archív Marcela Rebrová
StoryEditor

Online sloboda a anonymita spôsobili, že časť Slovákov už nesiahne po relevantných zdrojoch

Nicol Rácová15.08.2021., 12:00h
Marcela Rebrová je doktorandkou na Katedre žurnalistiky Univerzity Komenského, kde okrem iného vyučuje aj mediálnu výchovu. Hoci sa sama do roly ,,odborníčky na influencerov“ neradí, mnohí jej názory na túto tému vyhľadávajú. O influenceroch, (ne)realite na sociálnych sieťach či hoaxoch sa dočítaš v tomto rozhovore.
Lajkuj Brainee.sk na

Môže byť  influencer každý?

V podstate áno. Každý máme vo svojom okolí niekoho, ku komu vzhliadame, veríme a na koho odporúčania nedáme dopustiť. Ak by nám táto osoba odporučila nejaký produkt, recept alebo film, s veľkou pravdepodobnosťou by sme si danú vec zakúpili, recept uvarili a film pozreli. Na podobnom princípe sociálnej blízkosti a dôveryhodnosti je postavený aj samotný influencer marketing.

Ak daného influencera vnímame za istú autoritu, odborníka v konkrétnej oblasti, máme tendenciu prijať jeho rady. Za takýmto konaním je kus psychológie – keďže má daný influencer úspech, predpokladáme, že má dostatočné znalosti, na základe ktorých svoj názor vytvoril. Čo v konečnom dôsledku spôsobí, že sledovateľ príjme názor influencera ako fakt a jeho odporúčania bude považovať len za akúsi priateľskú radu od niekoho, koho pozná, komu môže dôverovať a kto mu na základe svojich skúseností odporučí len to najlepšie.

Ako (ne)narabáť so svojím vplyvom?

Je zrejmé, že pre mnohých ľudí na sociálnych sieťach sú práve influenceri tí, ku komu vzhliadajú a považujú za vzory.  Influenceri by preto pamätať, že s vplyvom prichádza aj istá zodpovednosť a mali by svoje vystupovanie na sociálnych sieťach zakladať na zodpovednosti voči tým, ktorí ich sledujú.

Používatelia by nemali byť zavádzaní skrytou reklamou, neoznačenými spoluprácami alebo klamlivými informáciami, ktoré občas vedome či nevedome influenceri šíria na svojich profiloch. Dôležitá je však aj zodpovednosť na druhej strane – u samotných používateľov. Tí by mali byť schopní kriticky zhodnotiť informácie a obsah, ktorý im influenceri ponúkajú a mali by sa vedieť sami rozhodnúť, koho budú na sociálnych sieťach sledovať a komu venujú svoju pozornosť.

Dá sa byť na sociálnych sieťach naozaj reálny?

Osobne si myslím, že v súčasnosti dobrý signál vyvoláva, keď sa na sociálnych sieťach objaví aspoň náznak obyčajnosti, reálnosti, všednosti. Fotografia bez filtrov, priznanie nedokonalostí, komunikovanie problémov, nedostatkov. Či už ide o úspešného influencera alebo o obyčajného používateľa sociálnej siete. Nie je hanba občas priznať, že máme za sebou ťažký deň. 

A čo filtre?

Všetkého veľa škodí – to platí aj o filtroch. Myslím si, že každý vníma rozdiel medzi nevinným filtrom zvieratiek či iných obrázkových „ozdôb“ tváre a filtrami, ktoré upravujú tvár k zdanlivej dokonalosti. Mám na mysli filtre, ktoré napríklad zúžia tvár, upravia nos, predĺžia mihalnice či vytvoria vzhľad plných pier. Treba si však uvedomiť, že práve tieto filtre vytvárajú ilúziu. Aj filter, hocijako nevinný sa nám na začiatku môže zdať, môže viesť k strate sebavedomia či pocitom menejcennosti.

Archív Marcela Rábová

​​​Mám pocit, že dnes ľudia zdieľajú niektoré veci len z princípu. Aby bolo. Pretože ak by nesledovali, čo ak by si iní mysleli, že danú vec (napr.iniciatívu) nepodporujú? Ako to vidíš ty?

Ono to opäť raz súvisí s tým, že máme tendenciu napodobňovať osobnostné vzory, ktoré sa nachádzajú v našom okolí. Ak vidíme, že naši známi zdieľajú iniciatívu, nechceme byť tí, ktorí ju nepodporia a zapojíme sa tiež. Na druhej strane je to v niektorých prípadoch veľmi dobrá príležitosť, aby sa dôležité spoločenské témy dostali do okruhu širšej verejnosti. Zoberme si napríklad iniciatívu #klímaťapotrebuje.

Zdieľaním petície na nástenkách našich priateľov v kombinácii s komunikovaním tejto témy na strane rôznych influencerov, sa podarilo signatárom vytvoriť najväčšiu online petíciu v histórii Slovenska. Zároveň sa však vrátim opäť raz k tomu, že vždy by sme mali byť na sociálnych sieťach úprimní – ak sa s nejakou výzvou či iniciatívou nestotožňujeme, nemusíme sa do nej zapojiť len kvôli tomu, že tak urobili ľudia v našom okolí. Nemusíme mať vždy názor na všetko.

Čo by mal mať dobrý a zodpovedný instagramový účet? A čo, naopak, nie?   

Začnem z toho horšieho konca. Za nezodpovedné účty (či už influencerov alebo bežných používateľov) možno považovať tie, ktoré napríklad propagujú nezdravý alebo hyperkonzumný spôsob života, nabádajú k rôznym nebezpečným, nelegálnym či život ohrozujúcim činnostiam alebo napríklad k správaniu vedúcemu k poruchám príjmu potravy. V dnešnej dobe si treba dávať pozor aj na účty, ktoré šíria rôzne dezinformácie, nabádajú k neznášanlivosti či násiliu. Neduhom súčasných influencerov sú aj neoznačené reklamy.

A ten zodpovedný?

Zodpovedný profil je pre mňa taký, ktorý dodržiava pravidlá online priestoru. Nemusí ísť hneď o edukačný profil s vysokou výpovednou hodnotou. Zodpovedný môže byť profil každého z nás – či už ide o influencerku propagujúcu dekoratívnu kozmetiku alebo o profil odborníka snažiaceho sa popularizovať vedu. Kľúčová je zodpovednosť a otvorená komunikácia.

Čo by sme, naopak, sledovať nemali?

Odpoveď je vcelku jednoduchá – ak sa chceme na sociálnych sieťach cítiť dobre, nemali by sme sledovať profily, o ktorých vieme, že v nás vyvolávajú negatívne emócie, zlosť či pocity menejcennosti.

Ako neskĺznuť do porovnávania sa, napodobňovania atď..?

Ak používateľ vstupuje do prostredia sociálnych sietí s vedomím, že tam nájde len výsek z reality a nie realitu ako celok, je schopný kritickejšie vnímať obsahy, na ktoré tam narazí. Obozretní by mali byť predovšetkým dospievajúci, ktorí môžu byť vystavení intenzívnejšiemu pôsobeniu influencerov, čo môže prerásť do rôznych negatívnych pocitov alebo psychických problémov – a to najmä vtedy, ak dospievajúci nedokáže vyhodnotiť obsah, s ktorým sa u influencera stretáva.

Rolu zohráva aj mediálna gramotnosť...

Presne tak. Tá je kľúčová. Základy mediálnej výchovy by mali prinášať už základné či stredné školy, no mimoriadne dôležité je neskôr aj samovzdelávanie, keďže mediálny a online priestor sa mení skutočne rýchlo a ľudia akosi prestali stíhať spracovávať kvantá rozličných obsahov a zdrojov – čo je v konečnom dôsledku aj jedna z príčin súčasného rozmachu webov a rôznych facebookových stránok s klamlivým alebo pravdu skresľujúcim obsahom.

Na Katedre žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave vyučuješ budúcich novinárov mediálnu výchovu – ako sú na tom naši mladí s mediálnou gramotnosťou?

Žiaľ, aj napriek osvete, ktorú sa snažia robiť niektorí jedinci či organizácie, veľká časť mladých dôveruje alternatívnym médiám. Aj prieskum od Post Bellum ukázal, niektorí mladí ľudia sú náchylnejší dôverovať médiám šíriacim konšpiračné teórie –  vyplýva z neho (okrem iného), že až 57 % z opýtaných, ktorí poznajú portál Hlavné správy, tomuto webu dôveruje. Podobne je to aj v prípade portálu Infovojna.

53 % mladých, ktorí tento web poznajú, mu dôveruje. Kulturblogu dôveruje tretina opýtaných. Aj tieto čísla ukazujú, že časť mladých ľudí má problém s kritickým vyhodnocovaním informácií a nevedia rozlišovať medzi dôveryhodnými a nedôveryhodnými informačnými zdrojmi. Aj preto u nás na katedre žurnalistiky robíme maximum pre to, aby sa v informáciách a v ich overovaní vyznali nielen naši študenti - budúci novinári, ale aby tieto zručnosti naučili aj iných – práve prostredníctvom prednášok, ktoré v rámci predmetu Mediálna výchova absolvujú na slovenských stredných školách.

Prečo si sa rozhodla učiť mediálnu výchovu?

Po dokončení vysokej školy som chcela prispieť svojou troškou k tomu, aby sme tu nemali generáciu s pokriveným vnímaním faktov a reality. Preto som sa rozhodla nastúpiť na Univerzitu Komenského, kde si momentálne robím doktorát. V rámci pôsobenia na univerzite vyučujem a som veľmi vďačná, že katedra žurnalistiky mi dala svoju dôveru a potrebný priestor na výučbu mediálnej výchovy.

Cítim, že to je možno také moje osobné poslanie, ukazovať iným, ako vnímať informácie a ako k nim pristupovať kriticky. A keďže by sa mal človek (nielen) v oblasti mediálnej výchovy vzdelávať počas celého života, aj ja musím stále zostať „v obraze“ – čiže nie je to len o učení iných, ale aj o vzdelávaní samej seba.

Keď som bola na základnej a strednej škole, mediálna gramotnosť nemala svoje miesto v učebných osnovách. Maximálne „čítanie s porozumením“ – ako vnímaš úroveň výučby v oblasti mediálnej gramotnosti u žiakov základných a stredných škôl?

Dnes  je mediálna výchova súčasťou povinného obsahu vzdelávania na základných aj stredných školách, ale len ako prierezová téma. V praxi to znamená, že školy mediálnu výchovu zaraďujú do osnovy nejakého už existujúceho predmetu a nevyučujú ju ako samostatný predmet. Otázne potom je, ako a či pedagógovia tento predmet vlastne vyučujú. Niekedy sa totiž stáva, že mediálna výchova je ako prierezová téma súčasťou predmetu slovenský jazyk alebo etika a téme sa tak na vyučovaní študenti venujú len čiastkovo, ak vôbec.

Myslím si, že mediálna výchova by mal byť samostatným plnohodnotným predmetom. Nie je to len o tom, že mladý človek pozná televízne stanice či mená moderátorov. Mladých je potrebné naučiť správne uvažovať nad obsahom, nad informačnými zdrojmi a ich autormi. Keď už študenti nadobudnú aspoň čiastočne uvedené kompetencie, môžu si sami vyskúšať tvorbu vlastných mediálnych obsahov – napríklad formou školských novín, webových portálov alebo podcastov. Naučia sa tak okrem kritického uvažovania a analyzovania obsahu aj proces tvorby a distribúcie rôznych mediálnych obsahov.

Myslíš, že mladí žiaci a študenti vedia kriticky myslieť?

Nemyslím si, že stav je alarmujúci, no určite je ešte na čom pracovať. Ako som spomenula, posledné dáta z prieskumov ukazujú, že realita nie je ideálna. Konšpiračné weby, hoaxy na sociálnych sieťach, algoritmy Facebooku a nedostatočné vzdelávanie v oblasti mediálnej výchovy a informačnej gramotnosti – toto všetko ovplyvňuje mladých ľudí, ktorí prichádzajú do online prostredia zdanlivo nekontrolovanej slobody a nie sú schopní rozoznávať fakty od výmyslov. Zlepšovanie kritického myslenia mladej generácie by malo byť kľúčovou úlohou dnešných škôl.

Žiaci už v pomerne ranom veku prichádzajú do styku so sociálnymi sieťami. Mali by ich už na základných školách nejako učiť, aby vedeli rozoznať realitu od fejku? Vyhodnotiť si informáciu, kriticky ju posúdiť..?

Osobne si myslím, že by sa s nejakou formou mediálnej výchovy malo začínať už v predškolskom veku – v materských školách. Obzvlášť v tejto dobe, keď dieťa vyrastá s elektronikou, tabletmi, smartfónmi. Nie je ničím výnimočným, že rodičia dnes štvorročnému dieťaťu bežne odovzdajú tablet alebo smartfón a nechajú ho takpovediac napospas online svetu, s ktorým sa dieťa začne zoznamovať a stotožňovať.

Dieťa by malo byť schopné už v tom najútlejšom veku odlíšiť realitu od fikcie – povedzme také rozprávky alebo filmy. Ak dieťa pozerá v televízii Spidermana, musí vedieť, že ide o fikciu a nie reálnu udalosť. Ak by nastalo stieranie rozdielu medzi tým, čo dieťa vníma ako fikciu a čo ako realitu, mohlo by dôjsť k rôznym nebezpečným situáciám.

Rovnaké je to neskôr aj v prípade sociálnych sietí. S deťmi sa treba rozprávať, vysvetľovať im, že nie všetko, čo na internete vidia, je skutočnosť. Treba sledovať, čo dieťa na internete robí, čo sleduje, čo píše a komu to píše. Dnes už existujú rôzne softvéry a aplikácie, ktoré rodičom pomáhajú chrániť dieťa pred škodlivým obsahom na internete. Základom je však stále komunikácia – rozprávať sa s dieťaťom o internete, médiách, o tom, aké má pocity pri sledovaní konkrétnych stránok a podobne.

Boli podľa teba Slováci pripravení na tak vysokú mieru voľnosti a demokracie v online svete?

Neviem, či sa vôbec dalo pripraviť na to, čo so sebou priniesol internet. Po páde režimu nastalo veľké uvoľnenie a začali k nám okrem iného prúdiť aj nové technologické pokroky, o ktorých sa predtým nikomu ani nesnívalo. Technológie sa zdokonaľovali, ľudia si na ne zvykli.

Naučili sa ich síce používať, zabudli však premýšľať nad tým, ako vlastne fungujú a ako na nich vplývajú. Nehovorím, aby sme teraz zastavili pokrok a všetky smartfóny vyhodili do koša. Je však potrebné uvedomiť si, ako niektoré veci v online prostredí fungujú. Napríklad sociálne siete – ľudia majú pocit, že sociálne siete im uľahčili život a že všetky tieto služby sú dokonca zadarmo.

Pravdou však je, že nič nie je zadarmo – a ak sa nám zdá, že niečo zadarmo je, vtedy sme s najväčšou pravdepodobnosťou tým tovarom my sami. Tak je to aj v prípade sociálnych sietí. Platíme naším súkromím, osobnými údajmi, vďaka ktorým nás algoritmy sociálnych sietí poznajú niekedy lepšie, ako poznáme samých seba. Na toto neboli ľudia pripravení – že raz príde niečo, čo im otvorí bránu do sveta nekonečnej slobody, kde si každý môže vyjadriť svoj názor, komentovať všetko a byť čímkoľvek bude chcieť.

Žiaľ, aj táto online sloboda a anonymita spôsobili, že časť Slovákov už nesiahne po relevantných zdrojoch a tradičných médiách a ich informačný svet sa tak zúžil len na ničím nepodložené články alternatívnych webov, relácie z Infovojny či Slobodného vysielača a „spoľahlivé“ facebookové statusy typu jedna pani povedala.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Marcélia Bela Řebřo (@maca_rebro)

Máš nejaké konkrétne tipy pre (nielen) mladšie ročníky, ako sa dá mediálnej gramotnosti naučiť?

Mediálna gramotnosť je súborom viacerých kompetencií, ktoré je možné nadobudnúť neustálym vzdelávaním. Znie to možno abstraktne alebo náročne, no v skutočnosti sú kľúčové tri veci – vedieť rozlíšiť medzi názorom a faktom, byť pri sledovaní obsahu pozorný a neustále sa pýtať. Dnes odvšadiaľ znie fráza, že ja si môžem povedať čo chcem, je to môj názor. Názor môžeš mať na to, či je krajšie modré alebo červené auto, ale nemôžeš mať názor na to, že 2+2 sú štyri, pretože to je fakt.

Ľudia si tieto dve veci zamieňajú, čo spôsobuje závažné argumentačné problémy. Byť pozorný znamená vedieť sa nad príspevkom zamyslieť – čo mi chce autor povedať? Aká je najdôležitejšia informácia? Aké je posolstvo príspevku? Ide o spravodajský text alebo sú v ňom hodnotiace prvky? Aké je pozadie príbehu? Tou najdôležitejšou vecou je neustále sa pýtať otázky. Aj samého seba. Odkiaľ pochádza článok, ktorý práve čítam? Je toto médium dôveryhodné? Kto je autorom textu? O aké relevantné zdroje sa autor opiera? Nesnaží sa článok o manipuláciu?

Vedieť pýtať sa správne otázky je významný predpoklad úspešného zvládnutia kritického hodnotenia mediálnych obsahov i obsahov, s ktorými sa môže mladí človek stretnúť na sociálnych sieťach.

A čo hoaxy? Vidíme to momentálne všade – antivaxery, popierači celého covidu-19, vedeckých faktov, očkovania ... vždy sa niečo nájde. Ako s takými ľuďmi komunikovať? Dá sa to?

Áno, dá, ale treba povedať, že je to beh na dlhé trate. Nie je dobré sa s takouto osobou hádať, efektívnejšie je pýtať sa, počúvať. Je to vyčerpávajúce a viem, že človek môže mať chuť ukončiť debatu, ale je to jedna z ciest. Sadnite si s osobou, o ktorej viete, že zdieľa konšpirácie a verí dezinformáciám, pripravte sa na diskusiu a pýtajte sa otázky. Použite na  tohto človeka neho jeho vlastné argumenty a sledujte, ako bude reagovať, či sa nezačne zamotávať do vlastnej spleti výmyslov.

Spýtajte sa ho napríklad: kde si túto informáciu našiel? Prečo si myslíš, že je to pravda? Ako je to "sprisahanie" organizované? Ako by si túto situáciu vyriešil ty? Čo ti spôsobuje táto téma - aké emócie to v tebe vyvoláva? Kto z tvojho okolia ešte tvrdí to isté ako ty? Keď napr. niekto povie, že „pandémia Covid-19 je naplánovaným sprisahaním", spýtajte sa, kto ho naplánoval? Kedy? Čo z toho títo ľudia majú? Na takéto veľké sprisahanie je potrebné, aby bolo zapojených viac subjektov - akých? Kto ich financuje? Cez aké kanály? Aký je cieľ a prostriedky k jeho dosiahnutiu? Prečo toto sprisahanie doteraz nikto neodhalil? 

Podobné postupy viete uplatniť prakticky na každú tému – dôležité je byť na takéhoto človeka pripravený.  Ak viete, aké argumenty používa najčastejšie, spíšte si ich a vyhľadajte ich pravdivostnú hodnotu. Názor môžeme mať rôzny na mnohé veci, ale popierať fakty, pravdu, čísla, výskumy a dáta – sami sme dnes svedkami, aké to môže byť nebezpečné. Samozrejme, potom sú prípady, keď už nepomáhajú otázky, relevantné dáta, ani kvalitné argumenty – takí ľudia sú už nenávratne zamotaní do siete dezinformácií a ďalšími debatami by sme nič nedocielili. Viem, je to veľmi demotivujúce, ale treba pamätať aj na vlastnú psychickú pohodu a nenechať sa zmanipulovať alebo úplne znechutiť niekým, kto už z dezinformačného bahna nechce vystúpiť.

Čím to je, že v niektorých regiónoch verí hoaxom a fake news každý druhý a niekde to je, naopak, pomerne zriedkavé?

Výrazný vplyv na formovanie názorov má aj prostredie, z ktorého pochádzame, resp. prostredie, v ktorom žijeme. Nižšia úroveň vzdelanosti, alebo naopak vyššia miera nezamestnanosti v konkrétnom regióne má na myslenie a vnímanie človeka veľký dopad.

Denník N prednedávnom zverejnil jeden zaujímavý rozbor, kde na základe dostupných dát hľadali súvislosť medzi nízkou mierou zaočkovanosti niektorých regiónov a inými socio-demografickými faktormi. Ukázalo sa napríklad, že nízka zaočkovanosť v obciach na Slovensku súvisí s nízkou vzdelanosťou, vysokou nezamestnanosťou, ale aj s vyššou podporou ĽSNS a Smeru.

Vieme tiež, že práve politickí predstavitelia týchto strán sa neštítia na svojich sociálnych sieťach zdieľať rôzne články alternatívnych webových portálov či šíriť dezinformácie súvisiace s očkovaním. Nemožno sa potom diviť, že sa aj ich voliči vyberú rovnakou cestou. To, že človek dokáže ľahšie podľahnúť rôznym konšpiráciám či dezinformáciám súvisí aj s jeho povahou, ako aj s tým, čo v minulosti prežil. Môže ísť o smutného, zmäteného alebo znechuteného človeka, ktorý má tendenciu vidieť vo všetkom zradu či sprisahanie, stala sa mu v minulosti nejaká krivda, ktorej vinníka stále potrebuje hľadať a pod.

Nedávno priniesol IG profil Očami farmácie zaujímavý postreh – hoaxy a konšpirácie majú tendenciu byť na sociálnych sieťach zdieľané. Rýchlo sa šíria, ľudia reagujú, nájdu si svojich pritakávačov. Človek, ktorý nemal nikdy veľa známych, kamarátov, úspešnú kariéru, nežil vo veľkom meste, necestoval po zahraničí, uverejní totálne konšpiračný status, na ktorý mu lajknú a reagujú stovky užívateľov. Pohladí mu to ego. Myslíš, že to je jeden z primárnych dôvodov, prečo ľudia šíria bludy?

Áno, toto je podľa mňa veľmi dobrý postreh. Ak človek v bežnom živote nevyniká, nedostáva uznanie či je dokonca prehliadaný, internet mu môže poskytnúť široké možnosti sebarealizácie. Odrazu môže byť niekto. Jeho príspevok zdieľajú stovky či tisíce ľudí, získava uznanie aj od cudzích ľudí, ktorí mu v komentároch navyše vyjadria podporu či obdiv. Nie je tajomstvom, že každý like, ktorý na sociálnych sieťach dostávame, v nás vyvoláva intenzívne pozitívne emócie. Je to ako dostať pochvalu či kúsok čokolády.

Nejde len o endorfíny, ale o pocit všeobecného uznania. Na to si človek veľmi ľahko navykne a túži dostávať ešte viac. Nebezpečné však na tom je, že takéto posilňovače ega môžu mať reálne negatívne dopady na iných ľudí. Na ich zmýšľanie, názory či rozhodovanie.

menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/spolocnost/rozhovory, menuAlias = rozhovory, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
29. september 2022 12:04