Adam Vokáč je mladý Čech, ktorý sa rozhodol kráčať profesijnou cestou, ktorú by si zvolil len málokto – stal sa hrobárom. Nie však hocijakým. Priťahuje ho najmä myšlienka prírodného pohrebníctva, ktoré vníma ako návrat k pokornému spojeniu človeka s prírodou.
Adam okrem iného pôsobí ako správca unikátneho Lúčneho cintorína – prvého svojho druhu v Česku –, kde sa telá ukladajú priamo do zeme a hroby postupne splývajú s rozkvitnutou lúkou.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- kedy si Adam uvedomil, že by chcel byť hrobárom
- na akom princípe funguje Lúčny cintorín
- v čom sa najviac líši od klasického pohrebu
- koľko vyjde prírodný pohreb na Lúčnom cintoríne
- či si dokáže táto práca emocionálne zasiahnuť
- aký najväčší mýtus koluje o hrobároch
Ako sa mladý človek dostane k práci hrobára?
Rozhodol som sa, že chcem zmeniť podobu pohrebníctva u nás, pretože mi celé to odvetvie prišlo veľmi zastarané, skostnatené a úplne mimo dobu, v ktorej žijeme. A keďže som na to nemal žiadne vzdelanie ani školu, povedal som si, že najjednoduchšie bude začať úplne od začiatku – takzvane „od lopaty“, teda ako hrobár, aby som tú prácu a celé prostredie naozaj pochopil. Bola za tým hlbšia myšlienka – túžba niečo zmeniť – a práve toto bol ten najprirodzenejší prvý krok.
Pamätáš si na moment, keď si si povedal: „Toto chcem robiť‘?
Áno pamätám, nebol to jeden konkrétny moment, ale skôr intenzívne obdobie, počas ktorého som začal zisťovať viac o tom, ako funguje prírodné pohrebníctvo na Západe. A vtedy mi začalo dochádzať, že sa v tom spája veľa vecí, po ktorých som vždy túžil. Chcel som pracovať vonku, posúvať spoločnosť smerom k niečomu citlivejšiemu, ľudskejšiemu — najmä v rámci pohrebov, s ktorými som mal osobne zlú skúsenosť. Zároveň som chcel robiť niečo zmysluplné aj pre planétu.
Dotklo sa ma to na veľmi hlbokej úrovni. Uvedomil som si, že práve táto práca by ma mohla naozaj napĺňať. V tom čase som ani nebol spokojný so svojou prácou v kancelárii, takže som sa začal viac zaujímať o túto oblasť.
Mnohí sa téme smrti vyhýbajú, ty si si z nej spravil každodennú realitu. Prečo práve táto cesta?
Prišlo mi kúzelné urobiť z niečoho takého temného a nepopulárneho naopak niečo farebné – niečo, v čom tú krásu najskôr musím nájsť a potom ju ukázať ostatným. Práve to mi prišlo ako veľmi pekné poslanie, a aj preto som si vybral túto cestu. Verím, že sa to postupne zlepšuje.
Čo ti táto práca dáva? Je to niečo, čo ti paradoxne dodáva silu alebo pokoj?
Áno, práve silu aj pokoj mi táto práca určite prináša. Napríklad dnes, pri kopaní hrobu, som si uvedomil, ako veľmi som zosilnel a ako mi to už ide oveľa ľahšie – takže tú silu vnímam doslova. No zároveň mi to dáva aj takú tú vnútornú silu, dlhodobé odhodlanie, životnú energiu.
A pokoj? Ten určite tiež. Pracujem v prírodnom prostredí, ktoré ma vždy dokáže upokojiť. Paradoxne, aj fyzická práca ma upokojuje – mám pocit, že predtým som až príliš zaťažoval hlavu, a práve pri tejto manuálnej činnosti si oddýchnem spôsobom, ktorý naozaj potrebujem.
Lúčny cintorín znie ako veľmi citlivý a krásny spôsob lúčenia sa. Ako by si ho popísal niekomu, kto o ňom nikdy nepočul?
Lúčny cintorín je prvé české prírodné pohrebisko určené na ukladanie celých tiel. Vyzerá tak, že sú tam lúčne pásy, medzi ktorými vedú trávnaté cestičky. V týchto pásoch sú vedľa seba vyznačené hrobové miesta. Keď sa pochováva, lúka sa podľa potreby pokosí a vykopáva sa jednoduchý hrob – bez náhrobku, bez betónu či kameňov. Jednoducho sa vykopá hrob do zeme, a po pochovaní opäť prirodzene splynie s okolím.
Jediné, čo miesto označuje, je drevená tabuľka. Celá myšlienka spočíva v tom, že človek má po smrti splynúť s prírodou – s lúkou, ktorá ho obklopuje.
Ak by si mal zhrnúť tú úplne najhlbšiu myšlienku, ktorá sa skrýva za lúčnym cintorínom – čo by to bolo?
Presne ako som spomínal, tá najhlbšia myšlienka je splynúť s prírodou. My ľudia sme predsa príroda, len na to často zabúdame. A práve takéto uvažovanie nás k tomu môže priviesť – že sa chceme vrátiť do jej kolobehu, lebo sme jeho prirodzenou súčasťou.
Je záujem o tento typ pohrebov vyšší, ako by sme čakali?
Záujem je veľký, keď o tom takto hovorím, a ľudia na to veľmi dobre reagujú, či už keď sa téma objaví v verejnom priestore, alebo keď o tom diskutujeme priamo na cintoríne. Mnohí okoloidúci alebo návštevníci cintorína sú z toho nadšení. Záujem o samotné pochovávanie však zatiaľ nie je taký veľký. Ani sme to nečakali, pretože v Prahe si len približne 3 % ľudí vyberá pochovanie do zeme.
Sociologický prieskum tiež ukázal, že ľudia, ktorí si tento spôsob pochovávania obľúbili, sú skôr mladší. Dá sa teda predpokladať, že ide skôr o trend budúcnosti, ktorý sa postupne rozšíri. V súčasnosti sú ľudia, ktorých sa to najviac týka, stále skôr priaznivcami tradičných spôsobov pohrebu.
Ako funguje celý ten proces – od rozhodnutia až po samotné pochovanie?
Ja vlastne poskytujem iba cintorínske služby, takže celý proces rozhodovania môže prebiehať rôznymi spôsobmi. Moja úloha je hlavne zabezpečiť prenájom miesta a samotné pochovávanie.
Ale môžeme si predstaviť modelový príklad, keď si ľudia zariadia všetko cez Pohřební Ateliér, našu mestskú pohrebnú službu. Na začiatku prebieha všeobecná diskusia o tom, ako si predstavujú pohreb na lúčnom cintoríne. Snažíme sa vyjsť im v ústrety, vysvetľujeme možnosti – že tam máme mobiliár, že môže ísť o verejný obrad, že súčasťou mobiliáru môže byť hudba, občerstvenie, písanie odkazu, púšťanie sviečok. Všetko závisí od rozhodnutia rodiny.
Spolu s nimi tak vytvárame celý priebeh obradu, pričom môžu byť zapojení aj do prác súvisiacich s pochovávaním samotným.
V čom sa najviac líši od klasického pohrebu?
V porovnaní s klasickým pohrebom sa to líši najmä v tom, že na lúčnom cintoríne majú ľudia viac času, nikam sa neponáhľajú. Často prichádzajú aj v farebnom oblečení, no to je samozrejme na ich rozhodnutí.
Vlastne to nie je tak, že by sa to nutne líšilo od klasického pohrebu tým alebo oným spôsobom. Skôr ide o určitú škálu možností, v rámci ktorých sa to môže pohybovať.
Klasické pohreby dnes stoja aj niekoľko tisíc eur, čo si mnohí ľudia nemôžu dovoliť. Je prírodný pohreb dostupnejšou alternatívou?
Pri prírodnom pohrebníctve ide v podstate o lacnejšiu alternatívu, pretože sa dá výrazne ušetriť na materiáloch, ktoré sú s pohrebom spojené. No nedá sa to jednoducho povedať tak, že musí byť vždy lacnejší ako ten klasický. Závisí to od viacerých vecí spojených s pohrebom – napríklad akú podobu má obrad, koľko hodín prebieha, ako dlho sa rodine venuje obradník.
Je tam veľké množstvo premenných, ale vo všeobecnosti platí, že pri prírodnom pohrebníctve sa ušetrí na materiáli, a tým pádom to vychádza lacnejšie. Na druhej strane však napríklad na lúčnom cintoríne je prenájom hrobového miesta o niečo drahší, pretože sa oň staráme počas celého roka. V cene je teda zahrnutá aj služba starostlivosti o hrobové miesto, a preto je to zasa o niečo drahšie. Nedá sa to teda povedať úplne jednoznačne – závisí to od konkrétnych volieb.
Vieš aspoň priblížiť, koľko to vyjde?
Lúčny cintorín vyjde na 16 000 korún (650 eur), vrátane služieb a prenájmu hrobového miesta na 10 rokov – to je suma, ktorú viem povedať s istotou. A keď sa to zoberie „so všetkým všudy“, tak pohreb do zeme pri tomto modeli začína na približne 50 000 korún (cca 2030 eur), vrátane prenájmu hrobového miesta, ak to rodina rieši cez náš pohrebný ateliér.
Čo všetko spadá pod tvoju prácu ako správcu lúčneho cintorínu?
Pod moju prácu správcu lúčneho cintorína spadá predovšetkým starostlivosť o samotné miesto. Znamená to, že sa starám o lúku – zalievam ju, dvakrát do roka ju ručne kosím kosou. Zároveň sprevádzam záujemcov o hrobové miesta po cintoríne, spolu vyberáme konkrétne miesto a následne vypĺňame rezervačný formulár.
Okrem tejto bežnej starostlivosti je moja práca prepojená aj s viacerými projektovými činnosťami, ktoré súvisia s rozvojom lučného cintorína – ide najmä o administratívne úlohy a projektovú agendu, je toho veľa.
Popri správe lučného cintorína sa v rámci svojej práce venujem aj ďalším oblastiam – napríklad Lesu spomienok, pomáham aj na bežnom cintoríne a zároveň sa podieľam na rôznych projektových aktivitách na cintorínoch v Prahe.
Dá sa v takejto práci uživiť? Alebo ju kombinuješ aj s niečím iným?
V tejto práci sa dá uživiť, pokiaľ si človek vystačí aj s málom, a zároveň sa dá dobre kombinovať s inými zamestnaniami. Je to najmä preto, že tu človek viac namáha telo než hlavu, a je teda fajn mať k tomu aj niečo, čo zamestnáva myseľ – čo je aj môj prípad. Popri tejto práci si privyrábam najmä cez svoj spolok Poslední stopa, s ktorým rozvíjame české prírodné pohrebníctvo takým aktivistickým spôsobom, a aj z toho mám nejaký príjem.
Dokáže ťa tá práca niekedy aj emocionálne zasiahnuť? Vieš sa od toho úplne odosobniť, alebo si niekedy odnášaš domov aj smútok druhých?
Určite ma táto práca emocionálne zasahuje, no nikdy to nie je smútok v pravom slova zmysle. Necítim žiaľ, skôr dojatie – niekedy až radosť. Najmä preto, že počas rozlúčky často vnímam silnú lásku. Keď pozostalí smútia, vnímam to ako krásny prejav ich vzťahu k zosnulému. Pre nich je to náročný moment, ale ja v tom vidím niečo hlboko ľudské a pozitívne – schopnosť cítiť úprimné, silné emócie. A keď je to potrebné, viem sa od toho procesu aj citovo odosobniť. No práve tieto momenty, keď sa emócie naplno prejavia vnímam veľmi rád.
Máš aj nejaké bizarné skúsenosti s rodinami zosnulých?
Bizarné asi nie. Snažím sa byť čo najviac rešpektujúci voči tomu, čo si pozostalí želajú, čo robia alebo hovoria. Práve preto, že sa na to pozerám takým spôsobom, že všetko je v poriadku – že každý má právo prežívať stratu po svojom – tak mi nič nepríde bizarné.
Aký najväčší mýtus podľa teba koluje o hrobároch?
To, že hrobári sú najmä starí, zhrbení muži – tí by toho veľa nevykopali. Naopak, u nás na cintoríne máme vekový priemer niečo málo cez tridsať rokov.
Zmenil sa tvoj pohľad na smrť odkedy pracuješ na cintoríne?
Určite áno. Smrti sa už vôbec nebojím, práve naopak – dosť som ju prijal. Ťažšie je to potom so smrťou mojich blízkych, to si spracúvam priebežne. Keď si predstavím, že by som raz na pohrebe bol ja v úlohe pozostalého, tak si tým občas vedome prejdem, aby som bol na takú situáciu aspoň trochu pripravený. A zároveň sa snažím premýšľať nad tým, čo ešte chcem s tými ľuďmi zažiť, čo im chcem povedať, kým tu ešte sú.
Máš nejaký moment, ktorý ti zostane v srdci navždy – niečo silné, čo si zažil počas pohrebu?
V srdci nosím viacero silných momentov, no jeden z nich mi utkvel v pamäti obzvlášť. Bolo to na pohrebe, kde sa po rokoch mlčania a nezhôd zmierila dlhodobo rozhádaná rodina. Počas rozlúčky zaznelo, že by si zosnulý prial, aby si jeho blízki odpustili a opäť sa k sebe priblížili. A práve tieto slová sa stali impulzom k tomu, aby si podali ruky – zrejme po prvýkrát po mnohých rokoch. Bol to dojímavý moment zmierenia, ktorý krásne ukázal, akú silu môže mať udalosť, akou je pohreb. Práve takéto rozlúčky dávajú zmysel – nie len ako spôsob, ako vzdať úctu zosnulému, ale aj ako príležitosť, ktorá dokáže spojiť tých, ktorí ešte žijú.