Náhrdelník tvorila „reťaz sedemnástich nádherných diamantov, veľkých takmer ako lieskové oriešky, tri diamantové vence a niekoľko príveskov okolo jedinej ‚kráľovnej medzi diamantmi‘“. Spolu ho tvorilo 647 diamantov s takmer neuveriteľnou hmotnosťou 2 840 karátov, píše portál iDnes.
Celá táto veľkoleposť vznikla pre „obyčajnú“ kráľovskú milenku. Bielu šiju madame du Barry však nikdy neozdobil. Francúzsky kráľ Ľudovít XV. zomrel skôr, než ho parížski klenotníci Charles Auguste Böhmer a Paul Bassenge stihli dokončiť.
Treba dodať, že si dali na čas. Pracovali na ňom štyri roky, medzi rokmi 1772 a 1776, pričom väčšinu času zháňali kamene dostatočnej veľkosti a kvality. Po smrti kráľa zostali bez kupca, zadlžení až po uši – diamanty kupovali na dlh s vidinou, že im objednávateľ zákazky štedro zaplatí.
V nasledujúcich rokoch sa ho pokúšali predať v zahraničí, no márne. Dokonca ho dvakrát ponúkli kráľovnej Márii Antoinette, tá však zakaždým odmietla. Historici sa dodnes sporia, či bola natoľko uvedomelá, že ju odradila jeho astronomická cena, alebo pohŕdala šperkom, ktorý nechal vyrobiť Ľudovít XV., starý otec jej manžela, pre svoju milenku.
Údajne vyhlásila: „Potrebujeme skôr 74 lodí než šperky.“ Pomerne uvedomelé vyjadrenie od kráľovnej, ktorá bola známa svojou záľubou v luxuse a rozhadzovačnosťou.
V roku 1784 sa zúfalým klenotníkom konečne zablysla nádej. Oslovil ich kardinál Louis René Édouard de Rohan s tým, že kráľovná si náhrdelník predsa len želá kúpiť, avšak v čo najväčšej tajnosti.
List na oklamanie kardinála
Rohan bol bývalým francúzskym vyslancom na viedenskom dvore cisárovnej Márie Terézie, matky Márie Antoinetty. Napriek váženému postaveniu a duchovnému úradu mal kardinál jednu slabosť – záľubu v klebetách.
Francúzsku kráľovnú očierňoval pred jej dôstojnou, prísnou matkou pre nemravné správanie. Ohovárania sa dostali k ušiam Márie Antoinetty a kráľovná si na kardinála zanevrela. Rohan vedel, že situácia je zlá, a bol ochotný urobiť čokoľvek, aby si jej priazeň získal späť.
To sa rozhodla využiť zákerná šľachtičná Jeanne de Valois-Saint-Rémy, grófka de la Motte, dcéra jedného z nemanželských potomkov kráľa Henricha II. Trápil ju neustály nedostatok peňazí. Žila zo skromnej penzie priznanej kráľom a z rovnako skromnej apanáže svojho manžela Nicolasa de la Motte, príslušníka ťažkej jazdy francúzskej armády. Hoci sa označovali za grófa a grófku, ich nárok na vysoké šľachtické tituly bol prinajmenšom sporný.
V hlave grófky de la Motte sa zrodil odvážny plán: rozhodla sa prostredníctvom kardinála zmocniť drahocenného náhrdelníka. Rohana zviedla a nahovorila mu, že je blízkou priateľkou kráľovnej. Zároveň mu začala písať listy, ktoré sa tvárili, že pochádzajú priamo od Márie Antoinetty.
Spočiatku boli priateľské, postupne čoraz koketnejšie. Kráľovná v podaní grófky de la Motte s kardinálom otvorene flirtovala. A ten sa do nej nevyhnutne zamiloval.
Jeanne potom prosil, aby zorganizovala ich tajné stretnutie. Grófka najskôr spanikárila – hrať sa na kráľovnú na papieri bolo jednoduché, v skutočnosti oveľa problematickejšie. Tento problém však s typickou vynaliezavosťou obrátila vo svoj prospech. Súhlasila, že stretnutie sprostredkuje, a naplánovala ho na 11. augusta 1784 v záhradách paláca Versailles.
Láska, ktorá nikdy neexistovala
Kardinál Rohan prišiel na dohodnuté miesto a krátko po ňom sa zo tieňov vynorila kráľovná – aspoň si to myslel. V šere bola dotyčná Márii Antoinette podobná ako vajce vajcu. V skutočnosti však išlo o bohato ozdobenú a nalíčenú parížsku prostitútku Nicole le Guay d’Ogilvy, ktorú si de la Motte najala. Mala na sebe biele šaty podobné tým, aké nosila skutočná kráľovná.
Domnelá Mária Antoinetta sa s kardinálom krátko rozprávala. Sľúbila mu, že zabudne na všetky urážky, ktoré jej spôsobil. Kardinál jej doslova ležal pri nohách. Nastal čas posunúť plán do ďalšej fázy. De la Motte, vydávajúca sa ďalej v listoch za kráľovnú, kardinálovi prikázala, aby pre ňu kúpil diamantový náhrdelník od Böhmera a Bassengea.
Kardinál neváhal a náhrdelník skutočne kúpil. Zálohu veľkoryso zaplatil z vlastného vrecka, ďalšie štyri splátky mala v priebehu nasledujúcich dvoch rokov uhradiť Mária Antoinetta. Klenotníci odovzdali šperk kardinálovi 1. februára 1785, nadšení, že po ôsmich dlhých rokoch našli kupca a zbavia sa dlhov. Kráľovnej poslali ďakovný list – tá ho však zahodila, pretože netušila, o čo ide.
Následne sa náhrdelník, ktorého hodnota by v dnešných peniazoch dosahovala takmer 80 miliónov korún, ľahko dostal do rúk Jeanne de Valois-Saint-Rémy, grófky de la Motte. Ona a jej manžel ho rozobrali a jednotlivé kamene predali na čiernom trhu v Paríži a Londýne. Jeho podoba sa do dnešných dní zachovala vďaka dobovým opisom a skicám.
Záhadný muž celej aféry
Podvod sa prevalil, keď sa klenotníci posťažovali v liste jednej z kráľovniných dvorných dám. Ďalších platieb sa totiž, pochopiteľne, nikdy nedočkali. Rohan, grófka i prostitútka d’Ogilvy boli zatknutí a v máji 1786 postavení pred súd.
Kardinál bol zbavený viny – súd uveril, že bol do celej aféry zatiahnutý nevinne. Aj Nicole le Guay d’Ogilvy unikla trestu – svoje vystúpenie v záhradách považovala len za neškodné divadielko, o jeho skutočnom význame vraj nemala tušenie.
Potrestaný bol naopak Rétaux de Villette, ktorý falšoval kráľovnin rukopis a podpisy v listoch pre Rohana. Práve tie poslúžili ako kľúčový dôkaz – kráľovná bola totiž podpísaná ako „Mária Antoinetta Francúzska“, hoci panovníci sa zvyčajne podpisujú iba krstným menom. De Villette bol vyhostený z Francúzska a jeho majetok pripadol kráľovi.
Zatknutý bol aj preslávený okultista a šarlatán, gróf Alessandro Cagliostro, Rohanov priateľ. Údajne mal prostredníctvom seáns a „vízií“ Rohana ovplyvňovať a podnecovať ho ku kúpe náhrdelníka. Na súde sa správal zvláštne – hovoril zmesou latinčiny, gréčtiny a taliančiny, čím na seba strhol veľkú pozornosť.
Deväť mesiacov strávil v Bastile, potom ho však prepustili, keďže o jeho zapojení neexistovali presvedčivé dôkazy. Z Francúzska bol však vyhostený a odišiel do exilu v Anglicku.
Jeanne de Valois-Saint-Rémy, grófka de la Motte, dopadla oveľa horšie: bola zbičovaná a na obe ramená jej vypálili značku v tvare písmena V – znak zlodejky (fr. voleuse). Zvyšok života mala stráviť vo väzení pre prostitútky.
V júni 1787 však prezlečená za chlapca utiekla a pripojila sa k manželovi v Londýne, kde sa ukryl ešte pred vypuknutím škandálu. Grófka tam vydala svoje pamäti, v ktorých sa snažila zvaliť všetku vinu na Máriu Antoinettu. Zomrela v roku 1791 na následky zranení po páde z okna, keď sa skrývala pred veriteľmi.
Ako škandál zničil kráľovnú
Proces bol na tú dobu pomerne nezvyčajne verejný. Ľudovít XVI. a Mária Antoinetta si želali, aby boli ich mená navždy a úplne očistené. To sa však nestalo. Verejnosť stála na strane grófky de la Motte a obľuba kráľovnej, už predtým slabá, klesla na úplné dno.
Ľudia neverili, že by o absurdne drahý náhrdelník skutočne nemala záujem. Bezhraničné míňanie, ktorému sa oddávala v mladých rokoch na francúzskom dvore, nenapraviteľne poškodilo jej povesť. Kritické pamflety, v ktorých autori útočili na predstaviteľku „umierajúceho režimu“, zaplavili ulice francúzskych miest.
Dá sa povedať, že práve v tomto období – kvôli tejto afére – sa začala cesta Márie Antoinetty ku gilotíne. Tá jej sťala hlavu počas Veľkej francúzskej revolúcie 16. októbra 1793.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.