôr ako jednu kapitolu, pretože je pre mňa dôležité štúdium doma. Ale kto vie – tento názor sa môže každým dňom zmeniť.