Patra Bene je jednou z pôvodných slovenských youtuberiek z čias, keď influenceri, ako ich poznáme dnes, ešte ani neexistovali. Sociálnym sieťam sa venuje dodnes a zároveň si k tomu rozbehla svoj malý biznis – tvorí vlastné plánovače. S týmto projektom sa dokonca objavila aj v najnovšej sérii relácie Jama levova, kde ho chcela predstaviť novým ľuďom.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- v čom bývalo podľa Patry influencerstvo jednoduchšie
- čo by spätne v relácii Jama levova spravila inak
- akú pikošku o nej veľa ľudí nevie
- či odjakživa cítila, že nechce byť matkou
- ako na to reaguje okolie a či jej to nestažilo hľadanie partnera
Patríš k prvej generácii slovenských YouTuberiek. V čom bolo influencerstvo a sociálne siete vtedy jednoduchšie – a v čom naopak ťažšie?
Jednoduchšie bolo určite tvoriť obsah a upútať pozornosť nových sledovateľov, nakoľko nebolo veľa tvorcov. Tým pádom aj pozornosť ľudí bola dlhšia, ocenili detaily a bolo to také osobnejšie. Dnes mi to už príde skôr ako súťaž o to, kto dokáže za čo najkratší čas zarobiť čo najviac bez vynaloženia väčšieho úsilia a bez toho, aby spoločnosti priniesol niečo hodnotné.
A naopak, čo bolo vtedy ťažšie? Určite živiť sa tým – vlastne tri roky som vytvárala obsah popri full-time práci a zo sociálnych sietí som mala pár desiatok eur mesačne. Čiže to bolo, a stále aj je, hobby, ktoré prinieslo pekné benefity.
Dnes sa hovorí, že 2026 je nové 2016. Čo z tej „starej éry“ ti dnes v online svete najviac chýba?
Všetko mi chýba (smiech). Veľakrát ma, aj mimo roku 2026, chytá nostalgia, keď spomínam na legendárne americké videá youtuberiek, na ten štýl života, keď rutina trvala aj hodiny, z každého kroku mimo domu musela byť fotka či príspevok a hlavne na to zháňanie vecí z videí, ktoré u nás neboli dostupné.
Napríklad sme na Slovensku nemali Starbucks, tak som si na narodeniny vypýtala výlet do Viedne. Jediný cieľ bol kúpiť si hrnček – samozrejme, aj pre kamarátku – ktorý som potom používala a fotila nonstop. Joj, ako by som si teraz dala jeden taký pravý youtuberský jesenný deň (smiech).
Založila si značku Inspiary – prečo si sa rozhodla ísť do vlastného biznisu?
Chcela som priniesť niečo, čo mám rada a čo mi na Slovensku chýbalo – a tým boli doplnky do plánovačov a slovenský obsah, či už texty na grafike alebo vnútro plannerov. Zároveň som mala našetrené peniaze, ktoré som chcela investovať a toto mi prišlo ako správne rozhodnutie – investovať do svojho sna a vízie.
Objavila si sa aj v najnovšej serii podnikateľskej relácie Jama levova s biznis plánom, ktorý napokon neprešiel. Ako túto skúsenosť spätne hodnotíš?
Po obsahovej stránke by som si celú prezentáciu prerobila úplne inak – bol to chaos a mala som sa sústrediť len na jednu podstatnú vec. Z pohľadu podnikateľa, keď som dostala možnosť odprezentovať svoj projekt z detskej izby v hlavnom vysielacom čase na Markíze – odpoveď bola jednoznačná. Primárne mi išlo o tú prezentáciu pred novými ľuďmi – jedinečný zážitok, ktorý sa bežne nenaskytne. Finančná podpora od levov mohla byť prínosná, ale aj nemusela. Takže som veľmi rada, ako to dopadlo.
Mnohí podnikatelia by svoj vplyv na sociálnych sieťach považovali za obrovskú výhodu. Prečo si sa vedome rozhodla oddeliť Patru Bene od značky Inspiary?
Nechcela som, aby sa veci predávali len kvôli môjmu menu, ale aby produkty oslovili ľudí svojim výzorom a obsahom. Je to pre mňa dôkaz toho, že produkty majú zmysel a že firma prežije aj po tom, čo ja ako Patra Bene odídem zo sociálnych sieti. Teoreticky som mohla spraviť merch, ktorý v tom čase mal každý youtuber, ale ja som to tak nechcela. Skúsila som, nesedelo mi to, tak som to spravila po svojom – bez nejakej biznisovej predlohy. Proste tak, ako som to cítila.
Sociálne siete sú dnes preplnené influencermi a v podstate ním môže byť takmer každý. Čo sa ti na dnešnej influencer scéne úprimne nepáči?
Úprimne? Nesledujem túto scénu. Jednak nemám čas a záujem popri mojej práci na telefóne ešte scrollovať ďalšie životy ľudí. Radšej idem na kone, spím alebo som v ateliéri. Vždy si predstavím každú minútu strávenú obdivovaním niekoho alebo niečoho, čo mi vlastne nič nedá a radšej to premením na aktivitu, ktorá ma priblíži k reálnemu cieľu. Sú proste tvorcovia a sledovatelia. Ja som maximálne sledovateľom vtipných videí so zvieratkami (smiech).
A ako by si opísala zákulisný svet influencerov? V čom je podľa teba najväčší rozdiel medzi tým, čo ľudia vidia na sociálnych sieťach, a realitou?
Rada by som napísala že všetko je iné, ale potom si uvedomím, že influenceri si prispôsobili život tomu, čo ukazujú na sociálnych sieťach. Čiže veľa z nich prišlo o samých seba. No a potom sú tu aj takí, že ako na internete, tak aj v súkromí alebo presný opak.
Bol moment, keď si mala chuť z verejného priestoru úplne odísť?
Ten pocit tu bol stále – taká prirodzená súčasť pôsobenia vo verejnom priestore. Najviac ma však chytil na začiatku covidu, keď sa celý svet zmenil. Do toho celého som bola na pokraji svojich psychických síl. Odvtedy som prestala byť 100 % aktívna, veci som si nechávala skôr v súkromí a začala vyhľadávať aktivity mimo online priestoru.
Je niečo, čo by si chcela, aby o tebe ľudia vedeli alebo si uvedomili – ako o Patre, ako o osobe, nie len ako o influencerke?
Hmm… to je zaujímavá otázka. Voľakedy by som hneď odpovedala, že by som chcela, aby ľudia videli moju dobrú stránku, že veci myslím nevinne, že som férová a transparentná. Ale dnes? Už mi nezáleží na tom, čo si ľudia o mne myslia, pretože to je ich uhol pohľadu, ktorý neovplyvním. Najviac mi záleží na ľuďoch z môjho blízkeho okolia – čo si o mne myslia a čo vedia. To mi stačí k životnej pohode, a možno práve toto je tá výhra nad sociálnymi sieťami.
Keď práve netvoríš obsah a neriešiš biznis – ako vyzerá tvoj ideálny obyčajný deň?
Ideálny deň určite začína po 9. hodine (smiech). Celý čas, čo som chodila do školy, som sa zaprisahávala, že keď budem veľká, nebudem vstávať skôr ako o deviatej. Milujem, keď sa doobeda dostanem na kone. Potom podľa potreby práca, komunikácia, ateliér. Jedlo vo dvojici a čas strávený rozprávaním sa až kým nezaspíme. Aktuálne som v stave, že by mi toto stačilo opakovať každý deň počas mesiaca a bola by som najspokojnejšia.
Je nejaká pikoška, čo o tebe veľa ľudí nevie?
Asi len to, že ukrutne, strašne veľa nadávam. Prisahám, že nepoznám človeka, ktorý by bol tak vulgárny ako ja (smiech). Dokonca volám bežné veci nadávkami a príde mi to úplne prirodzené. Len teda na sociálnych sieťach to nemám za potrebu.
Otvorene hovoríš o tom, že mať deti nie je tvoja cesta. Bol to proces, alebo si to cítila odjakživa? Akú odozvu si mala, keď si o tejto téme hovorila na sociálnych sieťach?
Vždy som to takto cítila. Pamätám si, že už pri hraní sa s Barbie som si predstavovala, že raz budem najviac cool teta svojim mladším rodinným príslušníkom, po ktorých budem chodiť po škole v červenom aute. Aj teraz, keď sa snažím predstaviť samu seba v role matky, mi to nejde – nevidím sa tam.
A reakcie? Klasika. Sú ľudia, ktorí majú potrebu presviedčať druhých o svojej pravde a názore, a potom sú ľudia, ktorí to chápu a vedia sa v tom nájsť.
Vnímala si niekedy, že ti to mohlo sťažiť hľadanie partnera? Ako na to reagujú muži, keď im to povieš?
Vôbec. Mala som v živote len dva vzťahy – jeden detský do 17 rokov, tam sme to neriešili, a druhý od 18 do 31. Partner vždy vedel, ako to mám nastavené, aj čo sa týka detí či svadby. Neviem, ako to nazvať správne, ale nechcem sa viazať nejakými dokumentmi alebo životom, čím myslím spoločne dieťa. Chcem byť sama za seba zodpovedná, plniť si sny, byť spontánna. Život je však taký úžasný, že o čom som dnes presvedčená, nemusí platiť o rok. Všetko je to o nastavení, chémii a situácii.
Máš 32 rokov – cítiš, že s pribúdajúcim vekom sa tlak okolia zosilňuje? Ak áno, ako byť podľa teba voči nemu odolná?
Vôbec. Bude to tým, že čím som staršia, tým menej riešim okolie – a ľudia to vidia. Keď si niekto blízky rypne do mňa, hneď mu to dám pocítiť. Tým nemyslím, že som nejaká útočná alebo agresívna… skôr ironická alebo občas úprimná, aby bolo jasné, kde sú moje hranice. Sama si robím srandu z toho, ako žijú moje kamarátky – že majú deti a ja napríklad poníka. Ale je iné, keď pri posedení niekto smeruje až vyčítavú alebo povýšeneckú poznámku.
Aký je tvoj osobný cieľ alebo sen, ktorý by si si chcela splniť, nech už súvisí s prácou alebo nie?
Možno to vyznie naivne, ale chcem prežiť svoj život šťastne a spokojne. Netrápiť sa pre veci, ktoré neovplyvním. Nepýtať sa „aké by to bolo, keby…“, ale urobiť to a vedieť. Nech ľutujem to, čo som urobila, a nie to, čo som neurobila. Keď sa človek má vnútorne dobre, veci sa robia oveľa ľahšie.
