Matej Adámy je špecifický zjav na našej stand-up comedy scéne. Niektorí ho označujú za solitéra či profesionálneho hejtera ľudí, no napriek tomu (alebo možno práve vďaka tomu) patrí k našim najobľúbenejším súčasným komikom. Pôsobí v zoskupení komikov Silné Reči.
Pred rokmi stál pri zrode stand-upovej scény na Slovensku, dnes muž s výzorom anglického romantického básnika hovorí, že pre súčasnú generáciu zoomerov nie je komikom alebo zabávačom, ale šedivým človekom.
O tom, ako vníma trend cancel culture, čo si myslí o youtuberoch, ale aj ako sa vlastne dostal k stand-upu či ktorý komik ho dokáže rozosmiať, sa dozvieš v rozhovore.
Patríte medzi spoluzakladateľov stand-upovej scény na Slovensku. Ako ste sa k tejto forme vystupovania dostali?
Ako keď si kapely kedysi hľadali nového bubeníka – odpovedal som na inzerát. Síce mal tvar plagátu, ale účel rovnaký.
Komik Lužina o vás hovorí, že ste „obľúbený komik obľúbených komikov“. Myslíte, že je to pravda? Že ste komik viac pre fajnšmekrov, ako pre bežného diváka?
Mne sa zdá, že to označenie priniesol Trendy, ale v každom prípade ma to necháva rovnako arogantným. Som komik pre každého, kto si ku mne nájde cestu a časom som sa musel zmieriť s faktom, že vždy ich bude menej než tých, ktorí si nájdu cestu k šušlajúcemu skautovi. Čo je úplne ok.
Nikto ale nesníva o tom, že bude niche. Presvedčenie, že robíme dobrý humor, ide ruka v ruke s presvedčením, že by sa preto mal páčiť čo najširšiemu publiku. Keď sa to nestane, „Majte ma všetci radi!“ sa môže veľmi rýchlo zmeniť na „Chcú ma vôbec počúvať?“ a potom to zostane oscilovať niekde medzi. V ideálnom prípade sa komik sústredí výhradne na seba a svoje remeslo, ale ten hlas z kútika duše som nikdy celkom neumlčal.
Ako vnímate trend cancel culture? Má vôbec zmysel robiť humor, ak človek riskuje okamžitý hejt či vážne následky?
Nedovolil by som si to takto postaviť. Cancel v tomto kontexte neznamená vymazať, ale skôr marginalizovať, dostať na okraj, či už všeobecne, alebo v konkrétnej súvislosti. To sa nerovná rande s čiernou dierou. Dajme si príklad: Kevina Harta dobehli vtipy z minulosti a prišiel o moderovanie Oscarov, nič mu však nebráni vypredať štadión v najbližšom meste. Čiže nie, nie je hejtovaný zo všetkých strán, ani vypnutý, ale v jednom momente prišiel o prácu, lebo niekto si spomenul na jeho slabé hlášky spred desiatich rokov.
Toto je na povrchu. Keď ideme trochu hlbšie, najdôležitejšia otázka by mala byť: je Kevin Hart naozaj homofób, alebo ide o schtick, zámerne provokatívny a hrubý, s úmyslom rozosmiať? Alebo je to ignoranstvo či dobrá príležitosť na hlbšiu konverzáciu s gay kamarátom? V Twitter univerze akoby na takéto otázky nebol čas.
Keď povie, že homofób nie je a ospravedlní sa za svoje slová, ešte nedávno by to stačilo na to, aby došlo k aspoň nejakému zmiereniu a o Oscarov by nemusel nevyhnutne prísť. Dnes sa však kladie dôraz len na A a tlak na okamžitú nápravu je príliš veľký.
Preto hovorím skôr o konkrétnom prípade ako všeobecne, lebo v tomto svete zatiaľ nežijeme a máme s ním len vzdialený kontakt. Poviem to ale takto: keby Rado Ondřejíček (Cynická obluda, pozn. red.) prišiel kvôli jednému insitnému tweetu o prácu v SME, bez váhania sa postavím na jeho stranu.
Ste známy svojim špecifickým a často drsným humorom. Musíte niekedy sám seba cenzurovať? (Ak vám niečo príde už za hranou)
Otázky si kladiem, ale iného typu. Pre mňa je dôležité: je vtip hlúpy alebo nie? Je všedný, alebo je za ním aspoň trochu niečoho? Objaví sa do hodiny v piatich verziách na Zomri? Je aj v roku 2022 vtipná Romana Tabak vo vode? Nechcem sa tváriť, že každý zhluk slov, ktorý zo seba vypustím, objavuje nové kontinenty, ale mám v sebe čoraz silnejšiu brzdu, ktorá posiela veci do koša.
Takisto by som bol rád, keby si ľudia uvedomili, že nikdy nebudeme poznať všetky deliace čiary, pretože vývojom spoločnosti kontinuálne vznikajú nové. Nejakú hranicu uvidíme, až keď sa k nej začneme blížiť a je mnoho takých, ktoré dnes nemáme v zornom poli. Budeme však vďační, keď komikom zostane sloboda sa v týchto priestoroch pohybovať, lebo na to tu sme.
Stand-upom sa neživíte, avšak to, že ste kvôli pandémii nemohli vystupovať vás určite nepotešilo. Ako ste to zvládali?
Začal som sa sám so sebou rozprávať v garáži. Je časť komikov, pre ktorú je ťažké tvoriť, keď nemajú konkrétny cieľ, napríklad v podobe termínu vystúpenia. Toto ja nepociťujem. Moje nutkanie písať je konštantné, bez ohľadu na okolnosti. Úprimne povedané, iný talent nemám a môj čas na planéte je obmedzený.
Nevidím dôvod prestať tvoriť len preto, že sú na bránach divadiel reťaze so zámkom. Správu o stave republiky by som nikdy nedal dokopy bez dlhodobej prípravy. Aby ste mali predstavu, tá posledná sa začala vo februári (minulého roka, pozn. red.).
Ste ženatý, máte rodinu. Ovplyvnilo vás to nejako vo vašom humore? Napríklad, že by sa zjemňoval v porovnaní s tým, keď ste boli mladší? Alebo inak?
Cítim to najmä pri výjazdoch. Radšej začínam deň s rodinou ako s hotelovými raňajkami v Michalovciach, to nepochybne. Ale nezdá sa mi, že by som mal ostrosť politickej satiry a počet členov domácnosti v tej istej rovnici.
V minulosti ste si vo svojom vystúpení strieľali z youtubera Goga. Sledujete momentálne nejakých youtuberov?
Ich som nesledoval ani vtedy! Nie je to práve tak, že starí ľudia sú frustrovaní z niečoho, čo im je cudzie? A nemám na mysli v čisto biologickom zmysle, ale dá sa povedať, že pre túto generáciu nie som komik alebo zabávač, ale šedivý človek. Takisto ja sa nikdy nedostanem do hlavy, ktorá si pomyslí: „Keď si teraz objednám desať rúžov z celého sveta a porovnám ich, bude z toho skvelé video“.
Nebude, nie pre mňa. Tento konkrétny bit som však povedal len raz, na prvej Správe o stave republiky. Nikdy neodznel ako súčasť stand-up setu, lebo som ho nechcel posadiť do iného formátu než pre aký bol pôvodne zamýšľaný a so všetkými jeho callbackmi by to ani nešlo. Tá jedna príležitosť, ktorú som mu dal ako dobrej téme na spracovanie do vysvedčenia spoločnosti, bola akurát.
Ste autorom knihy Šálka v prachu, plánujete do budúcnosti ďalšiu knihu?
Nie. Všetko, čo stimuluje moje závity, si momentálne nachádza cestu von v inej forme, ktorá mi vyhovuje. Plus, predaj bol slabý a zrejme bude trvať zopár desaťročí, kým opäť presvedčím sám seba a jedného človeka kdesi vo vydavateľstve, že nejaký môj produkt môže byť predmetom záujmu.
Ktorý komik dokáže pobaviť vás?
Po dvoch pohároch vína prakticky každý.
Nedávno ste mali správu o stave republiky. Píše sa vám rok od roka ťažšie alebo ľahšie?
Píše sa mi rok od roka inak. Či už vzhľadom na okolnosti – vlaňajšiu som písal s vedomím, že bude natáčaná v štúdiu bez obecenstva – alebo na moju potrebu ju zakaždým uchopiť trochu inak. Nemusí to byť zjavné pre obecenstvo, ale ja to viem. Navyše, nie som ten istý autor ako v roku 2019, ani by som nechcel byť.
Vždy som sa bál, že moje publikum si raz povie „Presne viem, na čo idem“. Nechcem, aby to vedeli presne. Asi najväčší kompliment mi raz zložil Samo Trnka, keď povedal, že stále ho vie prekvapiť, ako vyskladám elementy vtipu. Veľmi by som chcel, aby som aj v dvadsiatej Správe mal čím prekvapiť. Vidíte, možno preto sú iní komici zvedaví na to, čo chcem povedať. Pri všetkej arogantnosti, samozrejme.
