Má 21 rokov a na konte úspechy, ktorými sa môže pýšiť. Simon Šinka je mladý choreograf a tanečník, ktorý sa podieľal na tvorbe choreografií pre mnohé známe osobnosti. Tancoval po boku americkej raperky a objavil sa aj v porote berlínskej tanečnej súťaže ako vôbec prvý Slovák. V rozhovore sa dozvieš, ako sa k tancu dostal, či sa dá tancom uživiť a ako vyzerá tvorba choreografií.
Začnem tak klasicky. Ako si s tancom začínal? Inšpiroval ťa k tomu niekto?
Tancoval som tak nejak odmalička. Keď som bol malý, už v škôlke som sa rád hýbal a skúšal ľudové tance, ale v podstate nešlo o nič vážne. K streetdancu som sa dostal náhodou, keď som mal deväť rokov. Vždy som mal milión aktivít, hral som napríklad aj futbal, ale raz prišla na našu školu tanečná škola s názvom S3T KIDZ. Vďaka tejto skupine som si uvedomil, že tanec ma naozaj baví a začal som makať. Aj keď som nevedel, že tanec bude mojím životom, tak už vtedy ma to z nejakého dôvodu hrozne napĺňalo a chcel som v tom byť veľmi dobrý.
Okrem samotného tancovania sa venuješ aj tvorbe choreografií. Mnohí si to predstavujú jednoducho, čo určite nie je pravda. Môžeš popísať, aká príprava sa skrýva za finálnou choreografiou?
Čo sa týka tvorby choreografií, je to úplne o niečom inom ako o tancovaní. Poznám milión úžasných tanečníkov, ktorým vymýšľanie nejakých vlastných choreografií robí veľký problém. A naopak, nie každý choreograf musí byť skvelý tanečník. Myslím si, že to je nejaké vizuálne cítenie spojené so sluchovým cítením a so skvelým manažmentom. Choreograf je zodpovedný za celý projekt, za tanečníkov, rieši kompozíciu, čo sa kde bude diať, potrebuje si napočúvať, nacítiť hudbu a najmä nejakú danú tému podľa toho, o čo v choreografii ide. Keď ide o nejakú komerčnú choreografiu, tak je to asi v čo najkratšom čase a najmenšom priestore vymyslieť čo najväčšiu kvalitu.
Je to kreatívne náročnejšie, treba tam veľa predstavivosti a vizualizácie. Skúša sa naozaj veľa rôznych variácií a kombinácií, až kým sa produkt dostane do finálnej podoby, ktorú už vidí samotný divák. Konečnému vystúpeniu predchádza niekoľko verzií, ktoré sa skúšajú či fungujú, nefungujú. Je to zdĺhavý proces, veľká zodpovednosť a vyžaduje si to veľkú odvahu.
V jednom rozhovore si spomínal, že si cestoval, aby si spoznal tanečnú kultúru v iných krajinách. Ktorá kultúra ťa inšpirovala najviac?
Mňa v podstate bavia všetky kultúry, nielen čo sa týka tanca, ale celkovo cestovania. Keď aj tanec na chvíľku odsunieme bokom, každá krajina, každé mesto mi dáva inú energiu, inú atmosféru, tým pádom aj iné zázemie na tanec. Každé miesto ma dokáže inšpirovať inak a nabudiť do zase iného pohybu. Ale ak už mám byť konkrétny, tak je to určite Los Angeles, kde som strávil dokopy päť či šesť mesiacov. Za posledné dva roky ma dokáže asi inšpirovať najmä čo sa týka edukácie, pretože je to naozaj veľmi rozmanité a otvorené. Je tam veľký priestor, odkiaľ sa dá čerpať inšpirácia a od koho sa učiť.
Ako by si opísal tanečnú scénu vo svete a na Slovensku? Líši sa v niečom? Prípadne je niečo, čo by si u nás zmenil?
Úprimne si myslím, že čo sa týka tanečnej scény u nás, tak je určite cítiť, že je menšia, mladá, je nás, tanečníkov, menej, tým pádom je aj menej umelcov, čiže menej spevákov, projektov, celý ten umelecký priemysel je menší. Preto to niekedy nie je také rozmanité, otvorené. Mám skúsenosti, že v zahraničí sú tanečníci oveľa otvorenejší a nedávajú na seba nejaké „labely“, nedávajú sa do škatúľ s popisom či názvom. Sú jednoducho otvorení viacerým veciam, čo sa u nás vidí menej. Myslím si ale, že mladá generácia to postupne mení.
Takže, nič zásadné by som nemenil. Skôr by som si prial, aby boli tanečníci viac otvorení práve tomu zahraničiu, vycestovaniu, inému pohľadu na tanec z rôznych iných strán a nielen z tej jednej perspektívy. Tiež aby sa naši tanečníci viac vzdelávali, cestovali, aby sa viac ukazovali. Levelom a technikou tu máme neskutočných umelcov, avšak je škoda, že to až tak neukazujú svetu a nie sú v tom takí priebojní, ako by mohli byť, keďže na to majú všetky predpoklady.
Ako by si predstavil štýl tanca, ktorý tvoríš, našim čitateľom?
Ja sa venujem street danceu. Momentálne sa najviac venujem choreografii, to znamená, že je to nejaká väzba, nejaké kroky nalepené za sebou, ktoré sú poskladané z rôznych street danceových štýlov, ako napríklad house, lockin, popin, dancehall, afrohouse a tak ďalej. Ja to nazývam ako spojenie všetkého, čo som sa naučil od učiteľov tých rôznych street danceových štýlov a už to len kombinujem v tej choreografii.
Myslíš si, že na Slovensku je dostatočný priestor pre tanečníkov na uplatnenie sa?
Ak mám byť úprimný, tak určite nie je. Myslím si, že ten priestor vždy a všade dokáže byť pre tanečníkov celosvetovo väčší, pretože sme strašní makači a tanec vidíme všade, čiže mohlo by sa mu dávať viac pozornosti, hlavne u nás. Ale myslím si, že postupne sa to mení aj v takých maličkostiach, ako sú reklamné spoty, kampane, do ktorých sa stále častejšie dostáva tanec, pohyb, nejakí hýbajúci sa ľudia. Určite aj TikTok pomáha tomu, že ľudia chcú čoraz viac tancovať, dávať mu viac pozornosti. Čiže verím, že aj v nejakých tých väčších priestoroch, ako sú práve festivaly, koncerty, televízia mu bude venovaná väčšia pozornosť.
Stretol si sa už aj s nejakými negatívnymi komentármi na teba ako osobu alebo na štýl tanca?
V podstate si asi nespomeniem, ale to neznamená, že nie sú alebo neboli či nebudú. Vôbec sa na to nesnažím sústrediť. Verím tomu, že najlepší feedback si dokážem dať ja sám, pretože ja sa viem najviac pochváliť, ale aj potrestať a ohodnotiť. Samozrejme, sú to blízki ľudia, ktorí sú okolo mňa a na ich názore mi najviac záleží. Názory ostatných si nejak extrémne neberiem k sebe. Alebo možno ešte nie som dostatočne známy na to, aby som mal hejterov (smiech). Úprimne, za posledné obdobie cítim okolo seba najviac lásky a rešpektu, a mám viac práve tých pozitívnych ohlasov na mňa a moju tvorbu, čo si veľmi vážim.
Hovorí sa, že s tancom sa nedá veľmi uživiť. Je to naozaj tak?
Ja si myslím, že záleží na ceste tanečníka. Tanec je široký pojem. Môžem tancovať za nejakým umelcom, v komerčných projektoch, môžem byť tanečným lektorom a učiť otvorené lekcie, workshopy, môžem učiť v nejakej tanečnej škole a vychovávať (nielen) mladých ľudí, môžem tvoriť choreografie na súťaže či do televízie na pódia s umelcami. Myslím si, že keď je tanečník otvorený na všetky strany, ako napríklad aj ja, keď v rámci nejakej rovnováhy robím všetko, čo som vymenoval, tak tu nie je problém a dá sa to. Samozrejme, je to veľká drina, ktorá je náročná fyzicky, časovo a určite aj psychicky.
Momentálne tancuješ aj v skupine známeho Miňa Kereša. Myslíš si, že si ťa ľudia začali viac všímať aj kvôli tomu?
Myslím si, že určite áno, keďže široký záber ľudí vníma KRS Movement a práve Miňa Kereša, ktorý je u nás taký, podľa mňa, ikonický choreograf. Má dlhé roky prsty takmer v každom druhom, ak nie v každom, komerčnom projekte, ktorý sa u nás deje. Veľa sa od neho učím a veľmi si vážim, že môžem byť súčasťou KRS Movement, kde pôsobím aj ako asistent na niektorých projektoch po jeho boku.
Tvoril si choreografiu aj v Let’s Dance pre Petru Dubayovú. Aké si mal pocity? Mal si strach alebo trému?
Čo sa týka celého procesu, tak pre mňa je to vždy obrovská výzva, pred ktorou mám rešpekt, ale nemyslím si, že to môžem nazvať strachom. Nemal som trému ani som sa nebál, skôr je to taký adrenalín spojený so vzrušením z toho, že chcem vynaložiť sto percent do každej jednej veci, ktorej sa dotknem. Tento proces bol náročný a rýchly, bolo potrebné vystavať takmer trojminútové číslo s 26 tanečníkmi vrátane Peťky a Matyáša, ale spolupracovalo sa s nimi veľmi dobre a celý proces bol prirodzený.
Ktorý tanečný úspech považuješ za svoj najväčší? Prípadne, za ktorý si najviac vďačný?
Myslím si, že mojím najväčším úspechom je to, že som v mojom živote našiel niečo, čo najviac milujem, čo ma najviac napĺňa a čo ma robí najšťastnejším - a to je tanec. Ale tiež aj to, že v tak mladom veku môžem vďaka tancu byť lepším človekom, môžem sa tým živiť, môžem cestovať a spoznávať úžasných ľudí, krásne miesta, naberať skúsenosti. Jednoducho tanec na základe tých vecí, ktoré mi prináša do života, ma vychováva a posúva ďalej.
Ale konkrétne za moje najväčšie úspechy považujem napríklad to, že som sa podieľal na choreografii na Ceny Anděl pre Annet X a NobodyListen, tiež aj to, že som choreografoval číslo v Let’s Dance a asistoval pri niektorých openingoch, podieľal som aj na tvorbe choreografie v O2 Aréne pre Daru Rolins pri pesničke Know How. Tancoval som tiež po boku americkej raperskej legendy Lil Kim v New Yorku. Tiež som bol súčasťou poroty v celosvetovej súťaže World of Dance v Berlíne ako prvý Slovák.
Si na seba hrdý?
Mám často problém byť na seba hrdý. Snažím sa s tým bojovať a učiť sa s tým pracovať, keďže stále od seba očakávam viac a chcem byť lepší. Niekedy sa snažím tak tlačiť do tých lepších vecí, že zabúdam na to, čo som už dokázal. Určite sa to chcem naučiť, pretože byť na seba hrdý je podľa mňa ten najkrajší pocit. Nemôže to nahradiť hrdosť od niekoho iného. Minule som si to po dlhej dobe povedal, ale na druhý deň som bol už v sebe stratený. Takže je to taká horská dráha (smiech). Ale myslím si, že pre každého mladého umelca je to úplne bežné.
Je nejaký sen, ktorý by si chcel (nielen) v tanci dosiahnuť?
Veľa som si z nich už splnil a veľa ich mám pred sebou. Pred pár dňami som si určil nový cieľ. Chcel by som si každý večer ľahnúť do postele a s čistou hlavou si spokojne povedať, že som to dokázal, že som spravil všetko preto, aby som sa mal dobre. Čas strašne rýchlo uteká, a veľmi by som si chcel uvedomovať a užívať si každý dôležitý aj menej dôležitý moment v mojom živote, čo je v tomto prípade každý jeden deň.
Organizuješ aj workshopy, kde ľuďom predávaš svoje schopnosti. Aká je atmosféra? Môže tam prísť aj začiatočník?
Milujem učenie, milujem zdieľať moju víziu, energiu. Vždy je to veľa o tom užívať si ten moment a zabaviť sa. Ja vždy hovorím, že tanec je sociálny, funguje vždy lepšie v skupine či medzi ľuďmi. Vždy sa tak lepšie prepája energia a atmosféra. Moje lekcie učím už na trochu vyššom leveli, to ma napĺňa najviac. K úplným začiatočníkom sa už moc nedostávam.
Hovorí sa, že tancovať sa človek dokáže naučiť. Je to pravda?
Samozrejme, každý sa dokáže naučiť tancovať. Niekto na to má väčšie vlohy, niekto menšie, ale aj tak si myslím, že za tým je hlavne tvrdá práca. Na druhej strane, nebudem klamať, ale to vnútorné cítenie, s ktorým sa človek narodí, je tiež veľmi dôležité.
Vystupovanie pred ľuďmi niekedy prináša aj trému, no ty pôsobíš pri tanci sebavedomo. Máš nejaký recept, ktorý ti pomáha?
Stále na to prichádzam, čo funguje a stále sa učím pracovať s pocitom, že sa podieľam či už ako tanečník alebo ako choreograf na veciach, ktoré sú väčšie ako ja. A chce to naozaj veľa odvahy. Ale vždy sa stres a trému snažím premeniť na adrenalín a vzrušenie v tom dobrom zmysle. V poslednom období mi veľmi pomáha vďačnosť. Tesne pred vystúpením si pripomeniem, aký som vďačný, že môžem byť súčasťou tohto momentu, aká je to príležitosť a privilégium. To ma vždy odľahčí od celej situácie, nátlaku a upokojí ma to.
Čo by si poradil čitateľom, ktorí by chceli začať s tancom, ale bojí sa či nemá sebavedomie?
Ak chce niekto s niečím začať alebo chce niečo robiť, nikdy by do toho nemal ísť so strachom, ale s prirodzene vybudovanou odvahou. Keď to nevyjde, tak to nevyjde. Máme veľa času prísť na to, čo nás baví, čo je pre nás a čo nie. Treba skúšať, treba začať, a to, ako to už dopadne, napovie osud. Tak, ako to hovorí mne.