Češka Tereza, ktorá na sociálnych sieťach vystupuje pod pseudonymom Zlomatka v Itálii prináša kontent, ktorým približuje svojím českým sledovateľom život na juhu Talianska. Práve vďaka nim bola schopná postaviť v Kalábrii útulok pre túlavé psy, ktoré sú často v zmrzačenom stave. Miestni tento problém ani nevnímajú, čo sa Tereza snaží postupne zmeniť.
V našom rozhovore sa dozvieš prečo robí Tereze problém dorozumieť sa v Kalábrii, kde vznikla myšlienka postaviť útulok, či dostala finančnú podporu od štátu alebo aký stereotyp koluje o Talianoch.
Čo viedlo k tomu, že si sa rozhodla opustiť Česko a presťahovať sa spolu s deťmi do talianskej Kalábrie?
Taliansko zbožňujem od svojich šestnástich rokov, kedy som ho po prvý raz navštívila. Po narodení mojich detí sme každý rok chodievali na dovolenku práve do Kalábrie a vždy som sa tu cítila veľmi dobre. Tiež som si všimla, ako sa môj vážne postihnutý syn vždy počas troch týždňov v Kalábrii neuveriteľne zlepšil.
Prišiel covid, všetci sme boli zavretí doma a ja som si uvedomila, ako veľmi mi Taliansko chýba a v hlave mi skrsla myšlienka – prečo to neskúsiť? A tak sme sa zbalili, naplnili auto a presťahovali sa cez airbnb na dlhodobý prenájom do bytu v náhodnej dedinke v najjužnejšom bode Kalábrie.
Takáto zmena si určite vyžaduje veľkú odvahu. Čo bolo najväčšou výzvou pri novom začiatku v cudzej krajine?
Čo bolo a stále je najväčšou výzvou je určite jazyk. Aj keď sa taliančinu učím už tri roky, na mieste kde bývam sa taliansky poriadne ani nehovorí, pretože každá oblasť v Kalábrii má svoje nárečie. Našej dedine sa hovorí grécka kalábria, je tu veľa grékov, takže to nárečie je extrémne silné.
Aj napriek tomu, že sa po taliansky už dohovorím, rozumieť miestnym v Kalábrii je veľký problém. Mnoho ľudí je tu schopných na mňa hovoriť spisovným jazykom, no napríklad starší ľudia ho často ani neovládajú. Mohla by som sa aj rozkrájať a stále by som nerozumela ani slovo (smiech).
Ako dlho trvalo kým si si zvykla na život v Taliansku? A tvoje deti?
Úprimne, zvykať sme si nemuseli vôbec. Niektorým to môže znieť zvláštne, no ja sa tu od prvej chvíle, čo sme prišli do našej dedinky v Kalábrii, cítim ako doma. Nikdy som nemala pocit, že by som bola na cudzom mieste a trúfam si hovoriť aj za svoje deti. Môj syn je síce neverbálny, no od dcéry počas troch rokov nepadlo ani raz, že by sa chcela vrátiť naspäť do Čiech.
Vyzerá život v Taliansku, tak ako vo filmoch – víno na obed, 8 káv denne a na obed vždy pasta alebo pizza?
Nie, nevyzerá (smiech). Je obrovský rozdiel medzi severom Talianska a juhom, kde žijem ja. Po čase, čo som tu strávila a poznám väčšinu miestnych si dovolím tvrdiť, že život je tu v niektorých smeroch veľmi podobný ako v Česku a na Slovensku, teda ľudia tu naozaj poctivo makajú, aby sa uživili. Káv nie je osem, skôr jedna na raňajky a jedna poobede. Cestoviny ani pizza tu nie sú až také obvyklé, jedia sa najmä morské plody. Čo však z filmov sedí, ľudia tu dodržiavajú počas leta siestu, pretože inak sa v takom teple naozaj nedá pracovať.
Pred pár dňami si si v Kalábrii otvorila útulok pre opustené psy. Bola to dlhá cesta?
Čaká nás ešte veľa dorábačiek, zatiaľ je to také provizórium. Cesta to bola neskutočne dlhá, išlo o spontánny nápad a ani by som nepomyslela, ako veľmi náročné to celé bude. Rok 2024 bol práve kvôli útulku extrémne psychicky, fyzicky aj finančne náročný. To najhoršie už ale snáď máme za sebou a už bude všetko len dobre šliapať.
Kde sa vôbec zrodila myšlienka postaviť si taliansko-český útulok?
Keď som sa sťahovala do južného Talianska, vedela som, že je tu veľa túlavých zvierat, no až keď som v Kalábrii začala žiť, zistila som aký to je skutočný problém. Zvieratá sú tu často v naozaj žalostnom zdravotnom stave, niekoľkokrát týždenne odpracem zrazených psov z ciest a o mačkách ani nehovorím.
Od začiatku som tu túlavé zvieratá kŕmila, po čase mi však došlo, že to nestačí a naozaj potrebujú veľkú pomoc. V tom čase som začínala aj so sociálnymi sieťami a tak som sa rozhodla ich využiť k získaniu fanúšikov a peňazí k postaveniu malej záchrannej stanice.
Mala si vždy blízko k zvieratám alebo sa to v tebe prehĺbilo až s Talianskom?
Odmalička som milovníkom zvierat, vždy sme ich mali v rodine a vyrástla som s nimi. Keď som sa však sťahovala do Talianska, nikdy by mi nenapadlo, že by som postavila nejaký útulok. Spravila som to len z toho dôvodu, že to bolo potrebné a nikto iný by to tu neurobil.
Dostala si nejakú podporu od štátu alebo šlo všetko z tvojich vlastných financií?
Vôbec, od štátu som nedostala nič. Kalábria je špecifická v tom, že tu veľa vecí riadi mafia, takže aj keď nejaká pomoc od štátu pre útulky existuje, tak tu nie. Aj keby som o nejakú podporu požiadala, buď by som ju zrejme nedostala alebo by tie peniaze pristáli v inom vrecku, než útulkovom, takže sa o to ani nesnažím.
Na Instagrame som si nazbierala sledujúcich, predstavila im svoj plán postaviť útulok a založila zbierku, kde sa nám podarilo získať 41 000 eur, čo viac menej stačilo a na stavbu základu išlo aj niečo z čisto mojich financií. Útulok v Kalábrii teda postavili Česi a Slováci.
Ako sa v Kalábrii stavajú k túlavým zvieratám? Vidíš záujem o útulkáčov?
Pri šteniatkach je adopcia na severe Talianska takmer stopercentná, tu v Kalábrii však ľudia vyrástli v tom, že sú okolo nich psy a mačky a ani to nevnímajú. Občas sa nájde niekto dobrý, kto pomáha a kŕmi a to je cieľ aj nášho útulku, jednoducho aby to nová generácia už vnímala inak.
Útulok je tvoja dobrovoľnícka činnosť, nie je náročné skĺbiť ju s prácou, rodinou či domácnosťou?
Netajím sa tým, že mňa, moje deti a všetky zvieratá okolo živí Instagram a spolupráce v rámci neho. Pre matku, ktorá je sama na dve deti, jedno zdravé a jedno postihnuté, to však náročné určite je. Najmä tento rok, kedy som si nie len neoddýchla, ale stretla sa aj so stavmi, kedy som si hovorila, že už ďalej nemôžem a asi sa zbláznim. Som však typ človeka, ktorý nikdy neprestane a všetko dotiahne do konca. Svojim sledujúcim som sľúbila nielenže útulok postavím, ale aj že situáciu v mojom okolí naozaj zmením a je mi jedno, aké ťažké to bude.
Často ide o zmrzačené či týrané zvieratká. Ako si získavaš ich dôveru?
Táto vec ma trápi najviac, je veľa psov, ktorých neodchytíte. Pred rokom a pol sme sa s kamarátkou snažili viac ako mesiac získať si dôveru vážne chorého veľkého psa, ktorý býval za mestom na cintoríne. Bol neskutočne plachý, kúpili sme aj odchytovú klietku, no nevyšlo to a už sme ho nenašli. Tuláčikovia, ktorým ľudia naozaj ublížili alebo žijú na ulici dlho sú prakticky neodchytitelní.
Aké sú tvoje vízie s útulkom do budúcnosti?
Sú veľké, kamarát mi úplne nevedomky vnukol jeden nápad. V Kalábrii, rovnako ako v Česku a na Slovensku je veľa postihnutých detí a nie je tu žiadne miesto, kde by mohli prísť do kontaktu so zvieratami. Chcela by som z útulku vybudovať miesto, kam budú chodiť deti, jak zdravé, tak postihnuté a upokoja sa pri spôsobilých psíkoch, postarajú sa o ne či pomôžu. Dúfam, že sa mi útulok v nasledujúcich rokoch podarí rozšíriť tak, aby bol miestom nielen pre veľa psov ale aj pre detských návštevníkov.
Čím si ťa Taliansko získalo a povedala si si: okej, tak tu chcem žiť?
Mentalitou miestnych. Po narodení detí som si uvedomila, že Taliani sú od stredoeurópanov v niečom odlišní. Najdôležitejšie sú pre nich práve deti, rodina, pokoj a harmónia. Tiež však aj tí cudzí, ktorým bez problémov pomáhajú. To mne v Česku chýbalo.
Čo ťa na Talianoch najviac prekvapilo? Je nejaký mýtus, ktorý o nich koluje?
Určite to, že nepracujú. Vo svojom okolí nemám nikoho, kto by nemal robotu, naopak v nej trávia viac času než väčšina Čechov, ktorých poznám. Čo je však pravda, sú mamičkini miláčikovia – čo povie maminka, to platí!
„Ľutujem, že som s presťahovaním do Talianska čakala takmer do 40ky,” vravíš. Našla si si ozajstný domov, ktorý už neplánuješ opustiť?
Vo svojej 36-ke som si nevedela predstaviť, že by som opustila Česko a predsa som to urobila. Nikdy nehovor nikdy, no Taliansko je naozaj mojím domovom a momentálne si neviem predstaviť, že by som ho opustila.