Zuzana Haško stojí za instagramovým profilom Kronika záhad, kde otvára známe aj menej populárne krimi prípady, nevyriešené záhady, zmiznutia či paranormálne javy.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- ktorý prípad zo Slovenska sa Zuzky obzvlášť dotkol
- prečo sa pri príbehu Emmetta Tilla cítila bezmocne a frustrovane
- s akým vrahom by s istotou bezpečia a išla na kávu
- čo spája mnohých známych vrahov
- aký je Zuzkin rituál na vyváženie temnoty, ktorou sa obklopuje pri rešerši
Bola si vždy fascinovaná krimi príbehmi a nevyriešenými záhadami, alebo to prišlo až časom?
Odmalička ma viac fascinovali záhady než samotné krimi príbehy. Doma sme mali knihu Nevyriešené záhady sveta, ktorú som takmer neustále čítala a stále som sa vracala k tým istým záhadám. Počas dospievania prišli na rad rôzne dokumenty a krimi seriály, ktoré sledujem vlastne dodnes. Tá fascinácia ma teda sprevádza odmalička s malými prestávkami.
Je pre teba profil Kronika záhad len koníček, alebo je prepojený s tvojou prácou?
Kronika záhad je zatiaľ môj mimopracovný koníček, ktorému sa venujem popri mojej práci v technologickom startupe.
Čo považuješ za najväčšiu záhadu vôbec, ktorá ti nedá spať?
Medzi tie najčastejšie záhady, ktoré mi stále vŕtajú v hlave, určite patrí tá o skutočnej identite Zodiaca, záhada Muža zo Somertonu, ktorý sa našiel mŕtvy na pláži v Adelaide, alebo tá o tom, kto v skutočnosti zabil JonBenet Ramsey.
Pokiaľ ide o sériových vrahov, ktorí bolí dolapení, je pre mňa záhada, aký bol konečný počet ich obetí. Sérioví vrahovia často priznajú iba určité číslo a zvyšok si nechávajú ako páku na políciu a úrady, prípadne to taja ako akt týrania pozostalých. Vrahovia ako napríklad John W. Gacy či Ted Bundy si toto číslo zobrali do hrobu.
Vieš o nejakom prípade, ktorý sa ťa osobne dotkol, možno preto, že bol blízko domova?
Pokiaľ ide o prípady zo Slovenska, rozhodne ide o prípad Štefana Svitka a vraždu Ľudmily Cervanovej. Keď som študovala spisy o prípade Svitka, ktoré obsahovali aj policajné fotografie z miesta činu, dlho som uvažovala, či sa týmto prípadom vôbec zaoberať.
V prípade Ľudmily Cervanovej to bolo najmä preto, že bola študentkou vysokej školy a bývala na internátoch v Mlynskej doline, presne ako som kedysi bývala aj ja. Každé miesto, ktoré sa v spise spomínalo, som dobre poznala, pretože som sa tam tiež často pohybovala.
A pri ktorom prípade si musela naozaj zhlboka vydýchnuť, lebo ti prebehol mráz po chrbte?
Najčerstvejšie v pamäti mám príbeh Emmetta Tilla. Tento chlapec bol v roku 1955 unesený a zlynčovaný na smrť v Mississippi, potom čo ho obvinili z nevhodného správania voči beloške. V silno segregovanom juhu Ameriky to bolo v tom čase neprípustné. Emmetta uniesli, zbili a zastrelili. Neskôr sa ukázalo, že žena si celé obvinenie len vymyslela – chlapec na ňu v jej obchode vôbec nepískal ani nijako neflirtoval. Vtedy som sa cítila frustrovane a bezmocne. Nikto za jeho smrť nebol potrestaný. Napriek tomu mal celý prípad jedno pozitívum – jeho nespravodlivá smrť, spolu s odmietnutím Rosy Parksovej uvoľniť miesto v autobuse, odštartovali hnutie za občianske práva v USA.
Koľko času zaberie jeden taký „krimipost”?
Väčšinu krimi prípadov mám myslím si dobre naštudovaných už z minulosti, preto mi stačí si refreshnuť pamäť nejakým dokumentom alebo článkami, aby som nezabudla na detaily a potom viem napísať príspevok do hodiny.
{instagram}
{/instagram}
Tým, že tie príbehy zdieľaš s ľuďmi, určite ti chodia aj rôzne konšpiračné teórie od takzvaných amatérskych detektívov. Stalo sa ti už niekedy, že ti niekto napísal teóriu, nad ktorou si sa fakt zamyslela? Že si si povedala – hmmm, toto možno fakt dáva zmysel?
Popravde mi ich nechodí až tak veľa a keď aj niektoré niekde spozorujem, veľmi im nevenujem pozornosť – väčšinou sú dosť uletené.
Z tvojho pohľadu – existuje na Slovensku prípad, ktorý tak trochu zapadol prachom, ale mal by sa viac otvárať alebo pripomínať?
Tých prípadov je bohužiaľ veľa, a preto je ťažké vybrať len jeden. Myslím však, že prípad Ľudmily Cervanovej by už konečne mal byť doriešený po toľkých rokoch. Počas času sa totiž celý príbeh zamotal, často podľa mňa zbytočne, a zaslúžil by si už definitívnu bodku. Aj samotná obeť by si to zaslúžila.
Keby si mohla ísť na tri hodiny na kávu s akýmkoľvek vrahom, zmiznutou osobou alebo kľúčovou postavou z nejakej záhady – bez rizika a s istotou úprimného rozhovoru – koho by si si vybrala a prečo?
Asi ako prvý mi napadne Ed Kemper. Taký charakterový vývoj, akým si prešiel on, som zatiaľ nevidela u nikoho iného. Bol týraný matkou, v 14 rokoch chladnokrvne zabil starých rodičov, v 18-ke bol prepustený a zmenil modus operandi – začal vraždiť študentky, až to nakoniec vyústilo do vraždy vlastnej matky. Má veľmi vysoké IQ a posledné rozhovory s ním pochádzajú z osemdesiatych rokov minulého storočia. Mohlo by byť zaujímavé spraviť s ním ešte jeden rozhovor po toľkých rokoch
{instagram}
{/instagram}
Keď si vezmeš všetky tie prípady, ktoré si už prešla – čo podľa teba býva najčastejším motívom týchto tragédií? Čo ľudí najčastejšie doženie k takýmto činom?
Najčastejšie motívy vrážd, ktoré vidím na prípadoch, sú dva – je to pocit kontroly a moci nad osobou a sexuálne uspokojenie. Mnohí sérioví vrahovia majú silnú túžbu ovládať iných, najmä v situáciách, kde sa v minulosti cítili bezmocní. Taktiež je u mnohých sériových vrahov násilie spojené so sexuálnym vzrušením. Vražda môže byť súčasťou fantázie alebo slúžiť ako jediný spôsob, ako dosiahnuť vzrušenie.
Vo väčšine prípadov, ktoré sa mi podarilo spracovať, išlo hlavne o rodinu a rodinné zázemie, ktoré boli hlavnými katalizátormi takéhoto správania.Týranie zo strany rodičov, ponižovanie, tvrdé tresty a celkovo detstvo poznačené traumou. Toto mali podobné sérioví vrahovia ako Ted Bundy, Ed Kemper, Gary Ridgway a mnoho ďalších.
Stáva sa ti, že na niečom pracuješ, máš to takmer hotové … a potom si povieš: Toto radšej von nepôjde?
Iba výnimočne. Je to hlavne z dôvodu, že ako si robím rešerš, postupne zistím, že prípad má isté trhliny a je vysoko pravdepodobné, že je to iba výmysel, čo vznikol na internete ako urban legenda niekoľko rokov dozadu a odvtedy sa ujal a stále cirkuluje po internete.
Máš nejaký svoj rituál na vyváženie všetkej tej temnoty? Napríklad komédia – čosi, čo ti vráti späť dobrú náladu?
Na odreagovanie mi dobre funguje šport a beh. Keďže to je stále iba moje hobby, z tejto „temnoty” ma tiež dokáže vytrhnúť i moja práca, kde riešim iné dôležité veci.
Ak by ti niekto ponúkol možnosť zúčastniť sa na vyšetrovaní reálneho prípadu, šla by si do toho, alebo by si radšej zostala na bezpečnej strane svojho profilu?
Hneď! Ale vo všetkej vážnosti – som len hobbista, ktorý má naštudovanú dostupnú literatúru a zaujíma ho táto sféra. Ale čisto hypoteticky by som do toho išla, ak by som vedela pomôcť. Alebo minimálne s psychologickým posúdením charakteru a behaviorálnych vlastností.