Miroslava Kytková Tomšíková je slovenská kaskadérka, ktorá robila dablérku aj hviezde Millie Bobby Brown. S herečkou sa do tváre podobať nemusí, pri postave však často zohrávajú centimetre. Bolesť k jej práci patrí, neznesie však, keď okolie vníma kaskadérov ako hazardérov so životom.
V našom rozhovore sa dozvieš prečo sa Mirka rozhodla pre danú profesiu, ktorú scénu by nikdy nerobila, ako sa naučiť „správne padať” či do akého veku sa plánuje kaskadérstvu venovať.
Pohrávala si sa vždy s myšlienkou stať sa kaskadérkou?
Vôbec nie, som dieťa deväťdesiatych rokov, vtedy na Slovensku nebol pracovný open mind. Filmy v našej krajine boli v plienkach a slovo kaskadér vyslovil snáď prvýkrát z úst Jožo Ráž. Smejem sa, keď moja dcéra rieši hip hop, mobil či iné vychytávky dnešnej doby, pritom ja som v jej veku pozerala čierno-biely televízor.
Ako sa človek vôbec dostane k tejto profesii?
Veľmi ťažko, starí kaskadéri si držia svoju prácu v tajnosti a neradi učia nových ľudí k remeslu. Boja sa.
Čím ťa lákala práca dablérky? Máš rada adrenalín? Predsa len by si nie každý vybral profesiu, kde sa človek vystavuje bolesti..
Na svojej práce milujem, že z herečky robím tú akčnú ženu vo filme. Je pravda, že nie vždy je to práca bez bolesti, pretože k nej patria pády, trhačky či zrážačky. Samozrejme, že to bolí, avšak musíte si to robiť tak, aby ste eliminovali riziko. Modriny sú veci, ktoré nikto nerieši. Časom si na to telo zvykne a takzvane sa obúcha.
Čo považuješ za najextrémnejšiu scénu, ktorú si točila? Je nejaká, ktorú by si nikdy nerobila?
Mám vysoko postavenú latku, najextrémnejšie scény sú pre mňa také, kde horiaci kaskadér skáče z mrakodrapu. Takže môj pád v Dirty Angels z dvanástich metrov sa v tomto prípade vôbec nepočíta. To isté platí i pre výbuch, ktorý ma mal zasiahnuť a ja som z neho skákala štyri metre cez balkón.
Je však niečo, na čo by som sa nikdy nedala a tým je horenie celého tela bez použitia masky na tvár.
Ako dlho trvá príprava na náročnejšie kaskadérske kúsky?
Keď si zavoláte naozaj profesionálov, skvelú prípravu vykonajú za pár týždňov. Do mesiaca je však taký štandard.
Stal sa ti niekedy pri točení úraz?
Veľký, ktorý by ma ohrozil na živote nie. Menšie, ktoré bolia niekoľko týždňov áno. Prasknuté zápästie, zlomený prst či trafenie konským kopytom do tváre. To sú také čo zabolia a cítite ich dlho.
Ako kaskadérka si zažila už veľa pádov. Ako sa človek vôbec naučí „správne padať”, aby čo najviac eliminoval nebezpečenstvo?
Praxou. Každý jeden pád si kaskadér musí „vypadať”, inak to nejde. Na žinienkách je veľa machrov, no keď príde k tvrdému povrchu, tak sa lámu ako zápalky. Tiež som robila obyčajný pád, kde ma šípom strieľali do hlavy, bežala som smerom do streľby, prišla reakcia hlavou a následne pád na zem na chrbát. Vyhodila som nohy do vzduchu, aby to pekne vyzeralo. Pri prvom raze som sa skoro pretočila do salta dozadu, pri druhom som si vyrazila dych a tretí už bol okej. Na kameru však vyzerali dobre všetky tri, pôsobilo to ako riadna šupa šípom.
Čo by sa stalo, keby sa kaskadér naozaj vážne zranil, nedajbože by prišiel o život? Zodpovedajú za to tvorcovia filmu a financujú škody?
To sú vážne veci. Kolega prišiel o život, keď točili prevracačku s autom. Kaskadérsky koordinátor nezabezpečil auto podľa noriem, ktoré sú pri práci s ním nevyhnutné. Neviem však o tom, že by za to niekto išiel do basy. Škody financujú produkcie, aj pri vážnych zraneniach. Teda mali by, nie je to však pravidlo. Záleží na tom v akej krajine ste a či v Európe alebo mimo.
Mala si možnosť zahrať si po boku svetových hviezd v známych filmoch. Ako si sa k takýmto príležitostiam dostala?
Nikdy som neriešila, kto je známy a kto nie. Prišli mi do cesty filmy, kde potrebovali ženu so skills aké mám ja a bolo. Netlačím sa na svetoznáme filmy, oni tak pomaličky prichádzajú, nepohrdnem však ani Slovenskou produkciou, práve naopak. Tento rok som točila u nás a bolo to super.
Čo považuješ za najlepší zážitok, ktorý si si odniesla z natáčania?
Neviem to minimalizovať na jeden, je ich veľa. Po každom točení sú iné zážitky a vždy sa človek veľa naučí. Pre mňa je teda podstatné, že sa viem a môžem stále učiť z káždého jedného filmu.
Je nejaký mýtus, ktorý panuje o kaskadéroch?
Že sú to hazardéri so životom. Pod tupými videami, kde nejaký blázon skúša také veci, že sa človek za hlavu chytá sa vždy objaví väčšina komentárov so znením “no jasné, ďalší kaskadér”. Je to veľká hlúposť, pretože kaskadér je brutálne vytrénovaný človek, prirovnala by som to ku komandu.
Každý jeden pohyb má kontrolovaný, na pľaci vie zahrať zabitie desaťkrát, po točení sa opráši, podá s kolegami ruku a ide na hotel. Na druhý deň zase normálne pracuje. Takže vďaka hlupákom, ktorí sa rozlámu pri nezmyselných pokusoch potom vznikajú takéto keci.
S ktorými známymi osobnosťami si pracovala a koho si si najviac obľúbila?
Bolo ich veľa, napríklad Joaquin Phoenix, Pedro Pascal, Matt Damon, Millie Bobby Brown či Jake Gyllenhaal.
Najobľúbenejším je určite Joaquin, je to nielen pán herec, ale aj pán človek. S manželom sme s ním boli po točení párkrát na večeri. Dcére dokonca daroval klobúk.
Do akej miery je dôležitá podoba s hercom a kedy sa už upravuje cez AI?
Do tváre nemusíte byť podobný, do tej vás kamera nikdy neuvidí. Aj keď stalo sa mi, že kamera snímala aj moju tvár a normálne to v postprodukcii použili, na plátne som videla, že som to bola ja a nie herečka, ale to asi len preto, lebo som sa na to zameriavala.
Postavu musíte mať takú istú, niekedy ide naozaj o centimetre. Výška, váha, konfekčná veľkosť, boky, hruď. Poznám jedno dievča, ktoré robilo dablérku a keď prišla do kostymérne a pred režiséra, vôbec neboli nadšení. Mala spravené prsia a teda musím povedať, že boli oveľa oveľa väčšie než herečkine. No a to už sa len tak neschová.
Sú kaskadéri vo filmovom priemysle dostatočne ocenení?
Podľa krajiny. Filmy ako John Wick by bez kaskadérov nebol filmom. To je čisto kaskadérsky koncert. Fast and Furious takisto, jednoducho sú filmy, ktoré by bez kaskadérov nemali žiadnu hodnotu.
Do akého veku plánuješ túto profesiu vykonávať?
Samozrejme, že podnikám kroky vpred, aby som mohla koordinovať projekty, nechcem zostať na tejto pozícii navždy. Takže uvidím, ako sa mi v tom postupne bude dariť, vybrať sa zase o krok vyššie a byť kaskadérskym koordinátorom nie je ľahké, ľudia sa boja o robotu a „nových“ nechcú pustiť.
Kaskadérstvo nejdem hneď vešať na klinec, všetko je o tom ako sa človek nastaví. Poznám ľudí, ktorí majú 30 rokov a povedia akí sú už starí. No a potom je tu niekto na ceste k šesťdesiatke a ide si plniť svoje pracovné sny. Všetko je v hlave a o tom, ako sa človek správa k svojmu telu. Medzi ženami sú aj vymakané päťdesiat ročné kaskadérky s takou kondičkou, že by strčili do vrecka dvadsiatníčku.
Aké krajiny si vďaka kaskadérstvu precestovala?
Najviac sa mi vryli pod kožu Čína, Nový Zéland, Malajzia či Austrália!
Čo najradšej robíš vo svojom voľnom čase?
Keď prekorčulujem 25 kilometrov, ani neviem, či to nazvať voľným časom (smiech). Keď je však úplne voľný, milujem cestovať, spoznávať kultúru iných krajín s mojimi dvoma láskami – mužom a dcérou.
Máš nejaký kaskadérsky sen?
Ani nie, nie som nastavená tak, že si priveľmi prajem, aby ma zrazilo auto alebo podobne (smiech)!
