Petra Dzvoníková, známa ako Petush Nasklee, je slovenská content creatorka, ktorá vo svojich podcastoch necháva hosťom priestor byť naozaj sami sebou. Témy ako materstvo, mentálne zdravie alebo sexualita u nej nie sú žiadne tabu, práve naopak, často sa o nich rozpráva tak, ako ty s kamarátmi na gauči. Petra vďaka tomu odhaľuje skryté stránky známych ľudí, ktoré by si inak možno nevidel.
Petush pritom sama vie, aké to je objavovať nové veci o sebe – nebolo to tak dávno, kedy zistila, že má afantáziu, kvôli ktorej si nedokáže v mysli vizuálne nič predstaviť.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- ako sa u Petush prejavuje afantázia
- či sa jej snívajú sny, ako všetkým a ako si prehráva spomienky
- ako sa vyjadrila k šikane Filipa Sulíka na jej osobu
- čo si myslí o bodycounte, ktorý sa dnes stále viac rieši
- prečo považuje terapiu za najlepšie rozhodnutie svojho života
Netajíš sa tým, že máš afantáziu, teda chýba ti vizuálna predstavivosť. Ako si na to prišla a kedy si si uvedomila, že je to niečo, čo nemá každý?
Prišla som na to vďaka TikToku (smiech). Vyskočilo na mňa video, kde jedna slečna hovorila o tom, že keď si niečo predstaví, vidí len tmu, ale vraj to tak nemá každý. Zaujalo ma to, lebo tmu mám aj ja. A snáď do tridsiatky som si myslela, že to tak máme všetci. Že slovo „predstav si“ je abstraktný pojem. Lenže na druhý deň som si začala robiť prieskum vo svojom okolí klasickou otázkou „predstav si jablko“ a zistila som, akú rôznorodú vizuálnu predstavivosť všetci v mojom okolí majú. A na jednom konci tohto spektra som ja s mojou „slepou mysľou“ – čo je za mňa omnoho výstižnejší pojem tohto javu ako afantázia. Na druhom konci sú ľudia s hyperfantáziou.
Niektorí ľudia trpia tým, že si v hlave vytvárajú rôzne scenáre, čo vedie k overthinkingu a stresu. Máš pocit, že ťa afantázia pred tým ochraňuje, alebo si aj ty niekedy „prehrávaš“ veci v hlave?
Zrovna v tomto ma afantázia nijako nelimituje. Ja tie veci vizuálne vo svojej mysli nevidím, ale myšlienok mám rovnako veľa, možno aj viac ako niekto iný.
A čo sny – snívajú sa ti tak ako všetkým?
Čo sa týka snov, neviem, ako sa snívajú iným, ale mne sa snívajú tak, akoby som ten sen žila. Predpokladám, že takto to máme všetci. Z informácií, ktoré som si o afantázii naštudovala, vyplýva, že slepá myseľ sa týka vedomej predstavivosti. Teda chcem si niečo vizuálne predstaviť, ale nejde to — mám tmu, ak mám zatvorené oči, alebo vidím proste to, čo je predo mnou, ak mám otvorené oči.
Mnoho ľudí automaticky povie, že si afantáziu len vymýšľaš. Ako by si laikovi vysvetlila, ako to naozaj vyzerá v praxi, keď si veci nevieš vizualizovať ale pamäť máš ako každý iný?
Zistiť, či má človek afantáziu, sa dá pomerne jednoduchým testom – dáš mu nejakú modelovú situáciu, ktorú si má predstaviť, a potom sa pýtaš na detaily. Ak si to predstavil, vie ti na ne odpovedať, lebo tú „vizualizáciu“ mal reálne pred očami, v mysli. Človek s afantáziou si nič konkrétne nepredstavil, lebo tú schopnosť nemá.
Vrátim sa k príkladu s jablkom: keď som dala túto úlohu kamošom na natáčaní, každý mi hneď opísal, čo si predstavil. Jeden si predstavil obrys odhryznutého jablka. Iný ho videl profesionálne nasvietené na podstavci. Ďalší videl červené jablko v ženskej ruke. Ja ti poviem, že jablko je guľaté a môže byť červené alebo zelené, ale žiadne konkrétne si jednoducho vizuálne predstaviť neviem – nejde to.
Veľa ľudí si zamieňa afantáziu s pamäťou alebo s fantáziou ako takou. Ide len o nedostatok informácií, pretože pamäť vie fungovať aj inak ako vizuálne – v podstate je v tom vizuálna predstavivosť len „barličkou“. Takže napríklad čo sa týka spomienok, ja si pamätám, že sa niečo stalo, kde sa to stalo, ako sa to stalo, ale neviem si tú situáciu vizuálne prehrať opäť v hlave. Ľudia bez afantázie to dokážu, a teda ich spomienky sa im vracajú aj vo vizuálnej alebo zvukovej podobe.
Vo svojom podcaste si mala množstvo hostí s inšpiratívnymi príbehmi a názormi. Bol niektorý rozhovor pre teba taký fakt „prelomový“, ktorý ti zmenil pohľad na svet alebo na nejakú konkrétnu vec?
Vďaka mojim hosťom dostávam často nové pohľady na rôzne témy a to ma na tom baví. Zároveň som mala aj mnohých hostí, ktorí zažili rôzne náročné životné situácie a to tebou, ak máš v sebe trochu empatie, vždy pohne. Niekedy si to v sebe nesiem aj v priebehu nasledujúcich dní a keď podcast editujem, opäť ma to dokáže pohltiť a chvíľu sa z toho spamätávam. Občas si s hosťom poplačem priamo pri nahrávaní a potom znovu pri postprodukcii. Ale pohľad na svet mi asi ešte nikto z hostí nezmenil – to dokáže len malými krôčikmi a uvedomeniami a tým, ako ma vedie, len môj psychológ.
Na základe čoho vyberáš hostí? Sú to ľudia, ktorí ti sú sympatickí alebo si otvorená aj pre takých, s ktorými sa úplne nestotožňuješ?
Môj podcast bol odjakživa miestom, kde sa chcem baviť s ľuďmi, ktorí sú mi sympatickí, alebo sa mi páči, čo robia, prípadne ma to zaujíma a chcem o tom zistiť viac. Určite sa nedá povedať, že sa s každým mojím hosťom a všetkými jeho postojmi stotožňujem na 100 %, ale to neplatí ani o mojom manželovi, ani o mojich rodičoch a kamošoch – a ani to nie je pointa.
Bola by si ochotná pozvať do podcastu aj niekoho, kto ťa verejne kritizuje alebo sa o tebe vyjadruje kontroverzne ako to občas robí Fiki Sulík? Alebo by si takto nechcela ponúkať priestor?
Nazývajme prosím veci pravým menom – to, čo robí Filip Sulík mne, ale aj mnohým iným ženám, nie je verejná kritika a nie sú to ani kontroverzné vyjadrenia, je to šikana. Základom mojich rozhovorov je príjemná atmosféra, akoby sme sedeli niekde neformálne na káve a bavili sa ako kamoši. A teda zdieľať spoločný priestor a viesť rozhovor s niekým, kto o vás klame, zavádza a verejne hecuje ľudí, aby vás šli znásilniť, by asi nebolo niečo, čo by som túžila absolvovať.
Si verejne známa osoba, no v prvom rade matka. Čo je najneobvyklejšia vec, ktorú si sa naučila od svojich detí – niečo, čo by si sama nikdy neočakávala?
Materstvo mi otvára nové obzory a učí ma nové veci každý jeden deň. Ale neviem, či bolo niečo vyslovene neobvyklé, nakoľko si myslím, že ak človek k rodičovstvu pristupuje správne, tak by to takto jednoducho malo byť. Učí vás to veľa o sebe, dostávate instantné zrkadlo a tým aj neustále možnosti zamýšľať sa nad sebou. A to sa mi, myslím, celkom darí, napriek tomu, že by bolo hlúpe si myslieť, že ako matka a aj ako človek nerobím chyby a som dokonalá – to ani zďaleka. No vďaka deťom mám neustálu motiváciu nepoľaviť a snažiť sa im ísť čo najlepším príkladom. Byť lepším a rozhľadenejším človekom.
Často otvorene hovoríš o terapii a o tom, že si pred ňou bola úplne iným človekom. Keby si sa na to pozrela spätne – čo by dnes bolo iné, keby si tú terapiu nikdy nezačala?
Úprimne? Možno by som dnes už nebola. A ak by som bola, myslím, že by som sa utápala v trápení a nezdravých vzorcoch tak, ako to bolo roky pred terapiou. A možno nie, neviem, je ťažké premýšľať nad tým, čo by bolo, keby. Každopádne to, že som na terapiu šla, bolo moje najlepšie životné rozhodnutie a to, že som sa na ňu pred časom opäť aktívne dala, bol opäť krok tým správnym smerom. Ľahšie sa mi dýcha, baví ma môj život opäť o niečo viac.
Nemáš niekedy pocit, že veľa ľudí by k terapeutovi aj išlo, len je to pre nich jednoducho finančne alebo kapacitne nedostupné?
Určite áno, a je mi to veľmi ľúto. Ja tvrdím, že každý človek by mal mať štátom alebo poisťovňou hradené preventívne prehliadky u psychológa, napríklad raz za pol roka – tak, ako u zubára alebo u všeobecného lekára. Zároveň som rada, že terapia je dnes omnoho dostupnejšia než bola kedykoľvek predtým a napríklad rôzne online portály, ale aj psychologické ambulancie aspoň do nejakej miery spolupracujú s poisťovňami.
Keď sa žena rozpráva otvorene o sexualite, spoločnosť má často potrebu ju hneď zaradiť do nejakej škatuľky. Prečo si myslíš, že máme stále problém prijať ženskú sexualitu ako niečo prirodzené a nie ako niečo, čo treba skrývať?
Spoločnosť má celkovo potrebu ženy pchať do rôznych škatuliek, ktoré primárne vychádzajú z patriarchálneho nastavenia našej spoločnosti. Ale samozrejme, to platí aj u mužov. Sú to také klasiky: muž má hodnotu, keď živí rodinu, platí za rande a je „vodca“. Žena má hodnotu, ak sa príliš neukazuje, ak sa stará o svojho partnera a rodinu. Ako spoločnosť sme ženy dlho neviedli k tomu, aby sa samé sebe páčili, aby sa nebáli ukazovať svoje telo, ak to tak samé cítia... V kombinácii s nedostatočnou vzťahovou a sexuálnou výchovou a vedomosťami o vlastnom tele a telesnej autonómii to samozrejme zasahuje aj do toho, ako vnímame svoju sexualitu.
Je to pre mnohé z nás tabu a veľakrát sa v tejto oblasti spoznávame až v neskoršom veku, niektoré ženy za celý život vôbec. A pritom – ženy aj muži sú predsa hodnotní sami o sebe ako ľudia, odhliadnuc od všetkých týchto vonkajších faktorov. To, koľko som mala sexuálnych partnerov, alebo či chodím odhalená, alebo zahalená, či zverejním zvodnú fotku, alebo nie, predsa neurčuje moju hodnotu.
Na jednej strane sa o sexualite stále hovorí málo alebo sa to považuje za tabu. No na druhej strane je dnes úplne bežné, že sa mladí ľudia medzi sebou pýtajú, aký má kto body count. Myslíš si, že toto je už prehnaná otvorenosť?
Je pravda, že keď som vyrastala ja, vôbec sme bodycount neriešili. Nemyslím si, že je niečo zlé na tom, keď niekto otvorene komunikuje svoj bodycount, skôr mi príde zvláštne tomu pripisovať prílišnú dôležitosť. Vo vzťahu dvoch ľudí sú omnoho dôležitejšie veci než to, koľko mal ten druhý predtým partnerov alebo sexuálnych partnerov.
Nedávno na mňa vyskočil rozhovor s psychológom o tom, že Generácia Z (ale nevzťahovala by som to len na túto generáciu) síce vďaka sociálnym sieťam vie veľa o témach duševného zdravia, emočnej inteligencie a podobne, no tieto teoretické znalosti ešte zďaleka neznamenajú, že ich vedia uplatňovať v praxi. Myslím, že to veľmi sedí a to isté platí aj o téme sexuality ako takej.
Keďže si verejne známa, veľa ľudí má pocit, že ťa „pozná“. Je ale niečo, o čom máš pocit, že o tebe v skutočnosti vie len veľmi málo ľudí?
Určite sú aj také veci. Ja som síce veľmi otvorená v mnohých témach, ktoré sú pre druhých tabu, ale sú naopak veci, ktoré iní bez problémov ukazujú alebo hovoria a ja si ich strážim. Myslím si, že napríklad na internete neukazujem až tak tú svoju krehkú, nežnú stránku, ktorú dokážem prejaviť vždy len pri ľuďoch, ktorým 100 % verím a pri ktorých sa cítim absolútne bezpečne. Internet takým miestom rozhodne nie je.
Keby si si mohla na týždeň úplne vypnúť telefón a byť len sama so sebou – urobila by si to? Alebo by ti ten svet online jednoducho chýbal?
V podstate to môžem urobiť kedykoľvek, ak by som veľmi chcela, napriek tomu, že dnes som na mobile takmer kvôli všetkému – či už je to moja práca content creatora, alebo práca manažérky skupiny Nerieš, alebo riešenie všetkého, čo sa týka školy a škôlky detí, atď. Myslím, že všetci by to bez mojej online prítomnosti bez ujmy zvládli aspoň týždeň. No to, že som to zatiaľ neurobila, má svoje dôvody.
Pre mňa to nie je len práca, ale niečo, čo robím väčšinu času s láskou a radosťou. A práve preto si na týždeň internet ani sociálne siete aktuálne nepotrebujem vypínať. Ale či by som to zvládla? – určite, bez problémov. Na poličke ma čaká asi 10 kníh, ktoré by som si už konečne rada prečítala, šla by som niekam na chatu s rodinou, možno aj sama... aj keď týždeň bez detí by som asi nezvládla, na rozdiel od telefónu.