archív Jerguša Ridzoňa
StoryEditor

Politici, ktorí očkovanie spochybňujú, majú na rukách krv tých, ktorí umreli, hovorí dobrovoľník z ARO

Dominika Pacigová27.11.2021., 11:00h
Väčšina pacientov na pľúcnej ventilácii už neprehovorí. Smutné je, že mnohí z nich tam ani nemuseli byť, hovorí Jerguš Ridzoň.
Lajkuj Brainee.sk na

Počas druhej vlny pandémie chcel využiť čas efektívne, a preto sa rozhodol pomôcť zdravotníkom. Približne pred týždňom sa takmer po polroku vrátil ako dobrovoľník na ARO v nemocnici na Kramároch.

„Pacienti, s ktorými prichádzam do kontaktu, už nerozprávajú, lebo sú v umelom spánku. Najsmutnejšie však je, že väčšina z nich už nikdy ani neprehovorí. Máte pred sebou človeka, ktorý prežíva posledné hodiny života. Viete, že s rodinou sa už nestretne a vy ste tým posledným, kto ho vidí,“ hovorí pre Brainee dobrovoľník Jerguš Ridzoň.

Máte vo svojom okolí antivaxerov?

Myslím si, že áno. Poznám ľudí, ktorí sa odmietajú dať zaočkovať a veria rôznym nepravdám.

Snažíte sa s nimi diskutovať, približovať im reálnu situáciu v nemocniciach? 

Pomerne dlho som sa snažil s nimi bojovať, no teraz už akosi nemám silu. V istom momente dostal každý z nás na výber – buď bezpečie, teda vakcínu, alebo koronavírus. Niektorí sa však nerozhodli na základe relevantných informácií a povedal som si, že ich rozhodnutie budem rešpektovať, no nebudem sa s nimi stretávať do momentu, kým pandémia neskončí alebo sa nezaočkujú. Nechcem sa totiž podieľať na ich ohrozovaní. 

Sú na covidovom ARO v nemocnici, kde pôsobíte ako dobrovoľník, aj takí pacienti, ktorí ľutujú, že sa nedali zaočkovať?

Možno to ľutujú, no pacienti, s ktorými prichádzam do kontaktu, už nerozprávajú, lebo sú v umelom spánku. Najsmutnejšie však je, že väčšina z nich už nikdy ani neprehovorí. 

Potrebné je dodať, že ja neviem, kto z pacientov je a kto nie je zaočkovaný. Na oddelení nie je čas zaoberať sa tým, vychádzam z celonárodných štatistík.

Musia sa lekári na covidovom ARO na Kramároch už teraz rozhodovať, koho pripoja na prístroje?

To, či už teraz rozhodujú o tom, koho pripoja na umelú pľúcnu ventiláciu, popravde neviem, no viem, že keď sa uvoľní prístroj, do pár hodín je tam nový pacient. Nestalo sa, že by sme mali voľné lôžko.

Mnohé nemocnice sú v kritickom stave, denne pribúdajú tisícky nakazených, no k dosiahnutiu 60 percentnej zaočkovanosti chýba viac ako 670-tisíc ľudí. Vidia podľa vás zdravotníci ešte nádej a zmysel vo svojej práci? 

Počas druhej vlny sme videli svetlo na konci tunela v podobe očkovania, no túto možnosť sme nevyužili.

Dnes už však nádej začína vyhasínať a frustrácia či vyčerpanie rastú tak rýchlo, ako by malo tempo očkovania. Zdravotníci si uvedomujú, že sa ešte dlho nebudú môcť nadýchnuť.

Politici, ktorí očkovanie spochybňujú, majú doslova na rukách krv tých, ktorí umreli. Pýtam sa, koľko ľudí ešte musí umrieť, aby s tým prestali?

Okrem toho očkovacia kampaň prišla neskoro, z očkovacej lotérie mali všetci zábavu. Ako spoločnosť sme zlyhali.

Myslíte si, že konšpirátori by aspoň do istej miery zmenili názor, ak by išli pomáhať ako dobrovoľníci na covid oddelenie? 

Každý, kto chce byť dobrovoľníkom, si musí uvedomiť, že na covid oddelení musí stráviť veľa času, aby to malo zmysel. Ak by sa niekto išiel iba pozrieť alebo by tam strávil deň, nemalo by to žiadny efekt a nikomu by to nepomohlo.

Trvá totiž istý čas, kým sa človek vôbec zaučí. Keď do vás zdravotníci vložia energiu, je dôležité zotrvať, aby zbytočne nemrhali svojím drahocenným časom. 

Vy ste nielenže počas druhej vlny zotrvali, ale po polroku ste sa do nemocnice opäť vrátili. Oslovili vás teraz zdravotníci alebo ste sa hlásili ako dobrovoľník? 

Tieto dve veci sa udiali nezávisle od seba. Vrchnej sestre som počas druhej vlny pandémie písal esemesky, no nikdy mi neodpísala. Myslel som si, že je zaneprázdnená.

Približne pred mesiacom som jej opäť napísal, či nepotrebujú pomôcť. O týždeň neskôr mi zavolala s tým, či by som nemohol podať pomocnú ruku. Keď som jej povedal o SMS-ke, nevedela, o čom hovorím. Až vtedy som zistil, že všetky správy som jej posielal na pevnú linku.

Nakoniec sme sa však spojili. Hoci moje správy nikdy nedostala, v nemocnici dospeli do bodu, že potrebovali pomoc. Ja som neváhal.

Keď ste počas druhej vlny pandémie vstúpili prvýkrát na ARO, museli ste prejsť nejakým školením?

Predtým, než som nastúpil do nemocnice, som sa stretol s paňou z personálneho oddelenia. Pýtala sa ma, či by som nemal problém ísť na covid oddelenie. Samozrejme, nemal som.

Po približne troch týždňoch, čo mi venovali čas, som si zvykol na dynamiku na oddelení, spôsob, akým ľudia komunikujú a vedel som, kto je za čo zodpovedný.

Čo je náplňou vašej práce?

Pracujem najmä so sestričkami a sanitármi. Pomáham s hygienou pacientov, ich prekladaním či prevážaním. Okrem toho nosím rôzne zdravotnícke materiály.

Ako často chodíte do nemocnice?

Teraz chodím priemerne trikrát do týždňa – minimálne dvakrát, maximálne štyrikrát. Na ARO chodím vo večerných hodinách na približne tri až štyri hodiny. Zdravotníkom som však povedal, že ak by ma potrebovali, som k dispozícii.

Keďže ste dobrovoľníkom, pomáhate bez nároku na honorár?

Áno. Mojou motiváciou je pomôcť a zmysluplne stráviť čas. Namiesto toho, aby som sedel doma, radšej pomáham v nemocnici.

S akými pocitmi odchádzate po dobrovoľníckej službe z nemocnice? Je to možno frustrácia a hnev, že takáto situácia nemusela nastať, alebo skôr pocit, že aspoň sčasti môžete pomôcť aj vy?

Odchádzam po desiatej večer, najčastejšie ide o pocit únavy. Kolegovia však ostávajú do rána a je mi ľúto, že im nemôžem pomôcť, no v noci by som tam nemal čo robiť.  

Koronavírusu denne podľahnú desiatky ľudí. Stretli ste sa so smrťou počas služby aj vy?

Ak sa nemýlim, trikrát. To sú tie najhoršie zážitky, čo mám z nemocnice. Máte totiž pred sebou človeka, ktorý prežíva posledné hodiny života. Viete, že s rodinou sa už nestretne a vy ste tým posledným, kto ho vidí.

Bohužiaľ, smrť k nemocniciam patrí. Nedá sa prijať ako samozrejmosť, je to smutné a tiché. Tí, ktorí to nevideli na vlastné oči, pravdepodobne ani nepochopia desiatky úmrtí denne, ktoré sa objavujú v štatistikách. Zdravotníci, dobrovoľníci, ale pravdepodobne aj rodiny, ktorých sa to týka, sa na tieto čísla pozerajú inak. Veľmi smutné je však to, že vieme, že mnohí medzi nimi ani nemuseli byť.

Keď ste počas druhej vlny pandémie nastúpili do nemocnice ako dobrovoľník, boli ste kancelárom strany Spolu. Viacerí sa pýtali, či nechcete zviditeľniť seba alebo stranu.  V rozhovore pre denník SME ste uviedli, že to bola vaša prvá a jediná obava, ktorú ste mali, pretože s takýmto zámerom ste tam skutočne nešli. Teraz už však pre stranu nepracujete. Písali ste status s lepším pocitom a možno aj menšími obavami, že by to niekto mohol brať ako kampaňovanie?

Teraz, keď môžem komunikovať sám za seba, sa cítim slobodnejšie v tom, akým štýlom môžem hovoriť. Keď som bol kancelárom strany Spolu, hovoril som kolegom, že nechcem, aby moje dobrovoľníctvo proaktívne komunikovali.Do nemocnice som sa však po polroku vrátil, z čoho je zrejmé, že moje kroky neboli ani predtým politické.

Okrem toho som v príspevku uviedol, že jedna doktorka na oddelení sa opýtala, či nemám kamarátov, ktorí by tiež chceli prísť pomôcť. Čakal som, že oslovím 100 ľudí v mojom okolí, no príspevok sa začal zdieľať nielen na Instagrame, ale aj na Facebooku. Mnohí mi písali, že by chceli pomôcť a ja som im dal inštrukcie, na koho sa môžu obrátiť. Dúfam, že personálne oddelenia ma nebudú preklínať, keď budú mať extrémne veľa záujemcov.

Máte vedomosť o tom, že niekto z vašich followerov už pomáha v nemocnici?

Zatiaľ sa mi nikto neozval s tým, že by sa už dohodol s personálnym oddelením. Verím však, že aspoň pár ľudí sa odhodlá.

menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/spolocnost/rozhovory, menuAlias = rozhovory, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
01. júl 2022 13:02