Zoltán Strcuľa je slovenský snowboardista, ktorý objavil dosku ako teenager a odvtedy nevynechal ani jednu sezónu. Počas rokov získal prvé miesto na pretekoch na Islande či na Ukrajine. Najväčším úspechom preňho momentálne je, že dokáže popri svojej práci cestovať za snowboardingom po svete a udržiavať sa pri tom v zdravej forme.
V našom rozhovore sa dozvieš o Zoltánovej ceste ku snowboardingu, aká je jeho úroveň u nás na Slovensku v porovnaní so zahraničím, čo považuje za svoj najvtipnejší snowboardový zážitok či čomu sa venuje v lete mimo sezóny.
Kedy si sa prvýkrát postavil na snowboard? Chytilo ťa to hneď?
Prvýkrát som stál na snowboarde, keď som mal 15 rokov a s kamošmi sme sa vybrali do Závažnej Poruby na svah. Jeden z nich mal dosku, ktorú sme si striedali a v teniskách sme sa spúšťali z mierneho svahu. Nie najrozumnejší začiatok, no rozhodne stál za to. Keďže v teniskách sa veľmi jazdiť nedá, viac sme sa kotúľali po svahu než jazdili. Bola to veľká zábava, hlavne pre tých, ktorí sa na nás práve pozerali (smiech). Vtedy som už rok skejtoval a prišlo mi super, že zrazu mám dosku pripevnenú k nohám pomocou viazania. Hneď som si snowboard zamiloval.
Našiel si si k snowboardingu cestu sám alebo ťa k nemu niekto priviedol?
Rád som skejtoval a to až tak veľmi, že na začiatku jari, keď sa roztopila väčšina snehu v skateparku v Liptovskom Mikuláši, sme chodili zababušení jazdiť. Stále bolo chladno, ale to nám nevadilo. V jeden slnečný deň prišla do skateparku partia snowboardistov na čele s Klaudiou Medlovou a Marekom Hliničanom. Celý deň jazdili v Jasnej a potom ešte prišli spolu skejtovať. Predstava byť súčasťou tejto partie a spoločne jazdiť ma fascinovala.
To bol jeden z prvých podnetov. Požičal som si na dva dni snowboard a šiel som do snowparku v Jasnej. Keďže som vedel na skateboarde, išlo to rýchlo a bavilo ma to dokonca ešte viac. Následne som celé leto pracoval, aby som si mohol kúpiť snowboard a odvtedy som nevynechal ani jednu sezónu. Povedal by som, že ma k snowboardingu priviedli kamaráti, ktorí mi ukázali, čo snowboarding je.
Je to pre teba iba hobby alebo sa mu venuješ profesionálne?
Na snowboarding som sa nikdy nepozeral ako na prácu alebo niečo, čo by ma malo finančne obohatiť. Vždy som to videl ako hobby alebo skôr životný štýl.
Aký je tvoj full time job?
Na Masarykovej univerzite v Brne som študoval informatiku. Po dokončení školy som sa hneď zamestnal a začal pracovať ako full-stack developer. To mi umožnilo pracovať online a teda cestovať za snowboardingom ešte viac. Momentálne pomáham vyvíjať chatbota, ktorého používajú interní zamestnanci na rezervovanie miest na sedenie v kanceláriách.
Čo považuješ za svoj najväčší úspech v rámci snowboardingu?
Môj najväčší úspech sa mení, čím som starší. Vždy som bol súťaživý a pár rokov dozadu by som povedal, že prvé miesto na AK Extreme na Islande alebo prvé miesto na Double Triple Snowfest na Ukrajine je najväčší úspech. Neskôr som sa viac venoval natáčaniu videí a povedal by som, že projekt Board Across Slovakia je veľkým úspechom. Teraz sa na to pozerám zas úplne inak. Aktuálne si myslím, že byť schopný cestovať za snowboardingom po celom svete a udržiavať sa zdravý je práve ten najväčší úspech.
Zažil si niekedy zranenie, ktoré ťa na dlhší čas vyradilo?
Pri natáčaní posledného projektu Clumsy som na jednom zábradlí chytil prednú hranu a z výšky som spadol na rameno. Odtrhol som si nejaký väz, ktorý spája rameno a kľúčnu kosť. Po operácii trvalo tri mesiace, kým som mohol znova jazdiť. So zraneniami mám šťastie, nič vážne čo by mi nedovolovalo ďalej pokračovať sa mi našťastie zatiaľ nestalo.
Kde sa na Slovensku najlepšie snowboarduje?
To veľmi záleží od počasia. Na zjazdovky a prašan mám rád Jasnú. Je to moje domáce stredisko a vždy sa tam rád vraciam kvôli množstvu kamarátov, ktorých vidím len občas počas zimy. Jasná má aj super snowpark, no nevýhodou je dlhá jazda na lanovke, čo znamená menej jázd za deň. Myslím si, že na jazdenie v parku sú lepšie Donovaly, kde sa na vleku dá stihnúť oveľa viac jázd.
Celkovo ako hodnotíš úroveň snowboardingu v našej krajine v porovnaní so zahraničím? A záujem ľudí?
Čo sa jazdcov týka, máme tu Klaudiu Medlovú a Sama Jaroša, ktorí patria medzi svetovú špičku v snowboardingu vo svojich freestylových disciplínach. Väčšinu sezóny však strávia v zahraničí. Keď som mal 17 rokov, navštívil som snowparky v zahraničí a pochopil som, že ak sa chcem zlepšovať, musím viac cestovať, lebo u nás to jednoducho nestačí. Parky v zahraničí sú väčšie, progresívnejšie, čo sa týka možností a prekážok, no a často aj bezpečnejšie.
Zoberme si napríklad Laax, kde som strávil posledné dve sezóny. Je to jeden z najlepších parkov v Európe, ak nie na svete. Majú päť snowparkov – od parku pre začiatočníkov, cez stredne obtiažny až po profesionálny na svetovej úrovni. Pre Laax je freestyle prioritou a práve preto tam cestujú ľudia z celého sveta. Samozrejme chápem, že je ťažké porovnávať Švajčiarsko so Slovenskom, ale príde mi, že aj u nás je záujem o snowboarding. Na niektorých akciách doma som videl stovku ľudí. Avšak je ťažké sa zlepšovať, keď na to nie sú prispôsobené podmienky. Chýbajú nám prekážky v parkoch, snowboardové školy ako napríklad v Česku, či kempy určené na zlepšovanie.
Majú u nás mladí snowboardisti veľké možnosti v rámci pretekov, akcii či zrovna parkov?
Čo sa pretekov a akcií týka, v minulosti ich bolo rozhodne viac. Záujem ľudí bol väčší a celkovo komunita bola silnejšia. Potom však prišlo obdobie, keď sme nevideli veľa nových tvárí v parkoch, ale mám pocit, že sa to opäť trošku zlepšuje. Akcie na Slovensku som vždy miloval a rád sa na ne vraciam. Príde mi, že najväčšia koncentrácia akcií je práve na jar ku koncu sezóny, zatiaľ čo počas zimy sa toho až tak veľa nedeje. Možno je to aj tým, že som viac v zahraničí a nemám prehľad o všetkom, čo sa na Slovensku organizuje.
Parky, o ktorých viem, sú tri – v Jasnej, na Donovaloch a na Štrbskom plese. Za každým parkom stojí skvelá skupinka ľudí, ktorí sa snažia každý rok vybudovať to najlepšie, čo im množstvo snehu a podmienky v stredisku umožnia. Veľakrát by bez ich úsilia nič nevzniklo. Patrí im za to obrovské ďakujem a obdiv, pretože ide o ľudí, ktorí snowboarding milujú a bojujú za to, aby v stredisku bol park na úrovni.
Mnohí ľudia si myslia, že na to, aby sa človek naučil snowboardovať, musí najprv vedieť dobre lyžovať. Je na tom kúsok pravdy, alebo to vôbec nie je tak?
Ja osobne som prvýkrát stál na lyžiach ako malý chalan, dlho predtým, než som objavil snowboarding. Počet dní strávených lyžovaním by som spočítal na prstoch jednej ruky, takže rozhodne nepatrím do skupiny ľudí, ktorí by vedeli dobre lyžovať predtým, než začali snowboardovať. Môj pohľad na celú vec je taký, že ak máme dve deti, z ktorých jedno rok lyžuje a druhé rok snowboarduje, dieťa, ktoré snowboarduje, je o rok popredu.
Aké krajiny si za svoj život už „presnowboardoval” a kde sa ti zapáčilo najviac?
Väčšinu času snowboardujem v Európe. Keď sa nad tým zamyslím, od začiatku čo som začal snowboardovať som jazdil v Česku, Poľsku, Taliansku, Rakúsku, Nemecku, Francúzsku, Švajčiarsku, Fínsku a dokonca si pamätám aj na jednu akciu v Maďarsku. Párkrát som bol na Islande a odjazdil som preteky aj v Kyjeve na Ukrajine, na čo mám výborné spomienky. Jazdil som aj v Kalifornii v Amerike. Tam som si to veľmi obľúbil kvôli výbornému snowparku v stredisku Bear Mountain a slnečnému počasiu. Určite sa tam chcem raz vrátiť.
Najväčší zážitok doteraz bolo pravdepodobne snowboardovanie v Austrálii, kde som strávil mesiac a pol v stredisku Perisher. Fascinovalo ma, že ľudia boli veľmi priateľskí a komunikatívni. Najviac si ale spomínam, ako ma uchvátilo, že celá krajina je úplne iná oproti tomu, čo som dovtedy videl. Iné hory, iné stromy, v uliciach lietali papagáje a každý deň som strávil pár minút sledovaním klokanov v prírode.
Aký je tvoj najvtipnejší zážitok spojený so snowboardom?
Vtipných zážitkov bolo a je stále veľmi veľa. Ťažko povedať, ktorý je najvtipnejší. Keby som mal vybrať jeden, ktorý ma vždy pobaví, tak je to situácia pri natáčaní filmu Never Too Late. Občas sa nám pri natáčaní v uliciach stane, že na nás niekto zavolá políciu alebo ide polícia okolo a zastaví sa, aby zistila čo robíme. Raz nás tak pri natáčaní podvečer navštívila hliadka mestskej polície.
Prvý policajt bol veľmi nahnevaný, že snowboardujeme na sídlisku a silou mocou nás chcel vyhodiť a pokutovať. Po dlhej debate sa pridal jeho kolega, ktorý si nechal vysvetliť, že natáčame film, nič neničíme a po skončení odpraceme všetok sneh, ktorý sme tam dali. Celá situácia skončila tak, že sa prvý policajt urazil na svojho kolegu, ktorý nemal pocit, že by sme niečo ničili alebo niekoho ohrozovali a teda nevidel dôvod udeliť nám pokutu. Urazený policajt si šiel sadnúť do auta a my sme sa s jeho kolegom ešte chvíľu porozprávali a zasmiali nad celou situáciou.
Čo robí snowboardista ako ty v lete?
Posledné roky cítim, že po dlhej sezóne na snehu potrebujem pauzu. Už takmer šesť rokov každé leto cestujem za vlnami do zahraničia. Surfovanie ma chytilo natoľko, že som precestoval kvôli vlnám viacero ostrovov v Indonézii. Takže posledné roky každé leto trávim na pláži, kde sú dobré vlny. Keď práve nesurfujem, pijem kokos, jem dobré jedlo, pracujem alebo trénujem, aby som sa pripravil na zimu. Popri tom objavujem nové miesta, ktoré som zatiaľ nevidel. Tento rok som si spravil open water kurz na potápanie. Priznám sa, že ma potápanie a podmorský svet úplne uchvátili.
Máš nejaký sen či métu, ktorú si si zatiaľ nesplnil?
Jeden z nesplnených cieľov je snowboardovanie v Japonsku. Ak sa všetko podarí, pozriem sa tam už túto zimu. Ako snowboardista, ktorý sa venuje natáčaniu v uliciach, je jedným z veľkých cieľov dostať sa na titulku snowboardového magazínu. To by pre mňa znamenalo veľa. Jeden z dlhodobých cieľov je možnosť odovzdávať moje nadobudnuté skúsenosti ďalším generáciám. Aj kvôli tomu sa v poslednej dobe venujem natáčaniu vlogov na YouTube s názvom ZoliDays.
Momentálne ukazujem svojim sledujúcim, kam cestujem a ako fungujem, či už v zime alebo v lete. Samozrejme so zameraním na šport a adrenalín. V budúcnosti plánujem aj viac vzdelávacieho obsahu so zameraním na rôzne športy. Chcel by som hlavne vyjadriť vďaku za takýto mediálny priestor, skrz ktorý dokážem priblížiť svoju vášeň pre snowboarding, šport a cestovanie, čo môže niekoho nadchnúť natoľko, že sa vyberie za svojimi snami, tak ako som to spravil ja, keď mi do života prišiel snowboard.
