Už je to takmer 30 rokov, čo bola homosexualita vyškrtnutá zo zoznamu chorôb Svetovou zdravotníckou organizáciou. No aj napriek tomu sa po tak dlhom čase stretávame s nenávisťou voči LGBTQ komunite. Dodnes nie sú na Slovensku povolené svadby párov rovnakého pohlavia. Ver tomu alebo nie, už v roku 1867 nastali malé zmeny ohľadne homosexuálov. Tie vykonal nemecký právnik Karl Heinrich Ulrichs, ktorý už 29. augusta 1867 na zjazde nemeckých právnikov žiadal zrušenie zákonov proti homosexuálom, uvádza portál Pink News.
Nebolo to však také ľahké. Tento neuveriteľný moment predstavoval len jednu kapitolu dlhého boja Karla Heinricha Ulrichsa o získanie uznania pre ľudí, ktorých sexuálne priťahovalo rovnaké pohlavie. Jednoducho veril, že sexuálna orientácia je vrodená. Aj napriek tomu, že bola takmer celá spoločnosť proti nemu. A svoj boj len tak ľahko nevzdával.
Láska k rovnakému pohlaviu je prirodzená
Narodil sa 28. augusta 1825 v meste Aurich na severozápade Nemecka. Už od útleho veku vedel, že sa líši od ostatných detí. V mladosti často nosil babské šaty a uprednostňoval priateľstvo s dievčatami. Neskôr pokračoval v štúdiu na univerzite v Göttingene a na berlínskej univerzite, než začal pôsobiť v hannoverskej štátnej službe. Jeho kariéra nakoniec nedopadla najlepšie. Funkciu verejného činiteľa mu skrátili, keď sa dozvedeli, že má vzťahy s osobami rovnakého pohlavia. Nakoniec musel odstúpiť a pokračoval ako novinár pre nemecké periodikum Allgemeine Zeitung.
Pred rodinou a priateľmi absolvoval svoj prvý coming out v živote. Urobil tak v roku 1862 ako 37-ročný. V tom čase však slovo homosexuál ešte neexistovalo, a tak prišiel Karl s vlastným označením „Urning“ čo je výraz pre dnešného homosexuála. Toto slovo používal aj vo svojich piatich esejach a štúdiách o homosexualite. Ďalším výrazom „Dioning“ označoval lesbičky a prišiel aj s výrazmi pre bisexuálov či intersexuálov.
Práve vo svojich esejach Ulrichs vyslovil myšlienku, že láska k rovnakému pohlaviu je biologická aj prirodzená, jednoducho, že je vrodená a ľudia ju nemôžu meniť. V tom čase to však nikto nechápal a preto mal zo svojich poznatkov obrovský strach. Prvé spisy publikoval pod pseudonymom Numa Numantius, neskôr však používal aj vlastné meno.
Prostredníctvom esejí propagoval zákonné práva homosexuálov. Pôvodne veril, že homosexualita u mužov je spôsobená uväznením ženskej duše alebo „psychiky“ v mužskom tele. Neskôr však tvrdil, že túžba po rovnakom pohlaví je úplne prirodzená. Podľa neho mali byť vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia povolené zákonne. Dokonca navrhol, aby homosexuáli mali právo uzavrieť manželstvo.
„Urning (homosexuál, pozn. red.) je tiež osoba. Aj on má neodňateľné práva. Jeho sexuálna orientácia je právom ustanoveným prírodou,“ uviedol v jednej zo svojich esejí.
„Zákonodarcovia nemajú právo vetovať prírodu; žiadne právo prenasledovať prírodu počas jej práce; žiadne právo mučiť živé tvory. Urning je tiež občan. Aj on má občianske práva a podľa týchto práv má štát tiež určité povinnosti, ktoré si musí splniť,“ písal ďalej.
Prvý verejný coming out
Okrem toho bol tiež presvedčený, že autority by nemali prenasledovať a trestať občanov len na základe odlišnej sexuálnej orientácie. Ulrichs bránil tých, ktorých sexuálna povaha bola „opačná než bolo obvyklé“. V auguste 1867 vystúpil na zjazde nemeckých právnikov a vášnivo vyzýval homosexuálov, aby si zaistili rovnosť a pretavili ju do zákonov. Tvrdil to pred viac ako 500 právnikmi, štátnymi úradníkmi a akademikmi.
Ulrichs vo svojom vzrušujúcom prejave označil homosexuálov za „triedu osôb“, ktorí čelia štátnemu prenasledovaniu jednoducho preto, že „príroda do nich zasadila sexuálnu povahu, ktorá je opakom toho, čo je podľa verejnosti obvyklé“. Tento moment sa všeobecne považuje za úplne prvú verejnú obranu práv homosexuálov.
Historik Robert Beachy kedysi uviedol: „Myslím si, že je rozumné opísať ho ako prvého homosexuála, ktorý spravil verejný coming out. V historických záznamoch nič podobné neevidujeme.“
Svoj boj prehral
Určite tušíš, ako to dopadlo. Tento prejav nikto nedokázal akceptovať, a tak ho muži na zhromaždení okríkli či kritizovali. Nakoniec ho donútili, aby opustil pódium, čo dokazuje, že spoločnosť v tom čase ešte nebola pripravená na posolstvo, ktoré chcel Ulrichs priniesť masám.
Navyše si naňho dávali čoraz väčší pozor. Zhabali mu všetky eseje a zakázali ich čítanie. Musel čeliť neustálemu posmechu a napriek jeho obrovskému úsiliu sa zákonom proti homosexuálom stále darilo ešte veľa rokov.
Nakoniec Ulrichs opustil Nemecko a presťahovať sa do Talianska. Stalo sa tak v roku 1880, pričom tu strávil posledných pätnásť rokov svojho života. Na živobytie si zarábal doučovaním cudzích jazykov a pokračoval tiež v písaní rozsiahlych esejí. Neskôr publikoval časopis, v ktorom podporoval myšlienku oživenia latinčiny ako medzinárodného jazyka.
Niekoľko rokov cestoval po Taliansku, než sa usadil v talianskom meste L’Aquile. V roku 1895, krátko pred jeho smrťou, mu Neapolská univerzita udelila čestný diplom za jeho prácu. Zomrel vo veku 69 rokov v L’Aquile 14. júla 1895.
Dnes sú po ňom v Berlíne, Hannoveri, Mníchove či Brémach pomenované ulice. Navyše sa v Mníchove jeho narodeniny každoročne oslavujú poéziou a pouličným večierkom na mestskom námestí Karl-Heinrich-Ulrichs-Platz a v meste L'Aquila, kde je pochovaný, sa každoročne koná púť k jeho hrobu.
Aj keď Ulrichs neuspel vo svojom boji za zrušenie zákonov proti homosexuálom, jeho priekopnícke spisy a prejavy sa dnes považujú za revolučné. Jednoducho sa nebál priznať, čo cíti a neklamal sám seba. Okrem toho dokázal, že nemá záujem dodržiavať vtedajšie normy správania sa či sexuality.