Břečťan začínal ako nenápadný „príležitostný projekt“. Dnes za ním stoja desiatky vyprataných bytov a tím ľudí, ktorí nesúdia. Ich práca nie je len o upratovaní, ale najmä o empatii, dôvere a návrate k pocitu bezpečia, ktorý by mal domov človeku prirodzene poskytovať.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- s akými predsudkami sa pri svojej činnosti stretávajú,
- aké bizarné situácie zažili
- a prečo sa poriadok v domácnosti môže vymknúť spod kontroly komukoľvek z nás.
Břečťan vznikol ako „príležitostný projekt“ – kedy ste si povedali, že z toho bude niečo vážne?
Vo chvíli, keď sme zistili, koľko ľudí potrebuje takýto typ pomoci.
Z koho všetkého pozostáva váš tím?
Momentálne nás je približne 20. Päť ľudí tvorí interný tím, ktorý pomáha s chodom organizácie, a 15 dobrovoľníkov, ktorí nám príležitostne pomáhajú.
A ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
Záleží na tom, koho z tímu by ste sa spýtali. Pre mňa sú to predovšetkým samotné upratovania a stretnutia, ktoré pomáhajú rozvoju organizácie. Popri tom mi často volajú klienti, ktorí potrebujú pomoc.
Čo vás zo začiatku najviac šokovalo pri vašich prvých „vypratávacích“ akciách?
Asi to, ako dlho dokázali tí ľudia v takom byte žiť.
Ako vyzerá deň človeka, ktorému pomáhate? Čo by mali mladí vedieť o realite života týchto ľudí?
Neviem, či si predstavujete niekoho „anomálneho“, ale sú to ľudia ako my všetci ostatní. So svojimi osobnými bojmi a výzvami. Toto sa môže diať vašej babičke, kolegyni alebo susedke. Ani nemusíte tušiť, že sa niečo deje.
Hovorí sa, že chaos v domácnosti súvisí aj s psychickým zdravím a duševnou kondíciou. Dá sa povedať, že sa to môže stať každému z nás?
Áno, práve týmto ľuďom pomáhame. Určite, nikdy nevieme, kedy sa môže stať nejaká udalosť, v dôsledku ktorej nebudeme schopní upratovať.
Kedy je podľa vás ten moment, keď človek začne strácať kontrolu nad svojím životom – a čo by mal urobiť, aby si to uvedomil včas?
Je to veľmi individuálne. Môže ísť o nejakú traumatickú udalosť, náročnejšie obdobie, pocit zahltenia alebo psychické ochorenie. Dôležité je hlavne požiadať o pomoc, nech už je to v akejkoľvek fáze, keď si to človek uvedomí.
Stretávate sa aj s predsudkami – napríklad že ľudia si za svoje problémy môžu sami? Ako na to reagujete?
Určite, najmä vo chvíľach, keď situácia daného človeka akýmkoľvek spôsobom zasahuje ostatných v dome. V takom prípade sa snažíme byť mediátorom medzi naším klientom a okolím. Zároveň je nepochopenie často viditeľné napríklad v komentároch na našom YouTube kanáli FRESHTRESH.
Prečo podľa vás v Česku (alebo v Európe) toľko ľudí končí v zlej bytovej situácii?
Záleží na tom, čo si pod „zlou bytovou situáciou“ predstavíte. Ak máte na mysli zanedbanie bytu v dôsledku zlého psychického stavu, môžeme hovoriť o nefunkčnosti rodinných systémov alebo o nedostupnosti pomoci pre týchto ľudí.
Ak by ste mohli zmeniť systém, čo by ste urobili?
Aby bol nápomocnejší pre ľudí. Často sa stretávame s tým, že naši klienti dostanú napríklad nižší príspevok na invaliditu, než aký reálne potrebujú.
Keby ste mali neobmedzený rozpočet – aký projekt by ste spustili zajtra?
Nový projekt neplánujeme, s týmto sme spokojní. Skôr by sme rozšírili naše služby tak, aby boli naozaj komplexné. A zároveň by sme dôstojne zaplatili našich zamestnancov, pretože práca, ktorú odvádzajú, je neuveriteľná. Zatiaľ ju všetci robia dobrovoľnícky.
Pri vypratávaní ste asi videli veľa kurióznych situácií – aké najbizarnejšie veci ste zažili?
Nahromadiť sa dá čokoľvek, čo si dokážete predstaviť. Čokoľvek, čo niekto vyhodí, čo sa predáva na blších trhoch alebo v obchodoch ako Temu a Action. Bohužiaľ, toto sú miesta, kde si ľudia za pár korún kúpia naozaj čokoľvek – a to je zlé. Ak by sme sa však mali baviť o naozaj najbizarnejšom kúsku, ktorý sme našli, bol by to asi sloní kel.
Čo je najčudnejšia vec, ktorú ste pri vypratávaní našli?
Keď som ešte chodil na strednú školu, na jednej párty som si roztrhol bundu. Babička mi tam nalepila záplatu, ktorá bola veľmi špecifická. Na ďalšej párty som bundu úplne stratil. Pri jednom vypratávaní som z vane, ktorá bola plná vecí, zrazu vytiahol bundu a uvidel na nej svoju nášivku. Možno by som to skoro opísal ako znamenie zhora.
Máte medzi sebou nejaké rituály alebo vtipy, ktoré vám pomáhajú zvládnuť ťažké chvíle?
Berieme to pozitívne. Čím väčší neporiadok a čím náročnejšie upratovanie, tým lepšia práca pre nás. Asi tam funguje určitý adrenalín, ale sme tu na to, aby sme týmto ľuďom pomáhali s ľahkosťou a radosťou.
Keď sa pozriete na všetkých ľudí, ktorým ste pomohli – čo vás to naučilo o ľudskej dôstojnosti a o tom, čo vlastne znamená „domov“?
Že ľudská dôstojnosť sa veľmi opiera práve o to, kde žijeme. Keď ste na mieste, kde si nedokážete upratovať, alebo vplyvom nejakej životnej udalosti či duševného ochorenia nahromadíte veci a teraz neviete, ako sa z toho dostať, hanbíte sa. Nepustíte do bytu ani svojich najbližších a tým sa odstrihnete od sociálnych kontaktov.
Dôležité je túto dôstojnosť našim klientom vrátiť – či už tým, že im pomôžeme vytvoriť nový domov, alebo aj tým, že s nimi hovoríme tak, ako by sme hovorili s kýmkoľvek iným, teda bez predsudkov.