V úspešnom seriáli Hranica si ho obľúbilo množstvo televíznych divákov. Mladý a talentovaný herec a spevák Ladislav Ladomirjak v ňom stvárňuje postavu Mikitu Chrabrenka. Ladislav pôsobí aj v prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča, ktoré je jediným slovenským divadlom hrajúcim v rusínskom či ukrajinskom jazyku.
O tom, ako vníma úspech seriálu, ako sa mu spolupracuje so slávnejšími kolegami, čo pre neho znamená byť Rusínom, ale aj ako prežíva súčasnú ťaživú atmosféru vojny, sa dozvieš v rozhovore.
Momentálne pôsobíš v úspešnom seriáli Hranica, aký je to pocit byť každý týždeň na televíznej obrazovke pred státisícmi divákov?
Je to sranda. Kým bola zima a opatrenia, človek si to ani tak nebral, keď chodil von, no teraz, s uvoľneniami a všetkým ostatným, ma ľudia začínajú spoznávať. Je to super, zatiaľ som negatívnu reakciu nepočul. Ľudia ma zastavujú na ulici a chvália seriál.
Čo máš spoločné s postavou Mikitu aj v reále, a čo máte naopak rozdielne?
Spoločná je len veľkosť oblečenia (smiech). Mikita je jednoduchší chlapec, avšak s dobrým srdcom. Vidíš, toto vlastne máme spoločné (smiech). Charakterovo sme rozdielni, no obaja sme srdciari
Hranica je komediálnym seriálom. Je ti ako hercovi blízka komediálna poloha?
Mám rád tieto tituly, viem sa pri tom uvoľniť. Aj ako divák mám rád komédie.
Ako sa ti spolupracuje so slávnejšími kolegami. S kým vychádzaš najlepšie?
Napríklad s Romanom Poláčikom sa poznám už dlho, s ním je super spolupráca. Z tých, čo som spoznal nedávno, napríklad Maťo Šalacha, ktorý hrá Sergeja, tak s ním sme si veľmi sadli. Máme viacero vecí spoločných, Maťo je tiež východniar, ale musím povedať, že aj ostatní sú skvelí.
Zo začiatku som mal pred viacerými ľuďmi rešpekt a ostýchal som sa, predsa len nepoznali sme sa, a človek nevie, čo si môže dovoliť, teraz je to však výborné, zvykli sme si na seba. Natáčanie by som nazval až rodinným.
Máš nejakú vtipnú historku z natáčania?
Sú to skôr situačné veci. Väčšinou keď niekto zabudne text. Záber sa opakuje, a znovu sa to stane, a potom znova... vtedy prichádzajú výbuchy smiechu.
Máš rusínsky pôvod. V divadle Alexandra Duchnoviča, kde pôsobíš, hrávate predstavenia v rusínskom či ukrajinskom jazyku. Pomohlo ti to pri stvárňovaní postavy Mikitu?
Áno, tvorcovia sa zamerali na to, aby všetko bolo čo najviac autentické. Na kastingu chvalabohu vybrali celú našu seriálovú rodinku práve z nášho divadla, čo bolo pre mňa veľkou výhodou, lebo už spolu hráme dlho a sme zohratí.
Čo to pre teba znamená byť slovenským Rusínom?
Vyrastal som v rusínskej rodine, dokonca som najprv hovoril rusínsky a až v škôlke som sa naučil po slovensky. Odmalička som teda v tom, neviem ako by som to inak popísal.
Divadlá boli počas silnej pandémie zavreté. Ako ste to prežili? Pomohol vám nejak štát? Čo si robil?
Patríme pod VÚC, plat nám teda chodil. Okrem toho sme robili predstavenia online, čítačky. Hneď ako sa to trochu uvoľnilo, nastúpili sme do divadla a skúšali sme, no nemohli sme to vtedy prezentovať pred verejnosťou. Ja som to však bral pozitívne, lebo som si mohol urobiť veľa vecí okolo domu. Práve vtedy sme sa s rodinou sťahovali do domu, takže bolo čo robiť, plus som mal viac času na deti.
Najväčšou témou súčasného diania je vojna na Ukrajine. Ako prežívaš toto ťažké obdobie?
Mám kolegov, čo majú na Ukrajine rodiny. Kolega si nedávno domov nasťahoval svojich svokrovcov Ukrajincov. V ten deň keď sa začala vojna, nechcel som tomu uveriť. Zobudil som sa totiž ráno o štvrtej a pozerám na mobil...myslel som si, že je to hoax. O ôsmej som sa pozrel znova, a začalo mi dochádzať, že sa to naozaj deje. Nemohol som uveriť, že sa to deje v tejto dobe. Myslím, že niečo také ako vojna vráti ľudstvo o 40 rokov dozadu.
Okrem seriálu a divadla, venuješ sa herecky ešte niečomu?
Robím aj zdravotného klauna. S kolegami sa snažíme „priniesť smiech do nemocníc“. Spočíva to v tom, že navštevujeme hospitalizované deti či seniorov, ktorých sa snažíme rozveseliť svojou návštevou a improvizáciou.
Vie sa o tebe, že vždy si mal blízko aj k hudbe, dokonca si pôsobil ako učiteľ gitary v súkromnej umeleckej škole. Robíš to aj dnes? Resp. aký je tvoj vzťah k hudbe?
Učil som 2 roky gitaru v ZUŠke, neskôr aj herectvo. Prišiel som však na to, že v tomto som skôr praktik ako teoretik. Učenie gitary ma bavilo, no prišli nové pracovné ponuky, a nestíhal som to už. Vzťah k hudbe mi však zostal pozitívny. Mám kapelu a momentálne rozbieham aj sólový projekt.
Aké sú tvoje pracovné plány do budúcnosti?
Verím, že Hranica mi otvorí dvere do seriálového či filmového sveta. Zároveň, ako som spomínal, chystám sólový popový hudobný projekt. Hlavný plán je teda robiť to, čo ma baví.
Čo by si odporučil mladým, ktorí snívajú o hereckej kariére?
Ísť si za svojim cieľom. Nezľaknúť sa, vyskúšať to, lebo ak nevyskúšaš, nevieš. Čo má prísť, príde.
Niekedy mám pocit, že ja osobne mám viac šťastia ako rozumu, no vždy som to skúšal.