Podľa portálu iDnes jej podľahol aj sedemnásťročný Michelangelo Buonarroti, ktorý vraj v roku 1492 vymodeloval snehuliaka priamo na nádvorí Medicejského paláca v talianskej Florencii, kde sa zdokonaľoval v maliarskom a sochárskom umení. Taký krásny ako štvormetrová socha Dávida asi nebol, no určite vyzeral lepšie než klasickí snehuliaci zo snehových gúľ. Postavy zo snehu poznal aj William Shakespeare, keďže sa o nich zmieňuje v dráme Richard II., ktorá mala premiéru v roku 1597.
Snehuliaci v dejinách umenia
Popularita stavania snehuliakov vzrástla najmä počas 18. storočia, keď tiež získali svoje pomenovanie. Slovo Schneemann (snehový muž, teda snehuliak) sa objavilo prvýkrát v roku 1770 v jednej detskej knižke vydanej v Lipsku. Z tohto obdobia pochádza aj medirytina Daniela Chodowieckého, na ktorej je snehuliak zobrazený ako zosobnenie zimy a treskúceho mrazu. Má preto naozaj hrozivý výraz tváre a v ruke drží metlu.
Roztomilý, dobrosrdečný snehuliak so širokým úsmevom z drobných uhlíkov, s nosom z oranžovej mrkvy, sa objavil až v 19. storočí. V tom čase sa totiž začal postupne meniť vzťah ľudí k zime, ktorá pre nich už nebola len obdobím strádania. Stavanie snehuliakov sa spolu so sánkovaním, korčuľovaním a guľovaním stalo vyhľadávanou zábavou, zdrojom radosti počas zimy a motívom ilustrácií v detských knihách a na pohľadniciach.
Keď zima prestala byť len utrpením
V decembri 1892 vyšiel v časopise Anjel strážny, určenom kresťanskej mládeži, zimný obrázok s dominantnou snehovou postavou a týmto textom: „Mrzne pôda, snehové vločky poletujú vzduchom, celá príroda takmer odumrela. A predsa prináša zima tak mnohé radosti, na ktoré sa tešia veľkí i malí. Pozrite len na pekný obrázok, ktorý vám strýčko k svojmu písaniu pripája, a iste dáte za pravdu jeho slovám. Aký to veselý život v snehu a na ľade! Tu stojí predovšetkým rozkošný snehuliak so špicatým nosom, s pokrivenými ústami, s podivným klobúkom; hrozí metlou, ale nikto sa ho nebojí, ani ten vtáčik nie.“
Na zimných kresbách snehuliakov často zobrazoval aj Josef Lada. V knihe Spomienky z detstva na túto chladnú kratochvíľu spomína: „Stavanie snehuliakov patrí k obľúbeným zimným zábavám vidieckych detí. Takmer pred každou budovou stál ako stráž smiešny snehuliak. Namiesto očí mal kúsky uhlia, namiesto nosa kus mrkvy, v nemotornej ruke metlu alebo metlu a na hlave rozbitý kastról. Niekde bývali postavení aj dvaja snehuliaci vedľa seba, aby im nebolo smutno a mohli sa spolu rozprávať.“
Mimochodom, snehuliaci na jeho kresbách mávali aj akúsi fajku zo zahnutého konárika, takže pripomínali dobrého rozprávkového deduška.
Ako sa snehuliak zvyčajne stavia?
Ideálne z mokrého snehu, ktorý sa dobre lepí, vďaka čomu snehuliak drží pokope. Tvoria ho tri rôzne veľké gule: veľká, stredná a malá ako hlava. Ruky sa vymodelujú zo snehu alebo vytvoria z konárikov, korunou býva deravý hrniec alebo starý klobúk. Ozdoby sú dielom každého tvorcu, záleží len na tom, čo má poruke. Skús to aj ty a postav si vlastného snehuliaka. Kedy inokedy, ak nie teraz. Veď snehuliaka možno postaviť kdekoľvek, pokojne aj na sídlisku pri paneláku.
V posledných rokoch sa objavil trend vytvárať snehuliaka z jedného kusa – teda z jednej veľkej kopy snehu. Snehuliaci sa dostali aj do Guinnessovej knihy rekordov: ten najväčší (34,5 metra) vznikol vo februári 1999 v americkom štáte Maine. Snehuliaci sa objavujú aj vo filmoch a v roku 1976 sa figúrka Schneemandla v typickom tirolskom klobúku stala maskotom Zimných olympijských hier v Innsbrucku.
Od roku 2010 sa dokonca oslavuje Svetový deň snehuliakov. Zaslúžil sa o to Cornelius Grätz z Nemecka, ktorý vlastní najväčšiu zbierku figúrok snehuliakov na svete. „Zvolil som 18. január, pretože osmička pripomína snehuliaka a jednotka palicu,“ vysvetlil zberateľ a propagátor snehuliakov pred rokom v rozhovore pre iDNES.cz. Snehuliaci sa teda budú oslavovať na konci týždňa. A vieš, že majú aj svoj pozdrav? „Vždy studený nos!“
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
